Zhrnutie
Ferdinand Anthony Stahl, v Latinskej Amerike známy ako Fernando, bol priekopníkom misijnej práce Cirkvi adventistov siedmeho dňa medzi domorodými národmi v Andách a v hornej časti Amazonie. Spolu so svojou manželkou Anou Christinou Carlson Stahlovou (1870–1968) nepretržite tri desaťročia vykonával misijnú prácu — v Bolívii (1909–1911), medzi Aymarami a Kečuami v horskej oblasti pri jazere Titicaca v Peru (1911–1918), v peruánskom hlavnom meste a opäť pri jazere Titicaca (1920–1921), medzi kmeňmi Asháninka a Yánesha v dažďovom pralese stredného Peru (1921–1927) a v povodí Amazonky v Iquitos (1927–1939). Stahl, ktorý sa narodil 3. januára 1874 v Pentwateri v Michigane, bol nemecko-americký občan, ktorý v detstve prišiel o otca, v desiatich rokoch utiekol pred tyranským nevlastným otcom, v reštaurácii v Milwaukee spoznal svoju manželku švédskeho pôvodu, v roku 1901 sa dal pokrstiť a absolvoval výcvik v sanatóriu Battle Creek. Zomrel v Oroville v Kalifornii 30. novembra 1950 vo veku 77 rokov.
Z Pentwateru do Battle Creeku (1874–1909)
Podľa článku Per Gludera Quispeho v Encyklopédii adventistov siedmeho dňa sa Ferdinand Stahl narodil 3. januára 1874 v Pentwateri v Michigane a mal nemecký pôvod. Jeho otec zomrel, keď mal osem mesiacov; nevlastný otec s ním zaobchádzal tak kruto, že vo veku desiatich rokov ušiel d u. V reštaurácii v Milwaukee, kde pracovala ako servírka, spoznal Anu Christinu Carlsonovú – narodenú 22. novembra 1870 vo Vexiari vo Švédsku, ktorá emigrovala do Minneapolis v roku 1886. Zosobášili sa 5. augusta 1894. Okolo roku 1900 začali študovať Bibliu s Emmou Thompson Andersonovou (vtedy vyslanou do Číny), pokračovali s Jamesom Campbellom z adventistickej cirkvi v Milwaukee a v marci 1901 ich pokrstil O. C. Godsmark. Ferdinand absolvoval kurz ošetrovateľstva v Madisone vo Wisconsine, potom dokončil misijnú ošetrovateľskú prípravu v sanatóriu Battle Creek; manželia následne riadili pobočku sanatória Battle Creek v Clevelande v Ohiu, kde Ana dokončila svoju prípravu a kde sa im narodilo druhé dieťa, Wallace.
Dobrovoľníctvo na „najťažšom mieste“ (1909)
Podľa ESDA napísal Stahl Ellen Whiteovej s prosbou, aby ho poslala na „najťažšie miesto na svete“ – ako prvú možnosť uviedol Madagaskar a ako druhú „Inkov v Južnej Amerike“. Ellen Whiteová mu nariadila, aby sa zúčastnil zasadnutia Generálnej konferencie v roku 1909 vo Washingtone, D.C. (13. mája – 6. júna 1909). Na tomto zasadnutí manželia Stahlovci prijali návrh prezidenta Juhoamerickej divízie J. W. Westphala, aby odišli do Bolívie, zaplatili si cestu z vlastných prostriedkov a 26. júna 1909 odplávali z New Yorku so svojimi dvoma deťmi do prístavu Mollendo v Peru. Z Mollenda pokračovali vlakom a parníkom do Arequipy, Puna a La Pazu – cesta trvala dvadsať dní.
Bolívia a Aymara z jazera Titicaca (1909–1918)
V spravodajcovi Generálnej konferencie z roku 1913 je zaznamenaný moment, keď sa jeho práca presunula z Bolívie do Peru: „Jednou zo zaujímavých čŕt nášho zväzu je práca medzi Indiánmi na brehoch jazera Titicaca. Na ceste na poslednú Generálnu konferenciu som mal možnosť rozprávať sa s niekoľkými Indiánmi, ktorí začali dodržiavať sobotu“ (General Conference Bulletin, 29. máj 1913, s. 184, ods. 2).
Ten istý odsek zaznamenáva rýchly rast: „V tom čase bol brat F. A. Stahl vyslaný pracovať do Bolívie. Záujem medzi Indiánmi a dopyt po pomoci však boli také veľké, že čoskoro zistil, že je vhodné venovať väčšinu svojho času tejto práci, a tá rýchlo rástla, až máme dnes zbor s viac ako šesťdesiatimi členmi a mnohí ďalší dodržiavajú sobotu alebo majú hlboký záujem. Toto je o to zaujímavejšie, že ide prakticky o prvé ovocie protestantského úsilia medzi potomkami Indiánov slávnej ríše Inkov“ (General Conference Bulletin, 29. máj 1913, s. 184, ods. 2).
Stahlov vlastný pozdrav z terénu, zaslaný na to isté zasadnutie v roku 1913: „Drahí bratia na konferencii, pozdravy od nás, pracovníkov v Bolívii, a požehnania od Pána pre vás“ (General Conference Bulletin, 27. máj 1913, s. 160, ods. 6).
Prenasledovanie a odpor
V General Conference Bulletin z roku 1913 sa zaznamenáva násilný odpor, s ktorým sa dielo stretlo: „Bratia na tomto mieste sú odvážni. V Peru je niekoľko cirkví a niektorí veriaci sú veľmi horliví. Práca medzi Indiánmi vo vnútrozemí prosperuje a cirkevné autority sa začínajú znepokojovať. Len pár dní predtým, ako som prišiel do Limy, počas mojej cesty sem, prišiel biskup s dvesto Indiánmi, aby zaútočil na našu misiu pri jazere Titicaca. Vošli do našej kaplnky, strhli kartičky s veršami zo steny, pošliapali niektorých z našich indiánskych bratov a ostatných uvrhli na osem dní do väzenia“ (General Conference Bulletin, 1. jún 1913, s. 211, ods. 22).
Kniha Jamesa R. Nixa Passion, Purpose & Power zaznamenáva nielen cenu tejto práce, ale aj Stahlov sebaironický humor: „Starší Fernando Stahl je zďaleka najznámejším adventistickým misionárom v Peru. Náboženská sloboda bola vtedy v Peru neznámym pojmom. Ľudia, ktorí prijali adventistické posolstvo, boli prenasledovaní, rovnako ako samotný starší Stahl“ (Passion, Purpose & Power, s. 149, ods. 2).
Správa z bulletinu o tom, ako sa vysoká nadmorská výška podpísala na Stahlovom zdraví: „Brat Stahl pracoval v tak veľkej nadmorskej výške, že sa zdá, ako by sa mu zväčšili pľúca, až do tej miery, že vážne bránia voľnej činnosti srdca. Je zrejmé, že ho na istý čas musí nahradiť niekto iný, aby si mohol oddýchnuť“ (General Conference Bulletin, 1. jún 1913, s. 212, ods. 1).
„Nebojím sa smrti“ — Marie z jazera Titicaca
Najslávnejší úryvok z bulletinu z roku 1913 o misii Stahlovcov, ktorý vychádza z návštevy J. W. Westphala na stanici pri jazere Titicaca predchádzajúcu zimu, sa nachádza v tom istom odseku: „Brat Stahl nám rozprával o mladej indiánskej dievčine, Marie, ktorá sa pravidelne zúčastňovala na stretnutiach, bola to bystrá dievčina so sladkou tvárou. Sestra Stahlová dúfala, že ju vycvičí na zdravotnú sestru a spolupracovníčku. Zrazu Marie prestala chodiť. Uplynul jeden sabat, potom ďalší. Ani v sobotu, ani v pracovné dni neprišla do misie, hoci to mala z dediny, kde bývala, deväť míľ. Potom brat a sestra Stahlovci išli do dediny zistiť, čo Marie zadržalo, lebo jej priatelia sa ju celý čas snažili presvedčiť, aby nechodila. Našli ju v malej chatrči, umierajúcu na kiahne. Dokázala ich spoznať. Chcela, aby jej zaspievali jednu z piesní, ktoré spievali v misii. A tak v tej malej chatrči spievali jednu z piesní kráľovstva, pričom Marie sa so svojimi vysušenými a opuchnutými perami snažila spievať s nimi“ (General Conference Bulletin, 2. jún 1913, s. 226, ods. 4).
Marieho posledné svedectvo v tom istom odseku: „Som taká rada, že ste prišli do Peru. Viem, že zomriem, ale nebojím sa smrti. Predtým, ako ste prišli, by som sa bála; teraz sa nebojím; lebo viem, že Ježiš ma vezme, keď príde“ (General Conference Bulletin, 2. jún 1913, s. 226, ods. 4).
Les Brow, Iquitos a Asháninka (1921–1939)
Podľa ESDA sa Stahlovci po dovolenke v roku 1918 a krátkej službe v Lime v rokoch 1920–1921 v júli 1921 obrátili k lesu Brow v strednom Peru, kde založili misijnú stanicu Metraro medzi kmeňmi Asháninka a Yánesha. Od roku 1927 boli priekopníkmi adventistickej práce v povodí hornej Amazonky a usadili sa v Iquitos, kde Ana otvorila malý pôrodný dom, z ktorého vznikla súčasná Clínica Adventista Ana Stahl. Pridali sa k nim William Schaeffler, Henry a Barbara Westphalovci, Ricardo a Georgiana Haydeovci a domáci pracovníci , Bernabé a Carmen Chávezovci, Juan Ramos, Rufino Pacho a parník Auxiliadora. Zhoršujúce sa zdravie ich v roku 1939 prinútilo odísť do dôchodku do Paradise v Kalifornii.
Príbeh Jamesa R. Nixa o bratovi Condorim
Podľa knihy Nixa Passion, Purpose & Power (Vášeň, cieľ a sila) priniesla práca na severnom brehu jazera Titicaca svedka, ktorého trpezlivosť stelesňovala adventistickú nádej: „Okolo roku 1923 kázal starší Stahl na severnom brehu jazera Titicaca v Peru. Brat Condori, ktorý predtým povolil výstavbu malého katolíckeho kostola na svojom pozemku, prijal posolstvo staršieho Stahla o spravodlivosti z viery a druhom príchode Krista. Potom, čo prijal adventistickú vieru, premenil svoj kostol na kostol Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Krátko na to bol kamenný kostol zničený a brat Condori musel utiecť na druhú stranu jazera. Pätnásť rokov neskôr sa stále nemohol vrátiť domov – jednoducho to pre neho nebolo bezpečné“ (Passion, Purpose & Power, s. 150, ods. 2).
Smrť (1950) a odkaz
Podľa ESDA po krátkej práci medzi indiánmi Klamath v severnej Kalifornii v rokoch 1939–1940 pôsobil Stahl ako pastor v malom kostole neďaleko svojho domu v Oroville v Kalifornii. Zomrel 30. novembra 1950 vo veku sedemdesiatich šiestich rokov. Ana ho prežila o osemnásť rokov a zomrela v Paradise v Kalifornii 5. októbra 1968 vo veku deväťdesiatich siedmich rokov.
Dnes nesú rodinné meno Klinika Adventista Ana Stahl v Iquitos a Centrum Stahl pre svetovú misiu na La Sierra University (otvorené v roku 1992); Asháninka ho za života poznali ako él nos amaba – „miloval nás“ – názov, ktorý bol neskôr použitý pre biografiu Alejandra Bullóna o jeho práci medzi Campa.