Zhrnutie
George Storrs bol metodistický kazateľ z New Hampshire, ktorý sa postupne stal popredným prednášateľom proti otroctvu, milleritským adventistom a najvplyvnejším hlasom v raných adventistických kruhoch v otázke doktríny podmienečnej nesmrteľnosti. Jeho Šesť kázní proti pohľadu na peklo ako na miesto „nekonečného mučenia“ sa na začiatku 40. rokov 19. storočia rozšírilo v desiatkach tisícov výtlačkov a formovalo postoj, ktorý nakoniec prijala Cirkev adventistov siedmeho dňa. Kázal o príchode spolu s Millerom a Himesom, napísal slávnu alegóriu „Flat Rock“ z októbra 1844 a po Veľkom sklamaní pokračoval vo vydávaní časopisu Bible Examiner až do svojej smrti v roku 1879.
Rané roky a obrátenie (1796–1815)
Úvodné riadky Storrsovej vlastnej knihy Six Sermons jasne uvádzajú: „GEORGE STORRS, predmet nasledujúcich poznámok, sa narodil v Lebanone v štáte New Hampshire 13. decembra 1796. Bol najmladším z ôsmich detí. Jeho otec, plukovník Constant Storrs, pochádzal pôvodne z Mansfieldu v štáte Connecticut a bol pracovitým mechanikom, ktorý počas americkej revolúcie istý čas slúžil ako kolár. Po vojne za nezávislosť sa oženil s Lucindou Howeovou, ktorá bola nevlastnou sestrou zosnulého Richarda Saltera Storrsa, dlhoročného farára v Longmeadow v štáte Massachusetts.“ (Six Sermons, s. 5, ods. 2). V tom istom odseku sa dodáva, že rodičia „sa presťahovali do New Hampshire – krajiny, ktorá bola vtedy ešte divočinou – a usadili sa v meste Lebanon na rieke Connecticut; a vďaka pracovitosť a šetrnosti sa stali tým, čo sa v tých dňoch nazývalo bohatým farmárom“ (Six Sermons, s. 5, ods. 2).
Storrsova matka udávala duchovný tón jeho detstva. Zborník Adventist Pioneer Library s názvom Lest We Forget zaznamenáva: „Neustále vtláčala svojim deťom do pamäti, že ak budú hľadať Pána, On sa im zjaví. Takáto zbožná práca neprišla u Georgea nazmar“ (Lest We Forget, kap. 19, s. 42, ods. 2). Kapitola 22 knihy LWF sleduje pomalý prechod chlapca k viere: „Ako dieťa sa bál Boha a cítil sa odcudzený kresťanstvu kvôli kázňam, ktoré počul o večnom mukách bezbožných v pekle. Vo veku 17 rokov začal zámerne hľadať Božiu dobrotu“ (Lest We Forget, kap. 22, s. 47, ods. 3).
Metodistický pastor a abolicionista (1818–1840)
Storrs sa oženil, ovdovel a znovu sa oženil v priebehu siedmich rokov. V knihe „Šesť kázní“ sa píše: „Počas choroby svojej manželky bol prvýkrát odvtedy, čo sa začal zaujímať o náboženské veci, podnetom k tomu, aby si vypočul kázanie metodistického kazateľa. Toho kazateľa pozval k sebe domov, rovnako ako ďalšieho z tej istej cirkvi. Ich návštevy sa stali zdrojom útechy pre neho i pre jeho manželku. Od tej doby medzi ním a metodistami existovalo úzke priateľstvo; a približne v čase smrti svojej manželky sa pripojil k tejto cirkvi a čoskoro nato začal pôsobiť ako kazateľ evanjelia. V roku 1825, keď mal dvadsaťdeväť rokov, sa pripojil k Metodistickej cirkvi v New Englandu ( ) v rámci organizácie Traveling Connection“ (Six Sermons, s. 8, ods. 5). V tom istom odseku sa spomína aj jeho druhé manželstvo: „V tom istom roku sa oženil s dcérou plukovníka Thomasa Watermana z Libanonu v štáte New Hampshire. Jeho svokor bol prvým dieťaťom, ktoré sa kedy narodilo v Libanone“ (Six Sermons, s. 8, ods. 5).
Otázka otroctva začala dominovať v jeho kázaní. Kniha Lest We Forget zaznamenáva tento nákladný obrat: „Otroctvo bolo hlavnou témou Storrsovho kázania. Nebola to doktrína schválená miestnym biskupom, ktorý urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby potlačil akúkoľvek diskusiu na túto tému“ (Lest We Forget, kap. 22, s. 47, odsek 4). Kríza nastala v roku 1835: „George Storrs, metodistický pastor, ktorý bol zatknutý počas modlitby, keď v kostole v New Hampshire vyprosil požehnanie pre otrokov. Bol rok 1835“ (Lest We Forget, kap. 22, s. 47, ods. 2). LWF kladie konečný rozchod do roku 1840: „Metodistickú cirkev opustil v roku 1840“ (Lest We Forget, kap. 22, s. 47, ¶ 5).
Podmienená nesmrteľnosť (1837–1842)
Najdôležitejšie čítanie v Storrsovom živote sa udialo v pomalom vlaku. Six Sermons zaznamenáva: „V roku 1837 – tri roky pred jeho odchodom z Metodistickej cirkvi – sa jeho myseľ po prvýkrát zamerala na úvahu o konečnom osude bezbožných ľudí ako o možnom úplnom zániku bytia a nie o nekonečnom zachovaní v hriechu a utrpení. – Stalo sa tak vďaka malej anonymnej brožúrke, ktorú, ako sa dozvedel, vydal Henry Grew z Filadelfie. Prečítal si ju, aby si skrátil voľný čas počas cesty z Bostonu do New Yorku“ (Six Sermons, s. 9, ods. 2). Storrs dodáva: „Bolo pre neho podivné, že taký presvedčivý a biblický argument mohol byť predložený na obranu doktríny, ktorú vždy považoval za nehodnú vážneho zváženia; lebo nikdy nepochyboval o tom, že človek má nesmrteľnú dušu“ (Six Sermons, s. 9, ods. 2).
Po niekoľkých rokoch ďalšieho štúdia vydal dielo, ktoré preslávilo jeho meno v anglicky hovoriacom svete. Loughborough zhrňuje jeho tvrdenia: „Čoskoro po tomto vydaní si všimneme, že adventistickým skupinám sa rozjasnilo v otázke budúceho trestu, ako je to uvedené v brožúre Šesť kázní od Georgea Storrs, ktoré zastávali stanovisko, že človek je od prírody smrteľný; že mŕtvi sú medzi smrťou a vzkriesením v bezvedomí; že konečným trestom bezbožných bude úplné zničenie; a že nesmrteľnosť je Božím darom, ktorý možno prijať iba vierou v nášho Pána Ježiša Krista“ (The Great Second Advent Movement, s. 179, ods. 1). Froomova kniha Conditionalist Faith uvádza, že raní adventisti siedmeho dňa a adventisti prvého dňa „prevzali svoje podmienečné názory hlavne z jasných a logických spisov Georgea Storrsa na túto tému“ (Conditionalist Faith, zv. 2, s. 308, ods. 1).
Adventistické roky (1842–1844)
Storrs sa s rodinou presťahoval do Albany v štáte New York v auguste 1841 a zhromaždil malý zbor na základe vyznania viery pozostávajúceho z jedinej vety. On sám spomína: „V rozpore s týmto očakávaním dostal krátko nato pozvanie navštíviť Albany v štáte New York, čo aj urobil; a po tom, čo v tom meste kázal tri soboty, sa rozhodol presťahovať svoju rodinu na toto miesto v auguste 1841. Tam slúžil malému zboru, ktorý sa zjednotil na princípe „ “ – „Prijímajte jeden druhého, ako ich prijal Kristus.“ (Šesť kázní, s. 11, ods. 2). LWF uvádza pracovné motto: „Toto povolanie prijal a za svoj vodiací princíp si zvolil: „Biblia ako jediné vyznanie – kresťanský charakter ako jediná skúška““ (Lest We Forget, kap. 22, s. 48, ods. 7).
V Albany sa Storrs stretol s posolstvom milleristov. V knihe Šesť kázní sa píše: „Pár týždňov po prvom vydaní „Šiestich kázní“ v Albany navštívil pána Storrsa muž, ktorý kázal názory Wm. Millera na druhý príchod. Umožnil mu používať „Dom modlitby“, kde mohol prezentovať tieto názory. Keďže pozornosť bola veľká a téma bola, ak bola pravdivá, taká dôležitá, bolo súhlasené, že môže zopakovať svoj cyklus prednášok v ich mieste uctievania, a pán Storrs sa čiastočne presvedčil o správnosti hlásaných názorov; a to natoľko, že požiadal o služby zosnulého Charlesa Fitcha, bývalého kongregačného kazateľa“ (Šesť kázní, s. 13, ods. 1). Loughboroughovo neskoršie zhrnutie zaradilo Storrs priamo do popredia hnutia: „Jeho spisy mali mocný vplyv na motivovanie ľudí k väčšiemu zasväteniu seba samých a svojho majetku tejto práci; obzvlášť to platilo v záverečných týždňoch dvetisíc tristo dní“ (The Great Second Advent Movement, s. 125, ods. 2).
Keď sa časopis Signs of the Times „dôrazne postavil“ proti kolegovi kazateľovi, ktorý zastával podmienečnú doktrínu, Storrs sa cítil povinný konať. Zapísal: „V dôsledku toho v decembri 1842, pod hlbokým presvedčením, že ho k tomu povolal Boh, revidoval Šesť kázní a vydal náklad päťtisíc výtlačkov v podobe novín“ (Six Sermons, s. 13, ods. 2). Nasledujúcu jar preniesol tlač na sever a na západ: „Na jar roku 1843 bol pozvaný do Filadelfie, aby kázal o príchode, a tisíce ľudí prišli počúvať“ a „dal Šesť kázní vytlačiť v štvorcovej forme a vytlačil dvetisíc výtlačkov“ (Six Sermons, s. 14, ods. 1). Na jeseň roku 1843 cestoval na západ: „Na jeseň roku 1843 odišiel do Cincinnati v Ohiu a strávil tam niekoľko mesiacov. Tam a v Indiane bolo rozdaných asi päť alebo šesť tisíc kópií kázní“ (Six Sermons, s. 14, ods. 2).
Brožúra vyprovokovala vedúcich milleristov. Froom zaznamenáva, že „Litch bol touto otázkou tak rozrušený, že zašiel až tak ďaleko, že vydal malý leták proti nej s názvom Anti-Annihilationist“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 807, ods. 4). LWF dodáva Millerovo vlastné uverejnené vyhlásenie: „William Miller sa postavil proti tejto doktríne a v Midnight Cry z 23. mája 1844 napísal: „Pohŕdam akýmkoľvek spojením, spoločenstvom alebo sympatiou s názormi brata Storrsa na prechodný stav a koniec bezbožných““ (Lest We Forget, kap. 22, s. 49, ods. 11).
V napätých týždňoch pred 22. októbrom 1844 uverejnil Storrs v časopise Midnight Cry podobenstvo, ktoré sa malo stať jeho najslávnejším dielom. Loughborough zachováva jej kontext: „V časopise Midnight Cry z 10. októbra 1844 sa pod perom Georgea Storrsovho objavilo nasledujúce dielo pod nadpisom „Finále“, ktoré adventisti nazývali „Storrsova plochá skala“ (The Great Second Advent Movement, s. 163, ods. 1). Samotná alegória začínala takto: „Nemôžem lepšie ilustrovať, čo mám na mysli, ako predstaviť si veľkú plochú skalu uprostred oceánu. Slávny a mocný princ sľúbil, že v danom čase pošle nádherný parník, aby odviezol všetkých ľudí, ktorých tam nájde s dôkazom, že plne verili jeho slovu, do slávnej krajiny“ (The Great Second Advent Movement, s. 163, ods. 3). Tie isté týždne vo Filadelfii priniesli aj nákladnejšiu epizódu: nadšenec millerizmu menom Dr. C. R. Gorgas presvedčil Storrs, že Kristus sa vráti o tretej ráno 22. októbra – presvedčenie, ktoré Storrs povolil uverejniť ako Midnight Cry Extra, čo viedlo etablovaných redaktorov k tomu, aby zasiahli a nasledujúce ráno zastavili tlač. Froom naráža na trvalý účinok: „Fanatizmus Johna Starka a epizóda s Dr. C. R. Gorgasom viedli k nepriaznivému postoju a opatreniam voči všetkým „osobitným zjaveniam“, ktoré prijala Vzájomná konferencia adventistov v Albany v štáte New York v máji 1845“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zväzok 4, s. 984, ods. 2).
Po sklamaní (1844–1879)
Storrs prežil 22. október s neporušenou vierou v Advent a obnovil svoju novinársku činnosť. Loughborough zaznamenáva založenie novín, ktoré mali šíriť jeho názory po zvyšok jeho života: „Geo. Storrs začal vydávať mesačný časopis s názvom The Bible Examiner“ (The Great Second Advent Movement, s. 556, ods. 1). LWF zhrňuje Storrsov odstup od zvyšku sabatárskeho adventistického hnutia, ktoré vzniklo v nasledujúcom desaťročí: „Storrs vydával časopis s názvom The Bible Examiner od roku 1843 až do svojej smrti v roku 1879. Storrs bol sklamaný, keď sa Ježiš 22. októbra 1844 nevrátil. Storrs neprijal posolstvo o svätyni ani posolstvo o sobote siedmeho dňa, ale naďalej veril biblickej pravde o stave mŕtvych“ (Lest We Forget, kap. 22, s. 49, ods. 12).
Skupiny adventistov prvého dňa, ktoré sa oddelili od hnutia po roku 1844, sa napriek Storrsovmu odporu voči „vyznaniam viery“ v akejkoľvek forme zorganizovali. Damsteegt opisuje situáciu na albanskej konferencii v roku 1845, ktorá tento dlhý proces odštartovala: „Albanská konferencia nebola veľmi úspešná v zjednotení veriacich“ (Foundations of the SDA Message and Mission, s. 114, ods. 1). Nakoniec sa Storrs stal zakladajúcim prezidentom Life and Advent Union (založenej v roku 1863).
Smrť a odkaz (1879)
Storrs zomrel vo veku 83 rokov 28. decembra 1879 a bol pochovaný na cintoríne Woodlawn v Bronxe — fakty čerpané z biografického náčrtu v Encyklopédii adventistov siedmeho dňa (Jonathan Gomide, „Storrs, George (1796–1879)“, archivované na ).
Loughboroughov verdikt o Storrsovom mieste v adventistickej histórii je veľkorysý a zároveň teologický. Storrs „pred svojím obrátením k adventistickej doktríne bol prominentným kazateľom o duchovnom prebudení“ a „po sklamaní priviedol adventistov k zamysleniu sa nad stavom mŕtvych a budúcim trestom“ (The Great Second Advent Movement, s. 125, ods. 2). Doktrinálne stanovisko, ktoré na vlastné náklady vydal tlačou – že mŕtvi sú v bezvedomí, že nesmrteľnosť je darom a že bezbožní nebudú trpieť nekonečným mukami – sa stalo jednou z doktrín, ktoré odlišovali adventizmus siedmeho dňa, keď sa v roku 1863 formálne zorganizoval.