Zhrnutie
Eric Burnham Hare bol priekopníkom adventistického misijného diela medzi kmeňom Karenov vo východnej Barmě a jedným z najobľúbenejších rozprávačov adventizmu dvadsiateho storočia. Narodil sa 12. októbra 1894 v Hawthorne vo Viktórii v Austrálii ako druhý syn priekopníka austrálskeho adventistického duchovného Roberta Harea a jeho manželky Henrietty. Eric študoval v Avondale, 24. júna 1915 sa oženil s Agnes Fultonovou (dcérou priekopníckeho misionára J. E. Fultona) a o tri mesiace neskôr odplával do Barmy. V rokoch 1915 až 1934 – a opäť krátko v rokoch 1941–1942 – manželia Hareovci pôsobili medzi kmeňom Karenov v Kamamaungu na rieke Salween, naučili sa jazyk Karenov na úroveň, akú doteraz žiadny skúšajúci nevidel, založili dychovú kapelu z chlapcov z kmeňa Karenov, zriadili ošetrovne a boli svedkami krstu prvých adventistických kresťanov z kmeňa Karenov. V rokoch 1946 až 1962 slúžil Eric na oddelení sobotnej školy Generálnej konferencie, kde sa zasadzoval za duchovnú službu deťom. Zomrel vo Washingtone, D.C., 1. júna 1982 vo veku 88 rokov.
Od Hawthornu po Avondale (1894–1915)
Podľa článku Pera Lestera Devina v Encyklopédii adventistov siedmeho dňa sa Eric Burnham Hare narodil 12. októbra 1894 v meste Hawthorn v austrálskom štáte Victoria ako druhý syn pastora Roberta Harea a jeho manželky Henrietty. Svoje prvé školské roky strávil na škole Fitzroy School v Melbourne, kde nadviazal celoživotné priateľstvo s Royom Allanom Andersonom. V roku 1911 absolvoval misijný kurz v Avondale a v roku 1913 biblicko-akademický kurz, v roku 1911 pôsobil ako vedúci stánku pre E. B. Rudgea a Harolda Lukensa v Port Pirie a potom sa pripojil k J. W. Kentovi a J. H. Woodsovi v stánkovej kampani v Richmonde. V júni 1914 sa zapísal na kurz ošetrovateľstva v Sydney Sanitarium. Na mimoriadnom zasadnutí výboru Australasian Union Conference, ktoré sa konalo 8. – 22. júna 1915, bol menovaný za misionára v Barme. 24. júna 1915 – len niekoľko dní po svojom menovaní – sa oženil s Agnes Fultonovou, dcérou priekopníka misijnej činnosti v južnom Pacifiku a Ázii J. E. Fultona. Agnes sa narodila v meste Bishop v Kalifornii 9. novembra 1893.
K kmeňu Karen v Salween (1915–1934)
Manželia Hareovci odišli zo Sydney do Barmy vo štvrtok 23. septembra 1915 a po príchode venovali prvé dva roky štúdiu jazyka a rozbehu lekárskej práce. Podľa ESDA obaja dosiahli v skúškach z karenského jazyka viac ako deväťdesiat percent; skúšajúci povedal Ericovi, že dosiahol najvyššie známky zo všetkých misionárov, ktorých kedy skúšal. Eric, nadaný hudobník, zbieral dychové nástroje pri návštevách kostolov po celej Austrálii a na Novom Zélande a založil karenskú dychovú kapelu, ktorá sa stala charakteristickým prvkom misijnej činnosti.
Manželia Hareovci sa usadili v Kamamaungu na rieke Salween v severovýchodnej Barme, neďaleko hraníc so Siamom (Thajskom). Podľa ESDA boli ich prvé tri roky poznačené hlbokým sklamaním a ani jedným krstom; prvý karenský konvertita bol pokrstený v štvrtom roku, po čom sa práca postupne rozrastala. Ich najstaršie dieťa Rosalind Agnes zomrela 23. júna 1917, len devätnásť dní po narodení, a bola pochovaná na protestantskom cintoríne v Rangúne. V Barme sa im narodili ďalšie štyri deti – Eileen Nita, Leonard, Verna Mae a Peter. V roku 1919 bol Eric vysvätený na evanjelizačnú službu na divíznom zasadnutí v Ranchi v Indii Agnesiným otcom J. E. Fultonom, vtedajším prezidentom Južnej ázijskej divízie.
Ba Twe – chlapec z kmeňa Karen, ktorý sa nechcel modliť
A. W. Spalding vo svojej knihe Sister White zachytáva príbeh jedného z najpamätnejších karenských konvertitov Harea – mladého muža menom Ba Twe, na ktorého obrátenie si cirkev spomínala celé generácie. Spaldingov úvodný odsek: „V Barme, ktorá leží ďaleko za oceánom, neďaleko Indie, žil jeden karenský chlapec. Volal sa Ba Twe. Žil so svojím ľudom hlboko v džungli a o Ježišovi nevedel vôbec nič. Do tej krajiny však prišla skupina misionárov a v Ohn Daw založila školu pre chlapcov, dievčatá a mladých ľudí z kmeňa Karen. A Ba Tweho otec ho poslal do tejto školy“ (Sestra Whiteová, s. 109, ods. 1).
Podľa Spaldinga sa Ba Twe spočiatku nechcel hlásiť k kresťanstvu ani k budhizmu, a tak sa jednoducho nazýval pohanom – aj potom, čo začal milovať sobotu, spievať piesne o Ježišovi a učiť sa verše z Biblie. Potom jedného leta doma, keď pasol otcove dva byvoly, zaspal, byvoly sa zatúlali a on vyliezol na strom, aby ich hľadal. Tam mu (podľa Spaldingovho rozprávania) tichý hlas povedal, aby sa modlil k Bohu, aby ich našiel. Po vnútornom boji sa pomodlil a byvoly sa objavili a bučali priamo pod stromom, na ktorom sedel.
Zmena v jeho živote bola úplná. Spaldingov záznam o jeho návrate do školy: „Tak sa Ba Twe vrátil do školy. A teraz povedal bratovi Hareovi, a ten to povedal všetkým učiteľom a všetkým žiakom, že je kresťan, lebo Boh k nemu práve takmer prehovoril. A rástol, podobne ako chlapec Ježiš, v múdrosti a postave a v priazni u Boha i u ľudí. Zostal v škole, kým ju nedokončil, a teraz bol vysoký, veľký chlapec, pätnásťročný alebo starší“ (Sestra Whiteová, s. 111, ods. 4).
Podľa Spaldinga, keď Ba Twe dokončil školu, požiadal otca o povolenie ísť do horskej krajiny a učiť divoký kmeň Karenov o Ježišovi, a otec mu to povolil. Spaldingov záznam o odchode: „Ba Twe si prehodil vrece ryže cez plece a na chrbát si naložil balík jednoduchých liekov. A vybral sa do horskej krajiny Karenov. Dlho o ňom nikto nepočul“ (Sestra Whiteová, s. 111, ods. 7). Keď sa napokon jeho starší brat vybral za ním, aby ho priviedol domov, vrátil sa so správou, že Ba Twe lieči choroby, učí ľudí, ako majú žiť, a deťom ukazuje obrázky a rozpráva príbehy z knihy o svojom Ježišovi.
Dovolenka a návrat (1934–1942)
Podľa ESDA boli Haresovci po osemnástich rokoch na rieke Salween v roku 1934 pozvaní, aby sa presťahovali do Severnej kalifornskej konferencie; tento krok bol čiastočne motivovaný potrebou pomoci pre ich dcéru Vernu Mae, ktorá bola ťažko nepočujúca. Z Barmy odišli 12. apríla 1934, pričom za sebou zanechali etablovanú karenskú cirkev s 122 členmi a osem sobotných škôl s celkovým počtom 340 členov. Eric pôsobil ako dobrovoľný misionár a tajomník sobotnej školy v Severnej Kalifornii a neskôr ako tajomník sobotnej školy Južnej kalifornskej konferencie v Glendale.
V roku 1941 – len niekoľko mesiacov predtým, ako vojna zachvátila Tichomorie – manželia Hareovci prijali ponuku na návrat do Barmy, tentoraz do Rangúnu. Japonská invázia do Barmy v roku 1942 ich prinútila k evakuácii: Agnes a deti odišli parníkom do Indie, zatiaľ čo Eric a niekoľko spolupracovníkov uniklo po súši cez nepriateľské územie. Po tom, čo Lest We Forget a adventistická pamäť spomínajú ako „mnoho nebezpečenstiev a zázračných únikov“, sa opäť pripojil k svojej rodine a Haresovci sa vrátili do Ameriky.
Roky v Generálnej konferencii (1946–1982)
Podľa ESDA bol Eric menovaný za vedúceho oddelenia mládeže Južnej kalifornskej konferencie, potom za riaditeľa sobotnej školy Pacifickej únie a na zasadnutí Generálnej konferencie v roku 1946 bol povolaný slúžiť ako zástupca tajomníka oddelenia sobotnej školy Generálnej konferencie v e – funkciu, ktorú zastával až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1962. Počas týchto rokov venoval osobitnú pozornosť úlohe sobotnej školy vo vývoji detí a kresťanskej formácii; jeho práca bola predchodcom moderného oddelenia detskej služby. Krátko po jeho vymenovaní zahynula pri dopravnej nehode vo Van Horne v Texase jeho najstaršia preživšia dcéra Eileen, ktorá bola v tom čase na dovolenke z misijnej služby v Indii so svojím manželom Ivanom Higginsom a ich dvoma dcérami.
Smrť (1982) a odkaz
Eric Hare zomrel vo Washingtone, D.C., 1. júna 1982 vo veku osemdesiatich siedmich rokov. Agnes zomrela v Berrien Springs v Michigane 25. apríla 1983 vo veku deväťdesiatich rokov. Podľa ESDA napísal Eric Hare trinásť kníh – vrátane Jungle Stories, Treasure from the Haunted Pagoda, Fuzzy Wuzzy Tales, Make God First, Skyscrapers, Curse-Proof a Clever Queen – a nahral stovky detských príbehov, ktoré formovali dve generácie adventistických detí lekciami, ktoré najprv kázal deťom z kmeňa Karen v Salween.