Zhrnutie
William Miller bol farmár z Nového Anglicka, kapitán milície a baptistický laik, ktorého Ellen Whiteová označila za „muža, ktorého si Boh osobitne vyvolil, aby viedol zvestovanie Kristovho druhého príchodu“ (Veľký spor, s. 317, ods. 1). Po pätnástich rokoch systematického štúdia Biblie, ktoré nasledovalo po jeho obrátení v roku 1816, sa presvedčil, že Danielovo proroctvo o 2300 dňoch poukazuje na druhý príchod v jeho vlastnej generácii. Od roku 1831 až do svojej smrti hlásal túto nádej po celých Spojených štátoch a Kanade a hnutie, ktoré sa v roku 1844 zoskupilo okolo jeho kázania, sa stalo základom Cirkvi adventistov siedmeho dňa.
Rané roky
Miller sa narodil 15. februára 1782 v Pittsfielde v štáte Massachusetts ako „najstarší zo šestnástich detí, z ktorých bolo päť synov a jedenásť dcér“ (Sylvester Bliss, Memoirs of William Miller, s. 2, ods. 3). Keď mal William štyri roky, jeho otec presťahoval rodinu do pohraničnej oblasti medzi Vermontom a New Yorkom, ktorá „bola takmer neobývanou divočinou“ a neskôr sa nazvala Low Hampton v štáte New York (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 7, ods. 3). Hoci mal len obmedzené formálne vzdelanie, veľa čítal, viedol dôkladné denníky a v roku 1803 sa oženil s Lucy Smithovou.
Keď Spojené štáty 18. júna 1812 vyhlásili Británii vojnu, Miller bol už kapitánom štátnych dobrovoľníkov vo Vermonte; „jeho kapitánska menovka je datovaná“ na deň po tom, čo zákon štátnej vlády povolil vytvorenie tejto jednotky (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 31, ods. 7). Slúžil počas plattsburghskej kampane a v roku 1815 sa vrátil domov.
Obrátenie (1816)
Pred vojnou sa Miller vzdialil od evanjelickej viery svojej matky. Ellen White toto obdobie jasne zhrnula: „Stykom s týmito mužmi bol Miller vedený k tomu, aby prijal ich názory“ (Veľký spor, s. 318, ods. 1). V tom istom odseku dodala, že „tieto názory si však zachoval asi dvanásť rokov. Ale vo veku tridsiatich štyroch rokov Svätý Duch zapôsobil na jeho srdce pocitom, že je hriešnik“ (Veľký spor, s. 318, ods. 1). Miller sám opísal túto úzkosť: „Zničenie bolo chladnou a mrazivou myšlienkou a zodpovednosť znamenala istú skazu pre všetkých. Nebesia boli ako meď nad mojou hlavou a zem ako železo pod mojimi nohami“ (Veľký spor, s. 318, ods. 2). Ten istý odsek končí slovami: „Smútil som, ale bez nádeje“ (Veľký spor, s. 318, ods. 2).
Jeho obrátenie prišlo v roku 1816 prostredníctvom videnia Krista, ktoré mu otvorilo Písmo. Zapísal:
Videl som, že Biblia skutočne predstavuje práve takého Spasiteľa, akého som potreboval; a bol som zmätený, keď som zistil, ako môže kniha, ktorá nie je inšpirovaná, rozvíjať zásady tak dokonale prispôsobené potrebám padlého sveta. Bol som nútený priznať, že Písmo musí byť zjavením od Boha. Stalo sa mojou radosťou a v Ježišovi som našiel priateľa. Spasiteľ sa pre mňa stal najväčším spomedzi desiatich tisícov a Písmo, ktoré bolo predtým temné a protirečivé, sa teraz stalo svetlom pre moje nohy a svetlom na mojej ceste. Moja myseľ sa upokojila a uspokojila. Zistil som, že Pán Boh je Skala uprostred oceánu života. Biblia sa teraz stala mojim hlavným predmetom štúdia a môžem úprimne povedať, že som ju prechádzal s veľkou radosťou. Zistil som, že mi nikdy nebola povedaná ani polovica.
(Veľký spor, s. 319, ods. 2)
Štúdium Biblie a objavovanie proroctiev (1816–1831)
Dva roky Miller odložil všetky komentáre a „porovnával Písmo s Písmom s pomocou marginálnych odkazov a konkordancie“ (Veľký spor, s. 320, ods. 1). Pokračoval v tom ďalších trinásť rokov. Ellen White potvrdila nadprirodzenú pomoc, ktorú dostal: „Jedno očko za druhým v reťazi pravdy odmeňovalo jeho úsilie, keď krok za krokom sledoval veľké línie proroctiev. Anjeli z neba viedli jeho myseľ a otvárali mu Písmo, aby ho pochopil“ (Veľký spor, s. 320, ods. 2). Napísala tiež, že „Boh nasmeroval myseľ Williama Millera k proroctvám a dal mu veľké svetlo na knihu Zjavenie“ (Rané spisy, s. 231, ods. 1). Uplatnením princípu „deň za rok“ na Daniel 8:14 dospel k záveru, že 2300 prorockých dní sa skončí okolo roku 1843 alebo 1844.
Verejná služba (1831–1844)
Miller sa bránil presvedčeniu, že by mal kázať posolstvo verejne. Svoje názory prvýkrát uverejnil v roku 1831 v Vermont Telegraph, baptistických novinách v Brandone, a „prvýkrát o tejto téme verejne hovoril v roku 1832“ (John N. Loughborough, The Great Second Advent Movement, s. 120, ods. 4). Správa Ellen Whiteovej začína rovnakým obrazom neochotného farmára, ktorého zavolali z poľa:
Boh poslal svojho anjela, aby pôsobil na srdce farmára, ktorý neveril Biblii, a viedol ho k štúdiu proroctiev. Boží anjeli opakovane navštevovali tohto vyvoleného, aby usmerňovali jeho myseľ a otvorili jeho chápanie proroctiev, ktoré boli pre Boží ľud vždy nejasné.
(Early Writings, s. 229, ods. 1)
Opisovala jeho vstup do služby jazykom, ktorý ho stavia po bok veľkého predchodcu Krista: „S trasením začal William Miller odhaľovať ľuďom tajomstvá Božieho kráľovstva a viedol svojich poslucháčov cez proroctvá k druhému príchodu Krista. S každým úsilím naberal silu. Tak ako Ján Krstiteľ ohlasoval prvý príchod Ježiša a pripravoval cestu pre Jeho príchod, tak aj William Miller a tí, ktorí sa k nemu pridali, hlásali druhý príchod Božieho Syna“ (Early Writings, s. 229, ods. 2).
Charakter jeho kázania zachytáva jej spomienka na stretnutia, ktoré počula ako teenagerka v Maine: „V marci 1840 navštívil William Miller Portland v Maine a predniesol svoj prvý cyklus prednášok o druhom príchode Krista. Tieto prednášky vyvolali veľký rozruch a kresťanský kostol na Casco Street, ktorý obsadil pán Miller, bol preplnený dňom i nocou“ (Svedectvá pre cirkev, zv. 1, s. 14, ods. 1). A o jeho správaní sa v situácii, keď čelil odporu, napísala: „Anjeli Boží sprevádzali Williama Millera na jeho misii. Bol pevný a neohrozený a bez strachu hlásal posolstvo, ktoré mu bolo zverené“ (Early Writings, s. 232, ods. 1).
Miller si viedol vlastnú účtovnú knihu. Po turné po Massachusetts, ktoré sa skončilo v Lynne v júni 1839, napísal do svojho zápisníka: „Týmto končí moje turné po Massachusetts, počas ktorého som od 1. októbra 1834 do 9. júna 1839 predniesol osemsto prednášok – štyri roky, šesť mesiacov a deväť dní“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 137, ods. 1). Na konci svojho pôsobenia mohol s tichým úžasom zaznamenať: „Od roku 1832 som predniesol tritisícdvesto prednášok“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 254, ods. 2).
Spojenie síl s Joshuom V. Himesom (1839–1840)
Spojenie, ktoré premenilo Millerove regionálne prebudenia na celonárodné hnutie, nastalo na konci roku 1839. Bliss píše: „11. novembra začal pán M. sériu prednášok v Exeteri v štáte New Hampshire, ktoré trvali až do 19. novembra. 12. novembra sa tam konala konferencia Christian Connection a jej účastníci spoločne navštívili pána Millera“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 139, ods. 2). Na tejto konferencii sa Miller stretol so svojím budúcim vydavateľom: „Pri tejto príležitosti sa zoznámil so starším Joshuom V. Himesom, vtedajším pastorom kostola na Chardon Street v Bostone. Starší H. napísal pánovi M. 19. októbra a pozval ho, aby v jeho kaplnke viedol sériu prednášok. Teraz svoju pozvánku obnovil a získal prísľub na sériu prednášok v decembri“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 139, ods. 3).
Kurz v Bostone začal o niekoľko týždňov neskôr: „Do Bostonu pricestoval 7. decembra a od 8. do 16. prednášal v kaplnke na Chardonovej ulici – bol to jeho prvý cyklus prednášok v tomto meste“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 139, ods. 4). Millerov tretí kurz v Bostone vo februári 1840 bol momentom, keď vzniklo adventistické vydavateľstvo. Bliss píše: „Od 8. do 29. februára viedol pán M. svoj tretí cyklus prednášok v Bostone, v kaplnke na Marlboro Street a na ďalších miestach, keď sa otvorili dvere. Práve počas tejto série stretnutí došlo k vydaniu časopisu venovaného doktríne adventu“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 144, ods. 1). Sám Miller spomínal na rokovania: „Pri mojej návšteve Bostonu v zime roku 1840 som spomenul bratovi Himesovi svoje želania týkajúce sa novín a ťažkosti, s ktorými som sa stretol pri ich založení. On sa okamžite ponúkol, že začne vydávať noviny, ktoré by sa venovali tejto otázke , ak si myslím, že tým bude podporená vec pravdy. Nasledujúci týždeň, bez jediného predplatiteľa alebo sľubu pomoci, vydal 20. marca [28. februára] 1840 prvé číslo Signs of the Times“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 144, ods. 3).
Prvá generálna konferencia veriacich v príchod bola stanovená na október toho roku. Miller bol odhodlaný zúčastniť sa, ale na ceste ho postihla nehoda: „V očakávaní účasti na prvej generálnej konferencii veriacich v druhý príchod Krista, ktorá sa mala konať 14. októbra 1840 v Bostone, pán Miller odišiel z domu 8. októbra a dostal sa až do Fairhavenu vo Vermonte, asi dve míle od domu, kde ho postihol silný záchvat brušného tyfu. V popoludňajších hodinách toho istého dňa ho odniesli späť do Low Hamptonu. Bol tak zbavený dlho očakávanej príležitosti stretnúť sa so spolupracovníkmi v diele, ktorému sa venoval“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 152, ods. 4).
Na jar 1841 mohol Miller zhodnotiť rozsah svojho kázania. Po prednáškach v Lowelle vypočítal, že od 1. októbra 1839 „prešiel štyritisíc päťstošesťdesiat míľ a predniesol šesťsto dvadsaťsedem prednášok, z ktorých každá trvala v priemere hodinu a pol, čo viedlo k približne piatim tisícom nádejných obrátení“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 157, ods. 1).
Sklamania (1843–1844)
Miller pôvodne očakával príchod v rámci židovského roka, ktorý trval od 21. marca 1843 do 21. marca 1844. Keď tento dátum prešiel, uznal svoje nesprávne posúdenie, bez toho, aby sa vzdal svojej dôvery v proroctvo. O hnutí siedmeho mesiaca, ktoré stanovilo 22. október 1844 ako deň, napísal: „Preto som sa k tomuto hnutiu nepripojil až do dvoch alebo troch týždňov pred 22. októbrom, keď som videl, že získalo takú prevahu, a vzhľadom na to, že to bol pravdepodobný časový bod, presvedčil som sa, že je to Božie dielo, a cítil som, že ak to prejde, budem sklamanejší, než som bol pri mojom prvom zverejnenom termíne“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 330, ods. 1). Dátum 22. október zodpovedal podľa staršieho karaitského počítania desiatemu dňu siedmeho židovského mesiaca – Dňu zmierenia (Loughborough, The Great Second Advent Movement, s. 109, ods. 1).
Posledné roky a smrť
Miller naďalej dúfal v skorý návrat Krista, ale neprijal posolstvo tretieho anjela zo Zjavenia 14, ktoré jeho spoluvieriaci neskôr stotožnili so sobotou a nebeskou svätyňou. Ellen Whiteová dostala videnie o jeho poslednom boji: „Moja pozornosť sa potom upriamila na Williama Millera. Vyzeral zmätený a bol sklonený úzkosťou a trápením pre svoj ľud“ (Early Writings, s. 257, ods. 1). V tom istom odseku pokračovala: „Bol na neho vyvíjaný ľudský vplyv, aby zostal v temnote a aby si zachoval svoj vplyv medzi tými, ktorí sa stavali proti pravde“ (Early Writings, s. 257, ods. 1). Na nasledujúcej strane dodala: „Keby William Miller mohol uzrieť svetlo tretieho posolstva, mnohé veci, ktoré sa mu zdali temné a tajomné, by sa mu vysvetlili“ (Early Writings, s. 258, ods. 1).
Po mesiacoch upútanosti na lôžko Miller zomrel vo svojom dome v Low Hampton: „O tretej hodine popoludní 20. decembra 1849 pokojne zaspal“ (Everett N. Dick, Founders of the Message, s. 65, ods. 3). Na jeho náhrobok boli vyryté záverečné slová proroka Daniela: „Ale ty choď svojou cestou až do konca, lebo budeš odpočívať a na konci dní budeš stáť na svojom mieste“ (Bliss, Memoirs of William Miller, s. 383, ods. 3).
Úvaha Ellen Whiteovej o jeho živote a smrti je záverečným slovom, na ktoré si adventistickí čitatelia najčastejšie spomínajú:
Mojžiš sa pomýlil, keď sa chystal vstúpiť do Zasľúbenej zeme. Takisto som videla, že William Miller sa pomýlil, keď sa chystal vstúpiť do nebeského Kanaánu, tým, že dopustil, aby jeho vplyv išiel proti pravde. Iní ho k tomu doviedli; iní sa za to musia zodpovedať. Ale anjeli strážia drahocenný prach tohto Božieho služobníka a on vstane pri zvuku poslednej trúby.
(Early Writings, s. 258, ods. 2)