Zhrnutie
Sarepta Myrenda Irish Henry bola národnou evanjelistkou Ženskej kresťanskej únie za triezvosť (WCTU), spisovateľkou a poetkou, zakladateľkou prvého organizovaného „ženského služobného úradu“ v Cirkvi adventistov siedmeho dňa a jednou z najpozoruhodnejších konvertitiek v pokročilom veku v histórii adventistov. Narodila sa 4. novembra 1839 v Albione v Pensylvánii ako dcéra metodistického kazateľa Horatia Nelsona Irisha, ovdovela vo veku tridsiatich dvoch rokov, bola matkou troch preživších detí a v rámci WCTU sa vypracovala až na celonárodnú úroveň; v neskorých 80. rokoch 19. storočia bola pripútaná na lôžko kvôli ochoreniu srdca, v lete 1896 nastúpila do sanatória v Battle Creek, 13. apríla 1897 bola zázračne uzdravená pomazaním a stala sa adventistkou siedmeho dňa. Počas posledných troch rokov svojho života pôsobila v Battle Creeku a na celonárodnej úrovni – kázala, písala, organizovala prácu žien a viedla srdečnú korešpondenciu s Ellen G. Whiteovou (s ktorou sa nikdy osobne nestretla, keďže Whiteová bola v tom čase v Austrálii) – až kým ju 16. januára 1900 vo veku šesťdesiatich rokov v Graysville v Tennessee nezabila pneumónia.
Z Albionu v Pensylvánii na platformu WCTU (1839–1896)
Podľa článku Per Michela Sun Leeho v Encyklopédii adventistov siedmeho dňa sa Sarepta Myrenda Irish narodila 4. novembra 1839 v Albione v Pensylvánii ako dcéra metodistického kazateľa Horatia Nelsona Irisha a jeho manželky Mary Allis Clark Irish. Jej brat Orsamus H. Irish neskôr pôsobil ako Lincolnov superintendant pre indiánske záležitosti v Utahu a ako Garfieldov šéf Úradu pre rytie a tlač. V roku 1859 sa zapísala na Rock River Seminary v Mount Morris v štáte Illinois, kde spoznala kolegu učiteľa Jamesa W. Henryho a v roku 1861 sa za neho vydala. James narukoval do armády Únie v roku 1864 a v roku 1871 zomrel na následky choroby, čím Sarepta ostala vo veku tridsiatich dvoch rokov vdovou so štyrmi malými deťmi – z ktorých najmladšie zomrelo len pár mesiacov po otcovi. Živila seba a tri preživšie deti publikovaním poviedok a poézie, niekedy pod pseudonymom Lina Linwood.
V roku 1874, keď s obavami zistila, že jej malého syna Arthura nalákali do salónu v Rockforde v štáte Illinois, založila miestne abstinentské združenie – základ jej celoživotnej práce v rámci WCTU. Hoci bola od prírody plachá a zdržanlivá, stala sa národnou evanjelistkou WCTU, cestovala a prednášala dve desaťročia a koncom 80. rokov 19. storočia bola pripútaná na lôžko kvôli zväčšenému srdcu, ktoré lekári vyhlásili za nevyliečiteľné.
Battle Creek a konverzia k adventizmu (1896–1898)
Podľa ESDA Henryová nastúpila v lete 1896 do sanatória Johna Harveyho Kellogga v Battle Creeku na liečbu svojho srdcového ochorenia. 13. apríla 1897, po pomazaní a modlitbovej seansii, ktorú viedli A. T. Jones, W. W. Prescott, niekoľko lekárov a dvaja ďalší pacienti, bola okamžite a natrvalo uzdravená; J. H. Kellogg a Lauretta Kressová potvrdili jej uzdravenie. Prijala sobotu, vstúpila do Cirkvi adventistov siedmeho dňa a počas posledných dvoch a pol roka svojho života vykonala prácu v celonárodnom meradle, ktorú žiadna adventistka jej generácie nedokázala napodobniť.
Denník Generálnej konferencie z roku 1899 zachováva jej vlastné svedectvo o jej obrátení: „Cítim, že by bolo nemožné nechať tento ráno prejsť bez toho, aby som povedala aspoň slovo. Najväčším zázrakom zo všetkých milostí, ktoré mi Boh v živote dal, je to, že som tu dnes ráno. Premýšľala som o poslednej Generálnej konferencii. Bola som invalidka na invalidnom vozíku v sanatóriu a sobotu som dodržiavala len tri mesiace. To ku mne prišlo ako záblesk svetla. Bolo to so mnou po celý čas, ale ja som to nevidela. Ale keď Boh na to v mojich očiach vrhol svoje svetlo, nemala som proti tomu žiadny odpor, ale uverila som tomu a zamilovala som si to“ (General Conference Daily Bulletin, 16. február 1899, s. 3, ods. 8).
„Ako som prišla k sobote“ a pamätník WCTU (1897)
V časopise E. J. Waggonera Present Truth z 5. augusta 1897 bol zaznamenaný názov a obsah brožúrky, ktorú napísala takmer ihneď po svojom obrátení – Ako som prišla k sobote – a opísal ju takto: „Toto je názov malej brožúrky, ktorú sme nedávno dostali z Ameriky a ktorú napísala pani S. M. I. Henryová, ktorá je, ako sme pochopili, vedúcou evanjelizačného oddelenia Ženskej kresťanskej únie za triezvosť v Spojených štátoch“ (Present Truth, 5. august 1897, s. 496, ods. 18).
Podľa ESDA Henryová na zjazde WCTU v Buffale v roku 1897 predložila petíciu podpísanú približne trinástimi tisícmi žien, v ktorej žiadali buď zrušenie oddelenia WCTU pre dodržiavanie soboty, alebo upustenie od lobovania za legislatívu týkajúcu sa nedele. Vedenie WCTU petíciu prijalo, ale jej žiadosti nevyhovelo, a tak podala výpoveď z funkcie národnej evanjelistky; národní funkcionári ju však odmietli prijať. Vďaka jej neúnavnej práci WCTU nakoniec na svojom zjazde v Seattli v roku 1899 prijala uznesenie, v ktorom podporila novelizáciu štátnych zákonov o nedeľnom odpočinku s cieľom oslobodiť tých, ktorí dodržiavajú sobotu – čiastočné víťazstvo, ktorého úplné dosiahnutie sa už nedožila.
Rada Ellen Whiteovej – zostaň v WCTU
Ellen Whiteová, ktorá bola v tom čase v Austrálii, posielala Henrymu jeden list za druhým v rokoch 1898 a 1899 – hoci sa nikdy nestretli tvárou v tvár. List Ellen Whiteovej z decembra 1899 adresovaný Henrymu, zachovaný v zbierke Manuscript Releases, zväzok 1: „Existuje veľmi veľa drahocenných duší, ku ktorým by sa Pán chcel dostať prostredníctvom svetla pravdy. Je potrebné vynaložiť úsilie, aby sme im pomohli porozumieť Písmu. Cítila som intenzívny záujem o pracovníčky W. C. T. U. Tieto hrdinské ženy vedia, čo znamená mať vlastnú individualitu. Veľmi si prajem, aby triumfovali spolu s vykúpenými okolo veľkého bieleho trónu. Moje modlitby sa budú vznášať v tvoj prospech, aby ti boli dané osobitné príležitosti zúčastniť sa ich veľkých zhromaždení a aby tvoj hlas bol počutý na obranu pravdy“ (Manuscript Releases, zväzok 1, s. 127, ods. 1).
Rukopis Ellen Whiteovej z roku 1899 zaznamenáva pravidelný priebeh jej korešpondencie s Henrym: „Zobudila som sa o jednej hodine a premýšľala som o listoch, ktoré by som mala napísať. Vstala som, obliekla sa a zverila som sa Bohu a začala som pracovať. Napísala som šesť stránok listu sestre Henryovej; dve strany mojej sestre Mary P. Fossovej, West Minot, Maine; tri strany Edsonovi Whiteovi“ (Letters and Manuscripts, zväzok 14, rukopis 183, 1899, ods. 1).
„Služba žien“ a Henryine otázky pre Generálnu konferenciu (1898–1899)
Podľa ESDA písala Henryová v posledných rokoch svojho života pravidelnú rubriku s názvom Woman’s Gospel Work (Evanjelizačná práca žien) pre časopis Review and Herald a zasadzovala sa za organizovaný program zapájania adventistiek do osobnej evanjelizácie. V jej prílohe k časopisu Review and Herald z 6. decembra 1898 predstavila svoju víziu „ženskej služby“; Výbor Generálnej konferencie jej 30. marca 1898 udelil poverenie na výkon služby – čo bolo pozoruhodným uznaním jej práce. A. W. Spalding neskôr napísal, že Henryová viedla „prvý náznak organizovaného úsilia o vzdelávanie rodičov a poskytovanie pomoci pri ich problémoch“.
V denníku Generálnej konferencie z 19. februára 1899 je zachovaná otázka, ktorú položila z pléna a týkala sa morálnej otázky, ktorá ju trápila od jej vlastného obrátenia: „Je tu ešte jedna otázka, ktorú by som chcela položiť. Vzhľadom na to, bolo by správne, keby som sa chcela odtrhnúť a vstúpiť do tejto denominácie – do tejto cirkvi –, keby mi niekto povedal: Radšej zostaň tam, kde si, kvôli práci, ktorú môžeš vykonávať v tej denominácii?“ (General Conference Daily Bulletin, 19. február 1899, s. 32, ods. 14).
V tej istej schôdzi na túto otázku ďalej naliehala a sformulovala ju ako otázku, ktorú by jej mohol položiť niekto iný: „Ale čo by ste povedali, keby za vami niekto prišiel a povedal“ (General Conference Daily Bulletin, 19. február 1899, s. 32, ods. 16) – „Mám opustiť svoju starú cirkev? Alebo mám v nej zostať kvôli práci, ktorú tam môžem vykonávať?“
The Abiding Spirit a Henryho vízia vzdelávania (1898)
Bulletin z roku 1899 odporúčal cirkvi jej krátku knihu o Duchu Svätom – The Abiding Spirit: „Prečo? – Pretože je to práve tá kniha, ktorú potrebujete, aby vám pomohla vo vašom každodennom živote. Je to malá kniha a je taká plná dobrých vecí, že mnohí ju prečítajú na jeden záťah. V tejto knihe sa bezpochyby dozviete veľa vecí o Duchu Svätom a jeho poslaní“ (General Conference Daily Bulletin, 16. február 1899, s. 8, ods. 43).
Ten istý Bulletin zachováva jej vlastné svedectvo o tom, ako ju od najútlejšieho detstva učili používať Bibliu: „Biblia má používať každú inú knihu na svete. Nemáme používať iné knihy spolu s Bibliou; ale máme dovoliť Biblii, aby používala každú inú knihu. Týka sa to každej knihy, ktorá bola kedy vytlačená; a ak je dieťa správne vyučované, bude naučené, ako narábať s každým riadkom, ktorý bol kedy napísaný, v súlade so zásadami, ktoré sa tu učia, a nielen to, ale aj so všetkým ostatným“ (General Conference Daily Bulletin, 20. február 1899, s. 35, ods. 17).
Smrť (1900)
Počas účasti na stretnutí v Graysville v Tennessee v januári 1900 Henry ochorela na chrípku, ktorá prerástla do zápalu pľúc a pohrudnice. Zomrela tam 16. januára 1900 vo veku šesťdesiatich rokov. Jej pohreb sa konal v Battle Creek Tabernacle a bola pochovaná vedľa svojich rodičov v Pecatonica v Illinois.
Rukopis Ellen Whiteovej z 28. februára 1900 – správa o jej smrti zaslaná do časopisu Review and Herald: „Veľmi nás zasiahla správa o smrti našej milovanej sestry S. M. I. Henryovej. Dúfala som, že naša sestra bude ušetrená, aby mohla pokračovať v diele, pre ktoré ju Pán povolal a zázračne ju uzdravil, aby ho vykonávala v Jeho veci“ (Letters and Manuscripts, zv. 15, rukopis 3, 1900, ods. 1).
Dedičstvo
V spravodajcovi Generálnej konferencie z 7. apríla 1901 – osemnásť mesiacov po jej smrti – bol zaznamenaný vplyv, ktorý jej práca už mala na širšiu organizáciu WCTU: „Na začiatku roku 1900 boli vypracované rozsiahle plány na vzdelávaciu prácu medzi členmi W. C. T. U., a to vzhľadom na skutočnosť, že pred touto organizáciou ležal návrh sestry Henryovej týkajúci sa oddelenia dodržiavania soboty. Toto úsilie so sebou prinieslo množstvo ťažkostí a veľké výdavky, ale dostali sme srdečnú podporu od mnohých, ktorí mali hlboký záujem o prácu, ktorá bola tak blízka srdcu našej zosnulej sestry Henryovej“ (General Conference Bulletin, 7. apríl 1901, s. 110, ods. 9).
Henryho dcéra Mary Henry Rossiterová vydala životopis svojej matky — My Mother’s Life: The Evolution of a Recluse (Fleming H. Revell, 1900); jej vnučka Margaret Rossiter White-Thiele (ktorá sa vydala za Jamesa Henryho Whitea, vnuka Ellen G. Whiteovej) napísala podrobnejší životopis Whirlwind of the Lord: The Story of Mrs. S. M. I. Henry (Review and Herald, 1953). Medzi jej publikované diela o adventizme patria: How the Sabbath Came to Me (1897), Studies in Home and Child Life (1898), The Abiding Spirit (1898) a A Woman-Ministry, or The Gospel in the Home (1899).