Zhrnutie
Alonzo Trévier Jones bol spolu s Elletom J. Waggonerom jedným z dvoch poslov, ktorých Boh povolal, aby na Generálnej konferencii v Minneapolise v roku 1888 priniesli Cirkvi adventistov siedmeho dňa posolstvo o spravodlivosti z viery. Jones, obrátený seržant americkej armády, pokrstený v roku 1874 vo Walla Walla vo Washingtone, sa stal evanjelistom, redaktorom časopisu American Sentinel, redaktorom časopisu Review and Herald (1897–1901), priekopníkom adventistického boja za náboženskú slobodu a jedným z najvplyvnejších kazateľov Cirkvi adventistov siedmeho dňa na konci 19. storočia. Ellen White ho opakovane bránila ako nositeľa „posolstva z neba“ a „najcennejšieho posolstva“ tretieho anjela. Zomrel v roku 1923 vo veku sedemdesiatich troch rokov.
Od armády k sobote (1850–1875)
Steinwegova kniha Lest We Forget zaznamenáva Jonesov pôvod a vojenské roky: „Jones sa narodil v Ohiu 21. apríla 1850 (niektorí autori uvádzajú 26. apríla).“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 326, ¶ 3). V tom istom odseku sa dodáva: „O jeho ranom detstve a mládí sa prakticky nič nevie. Táto biografia začína anekdotou, ktorá sa stala, keď Jones slúžil v armáde Spojených štátov a bol umiestnený vo Fort Walla Walla vo Washingtone“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 326, ¶ 3). Steinweg dodáva: „Alonzo T. Jones slúžil päť rokov v armáde Spojených štátov. Veľa voľného času trávil štúdiom náboženských kníh a Biblie. Získal publikácie Cirkvi adventistov siedmeho dňa a vyrazil z pevnosti, aby sa zúčastnil evanjelizačných stretnutí, ktoré organizoval starší Isaac Van Horn, ktorý nedávno začal pôsobiť v Oregone“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 326, ods. 5).
Steinweg zaznamenáva Jonesov krst: „8. augusta 1874 vo Walla Walla vo Washingtone, najväčšom meste na území, sa krstom odovzdal svojmu Pánovi“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 326, ods. 6). Svedectvo pani Adelie Van Hornovej, zachované v tom istom odseku, zaznamenáva výkrik nového konvertitu: „Mŕtvy pre svet a živý pre teba, ó, môj Bože!“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 326, ¶ 6).
Manželstvo, služba a redakčná činnosť (1877–1887)
Steinweg zaznamenáva ďalšiu etapu: „Jones sa zoznámil so švagrinou staršieho Van Horna, slečnou Frances E. Pattonovou, a nadviazal s ňou osobitné priateľstvo. 15. apríla 1877 sa s Frances zosobášili.“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 327, ods. 8).
V októbri 1877 bola založená Severo-tichomorská konferencia. Jones pôsobil ako pokladník; nasledujúci rok bol v Oregone vysvätený za kazateľa. V roku 1880 bol tajomníkom novo založenej konferencie Upper Columbia. V roku 1885 ho J. H. Waggoner priviedol do vydavateľstva Pacific Press v Oaklande v Kalifornii ako pomocného redaktora časopisu Signs of the Times.
Konferencia v Minneapolise v roku 1888 a posolstvo o spravodlivosti z viery
V októbri 1888 sa zišla Generálna konferencia v Minneapolis. Tam Jones – spolu s E. J. Waggonerom – predstavil posolstvo o spravodlivosti z viery. Svedectvo Ellen Whiteovej o význame a zdroji tohto posolstva je zachované v jej Materiáloch z roku 1888 a v jej neskorších Zverejnených rukopisoch. Z Materiálov z roku 1888 (ako ich vybral Steinweg v knihe Lest We Forget): „Starší Jones a Waggoner predstavili ľuďom vzácne svetlo, ale predsudky a nevieru, žiarlivosť a zlé domnienky im zatvorili dvere ich sŕdc, aby sa do nich nedostalo nič z tohto zdroja“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 376, ¶ 5).
Vo svojom vlastnom svedectve v prvej osobe o zdroji posolstva pokračuje: „Keď brat Waggoner predniesol tieto myšlienky v Minneapolis, bolo to prvé jasné učenie na túto tému z ľudských úst, ktoré som počula, s výnimkou rozhovorov medzi mnou a mojím manželom. Povedala som si: Je to preto, že mi to Boh predstavil vo videní, že to vidím tak jasne, a oni to nemôžu vidieť, lebo im to nikdy nebolo predstavené tak, ako mne. A keď to predstavil niekto iný, každá vlákno môjho srdca povedalo: Ámen“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 376, ¶ 6).
Steinweg zaznamenáva Jonesovu činnosť bezprostredne po Minneapolis. Z toho istého výberu materiálov Ellen Whiteovej: „Starší Jones prišiel z Bostonu a veľmi usilovne slúžil ľuďom, pričom kázal dvakrát, niekedy aj trikrát denne. Božie stádo bolo nasýtené potravou, ktorá živí dušu. V týchto prejavoch bolo prednesené práve to posolstvo, ktoré Pán poslal ľuďom tejto doby“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 376, ¶ 3).
Nasleduje konkrétna výzva Ellen Whiteovej pre Jonesa, aby rozšíril svoju prácu: „Starší A. T. Jones by sa mal zúčastňovať na našich veľkých táborových zhromaždeniach a podávať našim ľuďom, ako aj cudzím, vzácnu tému viery a Kristovej spravodlivosti. V tejto téme je záplava svetla“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 376, ¶ 4).
Ellen Whiteová v obrane Jonesa a Waggonera (1892–1895)
V liste z 19. septembra 1892 adresovanom Uriahovi Smithovi Ellen Whiteová výslovne uviedla: „nevedeli, že Boh poslal týchto mladých mužov, starších Jonesa a Waggonera, aby im priniesli osobitné posolstvo“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 377, ¶ 9).
V tom istom liste predvídala a odsúdila budúci omyl spočívajúci v odmietnutí posolstva kvôli akémukoľvek zlyhaniu poslov: „Je celkom možné, že starší Jones alebo Waggoner môžu podľahnúť pokušeniam nepriateľa; ale ak by sa tak stalo, neznamenalo by to, že nemali posolstvo od Boha, ani že práca, ktorú vykonali, bola celá omylom“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 377, ¶ 10).
Jej úsudok o samotnom posolstve je jednoznačný: „Posolstvo, ktoré nám dali A. T. Jones a E. J. Waggoner, je Božím posolstvom pre laodicejskú cirkev a beda každému, kto vyznáva vieru v pravdu, a predsa neodráža na druhých Božie lúče“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 377, ¶ 11).
V liste z roku 1893 adresovanom redakcii Review and Herald Office povedala: „Pán povolal brata Jonesa a brata Waggonera, aby zvestovali posolstvo svetu a pripravili ľudí na to, aby obstáli v deň Boží.“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 378, ¶ 13).
V liste z 9. januára 1893 adresovanom W. Ingsovi zhrnula vplyv Jonesovej práce: „Vieme, že brat Jones zvestuje posolstvo pre túto dobu – pokrm v pravý čas pre hladujúce Božie stádo. Tí, ktorí nedovolia, aby predsudky uzavreli ich srdce pred posolstvom z neba, nemôžu necítiť ducha a silu pravdy. Brat Jones niesol posolstvo z cirkvi do cirkvi a zo štátu do štátu; a svetlo a sloboda a vylievanie Božieho Ducha sprevádzali toto slovo“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 378, ¶ 14).
V liste z 1. mája 1895 adresovanom O. A. Olsenovi to opäť zhrnula: „Pán vo svojej veľkej milosti poslal svojmu ľudu prostredníctvom starších Waggonera a Jonesa najcennejšie posolstvo.“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 378, ¶ 15). V tom istom odseku dodala: „Toto je posolstvo, ktoré Boh nariadil zvestovať svetu. Je to posolstvo tretieho anjela, ktoré má byť hlásané hlasným hlasom a sprevádzané veľkým vylievaním Jeho Ducha“ (Lest We Forget, kap. 168, s. 378, ¶ 15).
Náboženská sloboda a American Sentinel
V roku 1887 Jones a Waggoner začali vydávať American Sentinel, vlajkový časopis cirkvi venovaný náboženskej slobode. Steinweg zaznamenáva: „V roku 1889 Jones cestoval s Ellen Whiteovou a prednášal na táborových zhromaždeniach a v duchovných inštitútoch. Bol prvým adventistom siedmeho dňa, ktorý spolu s J. O. Corlissom vystúpil pred zákonodarcami vo Washingtone, D.C., v prospech oddelenia cirkvi od štátu“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 328, ¶ 16).
Kapitola knihy Lest We Forget o Jonesovom kázaní o „viere Ježiša“ zachováva jeho charakteristický argument z brožúry z roku 1888 The Abiding Sabbath and the „Lord’s Day“: „Boh teraz volá ľudí, ktorí budú dodržiavať Božie prikázania a vieru Ježiša. Nič iné nestačí.“ (Lest We Forget, kap. 161, s. 335, ¶ 3). A jeho charakteristické naliehanie na vzťah medzi vierou a poslušnosťou: „Budete poslúchať Boha? Budete dodržiavať Božie prikázania a vieru Ježiša?“ (Lest We Forget, kap. 161, s. 335, ¶ 3).
Jeho dielo Two Republics z roku 1891 obsahuje dlhú úvahu o Božej morálke: „Iba Kristovou morálkou sa ľudia môžu stať morálnymi. A táto morálka Krista je morálkou Boha, ktorá sa nám pripisuje pre Krista; a prijímame ju vierou v toho, kto je autorom aj dokončiteľom viery“ (Lest We Forget, kap. 161, s. 335, ¶ 6).
Redaktor časopisu Review and Herald (1897–1901)
Steinweg píše: „V roku 1897 bol Jones zvolený za člena Výboru Generálnej konferencie. Bol tiež menovaný za redaktora časopisu Review and Herald“ (Lest We Forget, kap. 159, s. 329, ¶ 19). Túto funkciu zastával až do roku 1901, kedy sa z vlastnej vôle a so súhlasom cirkvi vrátil k evanjelizačnej práci v teréne.
Neskoršie roky a smrť (1901–1923)
Jones podporil organizačné zmeny Generálnej konferencie z roku 1901, prijal funkciu predsedu Kalifornskej konferencie a pokračoval vo svojej práci v oblasti náboženskej slobody. Posolstvo, ktoré Ellen White zachovala ako Božie slovo prostredníctvom neho – evanjelium spravodlivosti z viery – zostalo hlavnou témou jeho kázania až do konca jeho života.
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa (Jeffrey Rosario) Jones zomrel v roku 1923 vo veku sedemdesiatich troch rokov.