Zhrnutie
Joseph Bates bol námorný kapitán z Nového Anglicka, priekopník hnutia za abstinenciu a abolicionista, ktorý opustil more a stal sa kazateľom, na začiatku 40. rokov 19. storočia prijal milleritské posolstvo o príchode a po Veľkom sklamaní sa stal mužom, prostredníctvom ktorého sa sobota stala súčasťou adventizmu. Minul svoje bohatstvo na šírenie adventnej nádeje, riskoval život kázaním proti otroctvu na východnom pobreží Marylandu na začiatku roku 1844 a dožil sa toho, ako sa malá skupina zachovávajúca sobotu v roku 1846 rozrástla do organizovanej Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Ellen Whiteová sa s ním po prvýkrát stretla v New Bedforde v roku 1846 a nazvala ho „skutočným kresťanským gentlemanom, zdvorilým a láskavým“ (Svedectvá pre cirkev, zv. 1, s. 79, ods. 2).
Rané detstvo a odchod na more (1792–1807)
Bates vo svojej autobiografii napísal: „Po vojne sa môj otec oženil a usadil sa v susednom meste Rochester v okrese Plymouth, kde som sa narodil 8. júla 1792. Na začiatku roku 1793 sme sa presťahovali do New Bedfordu, vzdialeného asi sedem míľ, kde sa môj otec pustil do obchodnej činnosti“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 18, ods. 1). Rodinný dom stál na mieste, ktoré je dnes na východnej (Fairhaven) strane rieky: „Počas vojny s Anglickom v roku 1812 bolo mesto New Bedford rozdelené a východná časť sa nazývala Fairhaven. Toto bolo vždy moje bydlisko, až kým som sa s rodinou nepresťahoval do Michiganu v máji 1858“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 18, ods. 2).
Dick zaznamenáva, že starší Bates „bol kapitánom v revolučnej vojne a slúžil celých sedem rokov tohto dlhého boja, ktorý bol plný útrap“ (Zakladatelia posolstva, s. 105, ods. 1). O svojom detstve Joseph Bates napísal: „V školských rokoch bolo mojou najväčšou túžbou stať sa námorníkom“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 18, ods. 3). V júni 1807, vo veku štrnástich rokov, vyplával z New Bedfordu ako lodný chlapec na lodi Fanny smerujúcej do Londýna s nákladom pšenice (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 18–19; refcodes AJB 18.4–AJB 19.3).
Manželstvo, zajatie a obrátenie (1812–1828)
Bates bol na mori, keď začala vojna z roku 1812. Jeho loď bola na ceste domov zadržaná: „Ukázalo sa, že to boli dvaja dánski korzári, ktorí nás zajali a odviezli do Kodane, kde bola loď a náklad nakoniec v súlade s Bonapartovými dekrétmi zabavená kvôli nášmu styku s Angličanmi“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 33, ods. 1). Neskôr bol uväznený na lodi „Crown Princen, bývalom dánskom 74-dielovom plavidle, pár míľ pod loděnicou v Chathame a sedemdesiat míľ od Londýna“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 56, ods. 2) a zadržiavaný až do konca vojny.
Vrátil sa do Fairhavenu a 15. februára 1818 sa oženil s Prudence Nyeovou, „veľmi trpezlivou a vernou manželkou, ktorá mala zbožný vplyv na svoju rodinu“ (Lest We Forget, kap. 14, s. 32, ods. 2). O šesť týždňov neskôr bol späť na mori.
Zlom v Batesovom duchovnom živote nastal počas plavby v roku 1824, keď mu Prudy bez jeho vedomia vložila malý vreckový Nový zákon na vrch kufra s románmi a príbehmi. Keď siahol po niečom na čítanie, namiesto toho otvoril Nový zákon, na prednej strane našiel báseň, „ktorá upútala jeho pozornosť, a od tej chvíle prestal čítať romány a príbehy“ (Lest We Forget, kap. 14, s. 32, ods. 2). Po návrate domov napísal o kresťanskej cirkvi vo Fairhavene, „s ktorou som sa spojil“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 233, ods. 1).
Bates povedal Prudy pri ich zasnúbení, že opustí more, akonáhle získa „dostatočné prostriedky“ – a keď sa ho spýtala na sumu, odpovedal: „Desať tisíc dolárov“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 231, ods. 1). V čase svojho odchodu do dôchodku túto sumu už prekročil: Spalding zaznamenáva, že Bates „nazhromaždil skromné bohatstvo, dvanásť tisíc dolárov, a odišiel do dôchodku“ (Footprints of the Pioneers, s. 42, ods. 2). Plavba v roku 1828 bola posledná: „V roku 1828, keď sa Joseph Bates vrátil z plavby do Južnej Ameriky, opustil more, dvadsaťjeden rokov od chvíle, keď prvýkrát vyplával ako lodný chlapec“ (Footprints of the Pioneers, s. 42, ods. 3).
Sociálny reformátor: abstinencia a zrušenie otroctva (1827–1839)
V ten istý deň, keď bol Bates v roku 1827 pokrstený, požiadal kňaza, ktorý ho pokrstil, o pomoc pri založení spoločnosti za zdržanlivosť. Keď sa mu to nepodarilo, obrátil sa na kongregacionalistického pastora a „najvýznamnejších mužov v meste“ – a v ten deň bola „založená Spoločnosť za zdržanlivosť vo Fairhavene“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 205, ods. 2). Dick zaznamenáva, že to bola „podľa jeho vedomia prvá organizácia tohto druhu na svete“ (Founders of the Message, s. 121, ods. 1).
Otázka otroctva sa k Batesovi dostala pomalšie. „Táto téma bola pre mňa nová, keďže som o nej mal len málo vedomostí, keď som sa plavil po mori“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 232, ods. 4). K rozhodnutiu dospel po niekoľkých rokoch pozorovania: „Vtedy som začal pociťovať dôležitosť zaujať rozhodný postoj na strane utláčaných“ (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 236, ods. 1). Potom, čo ho jeho abstinentská činnosť už stála mnoho priateľov, usúdil, že nemôže byť dôsledným kresťanom na strane utláčateľov, a dospel k záveru: „Preto mojou jedinou alternatívou bolo zasadzovať sa za otrokov, a tak som sa rozhodol“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 236, ods. 1). Asi štyridsať občanov Fairhavenu sa stretlo a „založilo Fairhavenskú protiobchodnícku spoločnosť. To vyvolalo hnev určitej skupiny našich susedov, ktorí tiež zvolali opozičné zhromaždenia, na ktorých prijali uznesenia odsudzujúce nás veľmi prísnymi slovami“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 236, ods. 2). Bates dodal: „Často nám hrozili, že naše stretnutia budú rozohnané atď., ale našťastie nás nechali pokračovať“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 236, ods. 2).
Bates podporoval Williama Lloyda Garrisona aj vtedy, keď ho bostonský dav v roku 1835 takmer zlynčoval. Napísal, že Garrison bol „redaktorom protirasistického časopisu s názvom ‚The Liberator‘, vydávaného v Bostone, Massachusetts,“ a že „bol v mnohých periodikách tej doby (1835) oslavovaný ako najznámejší abolicionista“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 237, ods. 2). Keď bostonský dav zadržal Garrisona, „prenasledovali ho do stolárskej dielne, kam pred nimi utiekol, a vyviedli ho pred zhromaždený dav na ulici a okolo krku mu uviazali povraz, aby ukončili jeho život“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 237, ods. 2).
Milleritské hnutie (1839–1844)
Bates po prvýkrát počul Williama Millera v marci 1841, keď Miller začal sériu prednášok v modlitebni na Washington Street vo Fairhavene. Bates spomína: „V marci 1841 začal brat Miller sériu prednášok v modlitebni na Washington Street vo Fairhavene v štáte Massachusetts. Myslel som si, že ak by sa podarilo získať ho, aby prednášal o druhom príchode Krista mojim priateľom a susedom, ochotne by som uvoľnil svoje miesto v modlitebni iným, keby bola modlitebňa preplnená“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 253, ods. 2). Jedna prednáška zmenila jeho názor: „Ale po vypočutí si jeho prvej prednášky som cítil, že si nemôžem nechať ujsť privilégium vypočuť si celý cyklus, lebo jeho kázanie bolo nesmierne zaujímavé a oveľa pokročilejšie než jeho písomné prednášky“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 254, ods. 1).
Dav bol tichý a uchvátený: „Dom bol tak preplnený, že veľká časť ľudí nemohla sedieť, a predsa bolo všetko tiché a pokojné ako v noci“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 254, ods. 2). Od tej chvíle bol Bates aktívnym kazateľom milleritov: „Bates, obrátený námorný kapitán, minul svoje bohatstvo na šírenie milleritského posolstva“ (Posol Pánov, s. 144, ods. 5).
Predaj majetku a misia v Marylande (1843–1844)
Froom zaznamenáva, že „odpor voči posolstvu o príchode zo strany členov jeho Fairhavenskej kresťanskej cirkvi ho viedol k tomu, že z nej vystúpil. V roku 1843 predal svoj dom a väčšinu svojho ďalšieho nehnuteľného majetku a pripravoval sa ísť tam, kde bolo potrebné, aby ohlasoval druhý príchod Krista. Cítil povinnosť ísť do južných štátov, kde sa praktizovalo otroctvo, a kde boli iní kazatelia vyhnaní nepriateľsky naladenými obyvateľmi“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 547, ods. 3).
Bates vyrazil z Fairhavenu s H. S. Gurneym, „kováčom z Fairhavenu v Massachusetts“ (Ellen White: Woman of Vision, s. 42, ods. 3) a „spievajúcim kováčom a pomocníkom kazateľa“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 1021, ods. 2). Ich cesta viedla cez Filadelfiu, kde sa pripojili k preplneným zhromaždeniam Millera, a ďalej do Marylandu: „Cez Washington sme dorazili do mesta Annapolis v Marylande a cez ľad sme prešli cez zátoku Chesapeake do centrálnej časti ostrova Kent, na ktorý som bol vyhnaný asi pred dvadsiatimi siedmimi zimami. V hostinci sme našli ľudí zhromaždených na mestskom zhromaždení. Správcovia dvoch modlitební, ktorí boli prítomní, neboli ochotní otvoriť nám dvere a naznačili nebezpečenstvo kázania doktríny o Kristovom príchode medzi otrokmi“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 277, ods. 2).
Z Kent Islandu prešli tridsať míľ pešo do Centerville: „Keď sme opustili Kent Island, išli sme po východnej strane zátoky Chesapeake, nazývanej Východné pobrežie Marylandu, do okresného mesta Centerville, vzdialeného asi tridsať míľ, kde sme si dohodli stretnutia. Rozhodli sme sa ísť pešo, aby sme mali lepšiu príležitosť rozprávať sa s otrokmi a ostatnými a rozdávať im letáky, ktoré sme mali so sebou“ (Autobiografia staršieho Josepha Batesa, s. 280, ods. 1). O dva roky neskôr, po Veľkom sklamaní, si Bates sadol „s jediným yorským šilingom, zvyškom svojho majetku, vo vrecku“ (Stopy priekopníkov, s. 46, ods. 1), aby napísal leták, ktorý odovzdal posolstvo o sobote Jamesovi a Ellen Whiteovej.
Prijatie soboty (1845)
Sobota ako deň odpočinku sa udomácnila v malej skupine adventistov v New Hampshire. Froom píše: „Metodistka Rachel Oakesová začala dodržiavať sobotu ako deň odpočinku a pripojila sa k baptistom siedmeho dňa. Následne zaviedla sobotu do Washingtonu v New Hampshire, centra zbožnej adventistickej skupiny, kde ju prijali dvaja duchovní. Prvým z nich bol metodisticko-adventistický kazateľ Frederick Wheeler na jar roku 1844. Ten ho zase v auguste toho istého roku priniesol baptisticko-adventistovi Thomasovi M. Prebleovi“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zväzok 4, s. 942, ods. 1).
Loughborough zaznamenáva Batesovu reakciu: „Starší Joseph Bates z Fairhavenu v štáte Massachusetts tak upútal jeho pozornosť a v roku 1845 prijal sobotu“ (The Great Second Advent Movement, s. 250, ods. 3). Nasledujúci rok Bates napísal vlastnú brožúru: „Štyridsaťosemstránková brožúra The Seventh Day Sabbath, A Perpetual Sign (Sabat siedmeho dňa, večný znak) vyšla v auguste 1846“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 956, ods. 3). Froom dodáva kľúčový dôsledok: „to zase viedlo Jamesa a Ellen Whiteovcov k prijatiu soboty, pričom obaja sa od tej chvíle venovali vyučovaniu adventistov o sobote“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zväzok 4, s. 947, ods. 1).
„Skutočný kresťanský gentleman“ — Bates a Ellen Whiteová
Ellen Whiteová vo svojom vlastnom popise stretnutia s Batesom v roku 1846 udáva tón všetkému, čo o ňom kedy napísala:
Počas návštevy v New Bedforde v štáte Massachusetts v roku 1846 som sa zoznámila so starším Josephom Batesom. On už skôr prijal adventistickú vieru a bol aktívnym pracovníkom v tejto veci. Zistila som, že je to skutočný kresťanský gentleman, zdvorilý a láskavý.
(Životné náčrty Ellen G. Whiteovej, s. 95, ods. 1)
Krátko nato kázala po prvýkrát v jeho prítomnosti a jeho reakcia je zachovaná v jej svedectve. Bates, ktorý otvorene povedal: „Som pochybujúci Tomáš. Neverím vo videnia. Ale keby som mohol uveriť, že svedectvo, ktoré sestra dnes večer podala, bolo skutočne Božím hlasom pre nás, bol by som najšťastnejším človekom na svete“ (Testimonies for the Church, zv. 1, s. 79, ods. 2). Jeho skepticizmus ustúpil na konferencii v Topshame v štáte Maine krátko nato, keď dostala videnie o iných svetoch: „Keď som vyšla z videnia, rozprávala som, čo som videla. Starší B. sa ma potom spýtal, či som študovala astronómiu. Povedala som mu, že si nepamätám, že by som sa niekedy zaoberala astronómiou“ (Svedectvá pre cirkev, zv. 1, s. 79, ods. 3).
Bates bol prvým vydavateľom jej videní: Nichol píše: „Joseph Bates bol prvým vydavateľom tohto videnia, ktoré vydal na jednom liste papiera, nazývanom leták“ (Ellen G. White and Her Critics, s. 291, ods. 4). Leták s názvom „To the Little Remnant Scattered Abroad“ (Malému zvyšku rozptýlenému po svete) vyšiel „6. apríla 1846“ (Messenger of the Lord, s. 557, ods. 2).
Na sobotnej konferencii, ktorá sa konala v „dome Alberta Beldena v Rocky Hill v štáte Connecticut a začala 20. apríla 1848“ (The Great Second Advent Movement, s. 224, ods. 3), bol Bates hlavným vykladačom prikázaní, ako spomína Ellen Whiteová: „Konferencia sa konala v Rocky Hill, vo veľkej, nedokončenej miestnosti v dome brata Beldena. Bratia prichádzali, až nás bolo asi päťdesiat; ale nie všetci boli plne v pravde. Naše stretnutie bolo zaujímavé. Brat Bates predstavil prikázania v jasnom svetle a ich dôležitosť bola zdôraznená silnými svedectvami“ (Testimonies for the Church, zväzok 1, s. 85, ods. 1).
Zdravotná reforma a posledné roky (1858–1872)
Bates o roky predbehol zásady zdravotnej reformy, ktoré neskôr prijala Adventistická cirkev: „Pán Bates bol prvým vodcom, ktorý prijal zdravotnú reformu. V čase, keď niektorí z bratov v službe mali vo svojich pivniciach bravčové mäso alebo dostávali šunky za svoje služby ako evanjelickí kazatelia, Joseph Bates prestal jesť mäso, maslo, tuk, syr, koláče a tučné torty. Svedčí to v prospech pána Batesa, že hoci pevne veril v túto reformu, nevnucoval svoje myšlienky svojim bratom, ale v záujme harmónie dovolil každému, aby v tejto veci nasledoval svoje vlastné presvedčenie“ (Founders of the Message, s. 148, ods. 2).
V máji 1858 sa s rodinou presťahoval z Fairhavenu do Michiganu (The Autobiography of Elder Joseph Bates, s. 18, ods. 2) a pokračoval v kázaní až do svojich osemdesiatich rokov. Dick zaznamenáva jeho smrť: „Zomrel vo veku osemdesiatich rokov 19. marca 1872 v Battle Creeku. Hoci v posledných hodinách svojho života trpel bolesťami, aké prežíva len málokto, počas celého tohto obdobia výrazne preukazoval nadradenosť viery v Krista nad telesným utrpením a istotu smrti v blízkej budúcnosti“ (Founders of the Message, s. 151, ods. 2). Bol pochovaný vedľa Prudence v Monterey.