Varovný životopis
Dudley M. Canright slúžil Cirkvi adventistov siedmeho dňa ako kazateľ dvadsaťosem rokov (1859–1887), než v februári 1887 verejne odišiel a zvyšok svojho života venoval útokom na cirkev, jej doktríny a osobne na Ellen G. Whiteovú. Jeho kniha z roku 1889 Seventh-day Adventism Renounced (Odmietnutie adventizmu siedmeho dňa) a kniha z roku 1919 Life of Mrs. E. G. White (Život pani E. G. Whiteovej) sa stali štandardnými zdrojmi pre všetkých neskorších autorov, ktorí sa stavali proti adventizmu. Jeho príklad nie je hodný nasledovania. Nižšie uvedený biografický záznam je čerpaný z diela Butlera a Smitha Replies to Elder Canright’s Attacks on Seventh-day Adventists (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa) a z iných primárnych zdrojov, ktoré sa v tom čase zaoberali jeho odpadlíctvom.
Zhrnutie
Canright sa narodil 22. septembra 1840 v Kinderhooku v okrese Branch v Michigane. V roku 1859, vo veku devätnásť rokov, sa stal adventistom dodržiavajúcim sobotu, v roku 1865 bol vysvätený a pôsobil ako prezident Ohio Conference (1865–1873) a Michigan Conference (1880–1882). Počas svojich dvadsaťosem rokov adventistickej služby bol energickým evanjelistom a diskutérom. Po opakovaných zápasoch s pochybnosťami a svedectvami verejne odstúpil v Otsegu v Michigane 17. februára 1887. Od tohto dátumu až do svojej smrti v roku 1919 sa jeho pero obrátilo proti cirkvi.
Dvadsaťosem rokov v adventistickej veci (1859–1887)
Butlerova a Smithova odpoveď na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa zaznamenáva dlhú dráhu Canrightovej adventistickej služby: „Pred približne dvadsiatimi ôsmimi rokmi D. M. Canright prijal názory adventistov siedmeho dňa. Niekoľko rokov sa usiloval získať potrebné vzdelanie a čoskoro potom začal kázať ich doktríny. Bol obdarený značnou mierou úprimnosti, slušnými schopnosťami a ambíciou uspieť, a vo svojej práci dosahoval vynikajúce úspechy a bol po mnoho rokov považovaný za rastúcu osobnosť v cirkvi“ (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa, s. 15, ods. 2).
Ten istý odsek zaznamenáva prvé náznaky osobnej slabosti, ktorá sa stala príčinou jeho pádu: „Mal silnú záľubu v debatách a polemikách, venoval sa im obzvlášť a dosahoval v nich dobré úspechy. Tieto vlastnosti vždy priťahujú pozornosť a vyniesli ho do popredia. Počas dvanástich rokov bola jeho práca pre túto vec cenná a on veľa cestoval po rôznych štátoch a konferenciách. Vtedy mal plnú dôveru našich ľudí. Ale od toho momentu sa ich dôvera začala zmenšovať“ (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa, s. 15, ods. 2).
Odstúpenie 17. februára 1887
Kniha Odpovede Butlera a Smitha zaznamenáva verejný moment Canrightovej rezignácie v Otsegu v Michigane: „V minulom januári starší D. M. Canright, ktorý bol spojený s našimi ľuďmi asi dvadsaťosem rokov, zaujal stanovisko, že už nemôže byť adventistom siedmeho dňa. 17. februára verejne vysvetlil svoje dôvody pred cirkvou v Otsegu, ktorej bol členom. Autor bol prítomný“ (Replies to Elder Canright’s Attacks on Seventh-day Adventists, s. 4, ods. 3).
Canrightovo svedectvo v okamihu odchodu bolo pozoruhodne zmierlivé. V tom istom odseku sa uvádza: „Vo svojich poznámkach týkajúcich sa našich ľudí a zaobchádzania, ktoré medzi nami zažil, bol veľmi láskavý a zmierlivý. Vyhlásil, že si myslí, že medzi našimi ľuďmi je väčšie percento pravých kresťanov ako v akejkoľvek inej denominácii, ktorú poznal. Vyjadril veľké uznanie a dôveru voči niektorým z našich vedúcich mužov, veriac, že sú čestnými a oddanými služobníkmi Krista. Povedal, že bol úplne spokojný s tým, ako sa s ním zaobchádzalo medzi adventistami siedmeho dň . V tomto smere nemal voči nim žiadne výhrady a cítil, že sa k nemu vo všetkých ohľadoch správali tak, ako by sa kresťania mali správať“ (Replies to Elder Canright’s Attacks on Seventh-day Adventists, s. 4, ods. 3).
Butlerova a Smithova odpoveď zachováva Canrightove vlastné uverejnené slová z časopisu Review and Herald z 1. marca 1887, vrátane jeho úprimného uznania, že s ním adventistická komunita zaobchádzala spravodlivo, veľkoryso a láskavo – slová zachované v tom istom odseku citovanom nižšie v bode .
Od zmierenia k útoku (1887–1919)
Ten istý odsek zaznamenáva ďalší vývoj: „Teraz však, podobne ako nevďačný mladík, ktorý udrie vlastnú matku, sa môže obrátiť proti svojim starým priateľom a veci, ktorá ho vychovala, vysmievať sa nám prostredníctvom novín a z kazateľnice, maximálne využívať našu nepopularitu, spojiť sa s našimi najhoršími nepriateľmi v opozícii voči našej práci a zaradiť nás medzi mohamedánov, mormonov a iných fanatikov a robiť všetko pre to, aby to vyzeralo, že sme úzkoprsá, bigotná banda naivných ľudí“ (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa, s. 20, ods. 1).
Butlerov úvod k Odpovediam zaznamenáva dlhú zhovievavosť cirkvi voči Canrightovi, než mu odpovedala: „Keď sa púšťame do nepríjemnej práce odpovedať na útoky staršieho D. M. Canrighta na adventistov siedmeho dňa a ich doktríny, máme takmer pocit, že sa musíme ospravedlniť čitateľskej verejnosti. Po celé mesiace pokračovali jeho útoky v rôznych novinách a týkali sa mnohých rôznych bodov našej viery. Vystavil nás posmechu a snažil sa vytvoriť dojem, že naši ľudia sú neznalí, úzkoprsí, bigotní a spôsobujú veľkú škodu kresťanskému svetu, a že naše doktríny sú úplne nedôveryhodné“ (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa, s. 3, ods. 1).
Vzor, ktorý Butler a Smith uviedli
Najpôsobivejšia veta knihy, nachádzajúca sa v tom istom odseku, v ktorom je zaznamenané Canrightovo verejné uznanie spravodlivého zaobchádzania: „Nikdy by sme neuverili, že náš starý priateľ D. M. Canright by sa vydal takouto cestou, keby sme dobre nepoznali jeho slabosť a povahu toho ducha, ktorý často ovládne tých, ktorí sa vzdajú tejto pravdy“ (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa, s. 20, ods. 1). A tiež v tom istom odseku: „Za celý náš život sme nepoznali človeka, ktorý by dokázal zmeniť názor tak náhle a tak radikálne ako starší C.“ (Odpovede na útoky staršieho Canrighta na adventistov siedmeho dňa, s. 20, ods. 1).
Smrť (1919)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa Canright zomrel 12. mája 1919 vo veku sedemdesiatich ôsmich rokov. Na sklonku života bol baptistickým kazateľom. Niekoľko adventistických vodcov sa s ním v jeho posledných rokoch pokúsilo nadviazať kontakt, vrátane W. A. Spicera, ale jeho pero pokračovalo v opozícii až do samého konca.
Dedičstvo
Canrightovo vlastné priznanie v okamihu jeho odchodu – že cirkev s ním zaobchádzala „spravodlivo, veľkoryso a nežne“ – je najvernejším meradlom fiktívnych osobných sťažností, ktoré sa neskôr vytvorili okolo jeho mena. Jeho spisy sa stali štandardnými zdrojmi pre každého neskoršieho opozičného spisovateľa; svedectvo tých, ktorí s ním pracovali dvadsaťosem rokov – a jeho vlastné slová v okamihu, keď ich opustil – je spoľahlivejším svedectvom. Niekoľko adventistických vodcov, vrátane W. A. Spicera, sa pokúsilo s ním komunikovať v jeho posledných rokoch; jeho pero pokračovalo v opozícii až do samého konca.