Zhrnutie
John Nevins Andrews bol priekopníkom adventistického učeného, evanjelistom, redaktorom a prvým oficiálnym zahraničným misionárom Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Narodil sa v meste Poland v štáte Maine 22. júla 1829, ako teenager v roku 1845 prijal sobotu ako deň odpočinku a stal sa jedným z hlavných priekopníkov adventizmu dodržiavajúceho sobotu spolu s Jamesom a Ellen Whiteovými a Josephom Batesom. Je autorom štandardného diela History of the Sabbath and First Day of the Week (1859, rozšírené vydanie 1873), tri volebné obdobia pôsobil vo Výkonnom výbore Generálnej konferencie, bol prezidentom Generálnej konferencie (1867–1869), redigoval časopis Review and Herald a v roku 1874 bol vyslaný do Švajčiarska ako prvý oficiálny misionár cirkvi. Zomrel na tuberkulózu v Bazileji vo Švajčiarsku 21. októbra 1883.
Rané roky a obrátenie (1829–1844)
Steinweg v knihe Lest We Forget zaznamenáva len stručný náčrt: „Andrews sa narodil 22. júla 1829 a svoje detstvo a mladosť strávil pokojne so svojimi rodičmi a bratom Williamom v Paríži v štáte Maine“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 259, ¶ 13). A jeho raná metodistická výchova: „Jeho duchovná výchova zahŕňala vernú účasť na metodistických zhromaždeniach.“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 259, ¶ 14).
Steinweg zaznamenáva jeho vstup do hnutia milleristov a následné sklamanie: „V januári 1843 sa Andrews stal kresťanom a prijal adventné posolstvo. Jeho rodina sa čoskoro nechala strhnúť milleristickým učením o Kristovom príchode, ktorý mal očistiť zem. Keď sa Kristus 22. októbra 1844 nevrátil na zem, ako verili, aj oni boli hlboko sklamaní. V roku 1845, po prečítaní Prebleovej štúdie o sobote, začal Andrews dodržiavať sobotu ako siedmy deň“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 260, ¶ 16).
Steinweg zachytáva aj pozoruhodnú udalosť z roku 1844, odhadnutú podľa dátumu, keď štrnásťročný Andrews bránil brata pred rozzúreným davom na parížskom moste. Príbeh je podaný v dramatickej forme, s zaznamenanou odpoveďou Andrewsa: „Je nám prikázané niesť si navzájom bremená. Ak zbičujete brata Davisa, musíte zbičovať aj mňa.“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 259, ods. 8).
Počiatky služby (1850–1859)
Steinweg zaznamenáva Andrewsove prvé príspevky v časopise The Present Truth a jeho menovanie do vydavateľského výboru: „Andrews začal písať v časopise The Present Truth. Na jeseň roku 1850 bol menovaný do vydavateľského výboru, ktorý podporoval redaktora, staršieho Jamesa Whitea. V časopise Review z mája 1851 bol uverejnený päťstránkový komentár k trinástej kapitole Zjavenia, v ktorom Andrews po prvýkrát identifikoval Spojené štáty americké ako dvojrohé zviera“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 261, ¶ 19).
Loughborough potvrdzuje článok z mája 1851 o dvojrohovej šelme a to, čo v ňom tvrdil: „Približne v tomto čase J. N. Andrews, ktorý býval v Paríži v štáte Maine, začal svoju verejnú činnosť ako kazateľ evanjelia a autor náboženských tém. V časopise Review z mája 1851 mal článok na viac ako päť stránok na tému troch posolstiev. V ňom aplikoval proroctvo o dvojrohovej šelme zo Zjavenia 13 na Spojené štáty a na základe samotného proroctva zaujal stanovisko, že presadenie nedele ako sviatku bude bodom, na ktorom sa v tejto krajine nakoniec založí zjednotenie cirkvi a štátu“ (The Great Second Advent Movement, s. 284, ods. 2).
Froom zaraďuje Andrewsa do kontextu tých, ktorí rozvinuli výklad o dvojrohej šelme: „John N. Andrews, adventistický historik soboty, bol v tej dobe jedným z prvých, kto tento výklad rozvinul do ucelenej podoby. Najprv sa zameriame na Andrewsa a potom sa venujeme tomuto zaujímavému symbolu“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 1093, ods. 1).
Steinweg zaznamenáva jeho rané putovanie so Samuelom Rhodesom a jeho vysvätenie: „V decembri 1851, vo veku dvadsaťjeden rokov, pracoval Andrews ako putovný evanjelista so Samuelom Rhodesom.“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 261, ods. 20). V tom istom odseku sa ďalej píše: „John N. Loughborough sa v roku 1852 zúčastnil série konferencií, ktoré viedol Andrews v Rochesteri v štáte New York, kde spoznal a prijal Súčasnú pravdu. V roku 1853 bol Andrews vysvätený starším Whiteom“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 261, ods. 20).
Steinweg zaznamenáva, akú daň si vyžiadali prvé tri roky Andrewsovej práce na jeho zdravie: „V roku 1855 bol Andrews fyzicky vyčerpaný“ (Lest We Forget, kap. 135, s. 261, ods. 21).
Vyhlásenie o sklamaní a svätyňa (1844–1851)
Loughborough zachoval úvodnú vetu k Andrewsovmu osobnému svedectvu z 22. októbra 1844: „Starší J. N. Andrews, ktorý prešiel touto skúsenosťou v roku 1844, takto hovorí o sklamaní“ (The Great Second Advent Movement, s. 196, ods. 1).
Andrewsovo vlastné vyhlásenie o doktríne svätyne po roku 1844, ako ho zachoval Loughborough: „Otvorenie najsvätejšej časti nebeského chrámu, v ktorej je vidieť truhlu, je udalosťou, ktorá sa odohráva za zvuku siedmeho anjela. A keďže služba nášho veľkého Veľkňaza sa po uplynutí dvetisíc tristo dní presúva do tejto časti, chápeme, že otvorenie chrámu je označené ukončením tohto obdobia, ako to znázorňuje vyhlásenie prvého anjela. ký vstup nášho veľkňaza do svätyne svätých, aby slúžil pred Božou archou, upriamuje pozornosť cirkvi na Božie prikázania obsiahnuté v tej arche. Božie prikázania žiaria z nebeského svätostánku od tej doby.“ (The Great Second Advent Movement, s. 248, ods. 1).
Loughborough tiež zachováva Andrewsovo svedectvo (z jeho listu zo septembra 1874) o úlohe Ellen Harmonovej v súvislosti s fanatizmom „zatvorených dverí“ v Paríži v štáte Maine: „J. N. Andrews, ktorý v rokoch 1844 a 1845 býval v Paríži v štáte Maine a ktorý bol dôverne oboznámený s postojom tamojších ľudí, ako aj s postojom Josepha Turnera, ktorý učil, že pre hriešnikov už nie je milosrdenstvo, hovorí o postoji slečny Harmonovej k tejto téme v tom čase“ (The Great Second Advent Movement, s. 222, ods. 2).
Prvý zámorský misionár (1874)
Spalding v knihe The Story of Adventist Light stavia Andrewsa na čelo raného kruhu tých, ktorých pritiahlo kresťanské spoločenstvo: „Spojili sily s Josephom Batesom, keďže sa ich doktrinálne názory zhodovali; povzbudzovali mladých a sľubných pracovníkov, ako boli John N. Andrews z Maine, George Holt z Connecticutu a John N. Loughborough z New Yorku, aby vstúpili do služby“ (The Story of Adventist Light, s. 35, ods. 2).
Froom zaznamenáva Andrewsovo vymenovanie za prvého zámorského misionára Cirkvi adventistov siedmeho dňa: „Keď bola otvorená nová transkontinentálna železnica, zasadzoval sa za rozšírenie práce cirkvi na západné pobrežie. V roku 1852 napísal prvé lekcie pre sobotnú školu. Podporoval prvú zahraničnú misijnú výpravu cirkvi – vyslanie Johna N. Andrewsa do Európy v roku 1874 – a dnes adventisti prevádzkujú jednu z najrozsiahlejších zahraničných misijných organizácií na svete.“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 1060, ods. 2).
Smrť (1883)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa (Gilbert M. Valentine) Andrews zomrel na tuberkulózu v Bazileji vo Švajčiarsku 21. októbra 1883, šesť rokov po svojom príchode do Švajčiarska, kde založil európske vydavateľstvo a bol svedkom prvých európskych táborových stretnutí. Spaldingova kniha The Story of Adventist Light (Príbeh adventistického svetla) zaznamenáva túto stratu pre rané adventistické hnutie: „V roku 1883 John N. Andrews, ktorý statočne pracoval na rozvíjajúcej sa veci v Európe, zložil svoj život. Joseph H. Waggoner, ktorý zaujal jeho miesto, zomrel o šesť rokov neskôr.“ (The Story of Adventist Light, s. 79, ods. 1).