Zhrnutie
Charles Marshall Kinny bol prvým Afroameričanom, ktorý bol vysvätený za kazateľa Cirkvi adventistov siedmeho dňa po založení Generálnej konferencie v roku 1863. Narodil sa 1. apríla 1855 v Richmonde vo Virgínii a v roku 1878 sa v Reno v Nevade obrátil na kresťanstvo pod vplyvom kázania J. N. Loughborougha – a počas tej istej série kázaní si vypočul aj kázanie Ellen Whiteovej z 30. júna 1878 na tému „Božia láska“. Po dvoch rokoch na Healdsburg College (1883–1885) sa stal prvým oddaným evanjelistom cirkvi pre Afroameričanov na juhu, kde založil zbor v Topeke a Emporii v Kansase; v Louisville v Kentucky (1890 – druhý formálne zorganizovaný černošský zbor Cirkvi adventistov siedmeho dňa); v Bowling Green v Kentucky (1891); New Orleans (1892); Nashville (1894); a Birmingham (1896). Jeho výzva z marca 1891 adresovaná Generálnej konferencii, aby bieli kazatelia-evanjelisti podporili prácu medzi černochmi, inšpirovala Ellen Whiteovú k napísaniu historického svedectva z 21. marca 1891 s názvom „Naša povinnosť voči farebným ľuďom“. Historik Ronald Graybill ho nazval „zakladateľom černošského adventizmu“. Zomrel v sanatóriu a nemocnici Riverside v Nashville 2. augusta 1951 vo veku deväťdesiatich šiestich rokov.
Rané roky a obrátenie (1855–1878)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa (Trevor O’Reggio) sa Kinny narodil 1. apríla 1855 v Richmonde vo Virgínii rodičom Andrewovi a Lucy Ann Kinnyovým. Prvých desať rokov strávil v meste, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom Konfederácie, potom cestoval na západ so svojím otcom a dvoma súrodencami a skončil v Reno v Nevade. Živil sa ako holič.
V lete roku 1878, keď J. N. Loughborough viedol v Renu sériu evanjelizačných prednášok, zúčastnil sa ich aj dvadsaťtriročný Kinny. Ellen White navštívila tieto stretnutia počas ich trvania a v utorok večer 30. júna 1878 predniesla pred približne štyristo poslucháčmi kázanie na tému „Božia láska“ – a Kinny na túto kázeň nikdy nezabudol. Svoj prvý sabat dodržal v poslednú sobotu septembra 1878.
Práca v Spoločnosti pre letáky a misie (1878–1885)
Kinny bol jedným zo siedmich zakladajúcich členov a jediným černošským členom cirkvi adventistov siedmeho dňa v Reno. V roku 1882 bol štátnym tajomníkom Nevadskej spoločnosti pre letáky a misie. Jeho správy v časopise Review and Herald z tých rokov zaznamenávajú jeho korešpondenciu s hľadajúcimi po celej krajine – osobitnú pozornosť venoval priateľom a známym vo svojej rodnej Virgínii.
Cirkev v Reno a Kalifornská konferencia (ktorá vtedy zahŕňala aj Nevadu) ho podporovali počas dvoch rokov štúdia na Healdsburg College v rokoch 1883 až 1885.
Misia v Kansase a rasová bariéra (1885–1889)
V lete roku 1885 vyslala Kalifornská konferencia Kinnyho do Kansasu. V júni začal pôsobiť v Topeke a do polovice októbra oslovil tretinu obyvateľov mesta a viedol biblické štúdiá, vďaka ktorým sa obrátili traja ľudia. V Topeke pôsobil až do roku 1887, potom v Emporii, kde po ukončení svojej práce v novembri 1887 zanechal skupinu dvanástich farebných dodržiavateľov soboty. Odtiaľ pokračoval v evanjelizácii v Missouri a v prvej polovici roku 1889 pôsobil v St. Louis.
V St. Louis sa Kinny po prvýkrát stretol s vážnym konfliktom v súvislosti s rasovými predsudkami v rámci cirkvi. Menej ako rok po tom, čo odišiel, sa s rovnakými ťažkosťami stretla na vlastnej koži aj Ellen Whiteová v St. Louis – a táto skúsenosť ju podnietila k svedectvu, ktoré predniesla 21. marca 1891 na Generálnej konferencii.
Vyškolenie v Nashville (október 1889)
Na základe poverenia Výboru Generálnej konferencie pricestoval Kinny v júni 1889 do Louisville v štáte Kentucky, aby tam viedol malú skupinu černošských veriacich. Počas služby v Louisville sa Kinny koncom septembra 1889 zúčastnil na tábore v Tennessee a na Nashville Institute. Na následnej rade, ktorú viedli R. M. Kilgore a J. O. Corliss, sa Kinny stal prvým Afroameričanom od založenia Generálnej konferencie, ktorý bol vysvätený za kazateľa evanjelia Cirkvi adventistov siedmeho dňa.
2. októbra 1889 Kinny vystúpil na zasadnutí a predložil dvanásť návrhov na organizáciu cirkevnej práce medzi černochmi v drsnej sociologickej realite juhu po období rekonštrukcie. Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa jeho úvodné vyhlásenie potvrdzovalo, že „posolstvo tretieho anjela má v sebe silu eliminovať alebo odstrániť rasové predsudky u tých, ktorí prijmú pravdu“. Navrhol konečnú štruktúru konferencií černochov v rámci zjednoteného adventistického zboru a naliehal, aby Generálna konferencia investovala do „vzdelávania hodných farebných pracovníkov“.
Budovanie práce černošských adventistov (1890–1896)
Po návrate z Nashvillu do Louisville videl Kinny, ako sa jeho návrh na samostatný černošský zbor stal skutočnosťou: 16. februára 1890 sa zorganizovala skupina desiatich veriacich – druhý formálne zorganizovaný černošský zbor adventistov siedmeho dňa.
V marci 1891 odišiel Kinny do Battle Creeku v Michigane ako delegát na zasadnutie Generálnej konferencie. Denník Generálnej konferencie z 11. marca 1891 zaznamenáva jeho prejav: „Špeciálne požiadavky práce medzi farebnými ľuďmi predstavil brat Kinny, ktorý povedal, že v Spojených štátoch je medzi ôsmimi a deviatimi miliónmi jeho ľudí, ktorí čakajú na to, aby počuli posolstvo tretieho anjela. Vzhľadom na existujúce predsudky bolo zrejmé, že práca medzi farebnými ľuďmi bude musieť prebiehať oddelene od tej medzi bielym obyvateľstvom juhu“ (General Conference Daily Bulletin, 11. marec 1891, s. 71.14).
Jeho výzva na tomto zasadnutí podnietila Ellen Whiteovú, aby o desať dní neskôr, 21. marca 1891, predniesla svedectvo tridsiatim vedúcim cirkvi, ktoré je dnes známe ako „Naša povinnosť voči farebným ľuďom“. Začala momentom v St. Louis o rok skôr, keď jej pri modlitbe na kolenách prišli na myseľ slová „Všetci ste bratia“ s takou živosťou, na ktorú nemohla zabudnúť. V tom istom odseku pokračovala: „Medzi tými v St. Louis, ktorí veria v pravdu, sú farební ľudia, ktorí sú úprimní a verní, drahocenní v očiach Boha nebies, a mali by mať rovnakú úctu ako ktorékoľvek z Božích detí“ (The Southern Work, s. 11, ods. 1). A tiež v tom istom odseku: „Farba pleti neurčuje charakter v nebeských dvoroch“ (The Southern Work, s. 11, ods. 1).
V predchádzajúcom odseku toho istého prejavu Ellen White hovorila o svojom vlastnom odhodlaní pri poskytovaní tejto rady: „Viem, že to, čo teraz hovorím, ma dostane do konfliktu. Po tom netúžim, lebo konflikt sa v posledných rokoch zdá byť nepretržitý; ale nemám v úmysle žiť ako zbabelec ani zomrieť ako zbabelec a nechať svoju prácu nedokončenú. Musím nasledovať kroky svojho Pána. Stalo sa módou pohŕdať chudobnými, a najmä farebnou rasou. Ale Ježiš, Pán, bol chudobný a súcití s chudobnými, zavrhnutými, utláčanými a vyhlasuje, že každá urážka, ktorá sa im prejaví, je ako keby sa prejavila jemu samému“ (The Southern Work, s. 10, ods. 4).
Do roku 1896 Kinny zorganizoval šesť černošských adventistických zborov: Edgefield Junction, Tennessee (existujúci už od roku 1883); Louisville, Kentucky (1890); Bowling Green, Kentucky (13. jún 1891); New Orleans, Louisiana (4. jún 1892); Nashville, Tennessee (15.–16. september 1894); a Birmingham, Alabama (19. jún 1896).
Neskoršie pôsobenie a smrť (1898–1951)
V marci 1898, po takmer deviatich rokoch vyplácania Kinnyho platu, výbor Generálnej konferencie hlasoval za to, aby sa venoval misijnej práci na vlastné náklady. Nasledujúcich deväť rokov pôsobil v Nebraske, Missouri, Texase, Tennessee a Alabame. V roku 1907 sa vrátil do služieb cirkvi ako pastor v Tennessee River Conference.
19. októbra 1902 sa Kinny oženil s Violou E. Kinnyovou v Nashville. Viola tam istý čas vyučovala v cirkevnej škole. V roku 1911 si jej zdravotný stav vyžiadal, aby Charles obmedzil svoju službu na čiastočný úväzok. V práci na čiastočný úväzok pokračoval až do jej smrti v roku 1939 – so sídlom v Nashville, s výnimkou troch rokov vo Virgínii (1912–1915). Krátko po Violinej smrti sa Kinny stal pacientom v sanatóriu a nemocnici Riverside v Nashville, kde bol v starostlivosti až do svojej smrti 2. augusta 1951 vo veku deväťdesiatich šiestich rokov.
Dedičstvo
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa historik Ronald Graybill v roku 1977 nazval Kinnyho „zakladateľom čierneho adventizmu“. Louis B. Reynolds vo svojej histórii afroamerického adventizmu opísal Kinnyho odkaz ako základ, na ktorom budú stavať ďalší. V čase jeho smrti v roku 1951 dosiahol počet černošských adventistov v Amerike 26 500 – a černošské konferencie, ktoré si predstavoval v roku 1889, boli práve založené.