Zhrnutie
John Byington bol metodistický kazateľ putujúci po okrese v severnej časti štátu New York, ktorý sa po dovŕšení 54 rokov stal adventistom zachovávajúcim sobotu; o jedenásť rokov neskôr, keď James White z osobných dôvodov odmietol túto funkciu, bol Byington zvolený za prvého prezidenta Generálnej konferencie adventistov siedmeho dňa na jej zakladajúcom zasadnutí v máji 1863. Bol aktívnym abolicionistom a agentom Podzemnej železnice v metodistických rokoch, postavil prvý adventistický zborový dom v New Yorku, presťahoval sa s rodinou do Michiganu, aby pracoval po boku Whiteovcov, a nasledujúcich tridsať rokov strávil na kazateľskom okruhu v Michigane a severnej Indiane až do svojej smrti vo veku 89 rokov.
Rané roky a metodistické pôsobenie (1798–1843)
Zborník Adventist Pioneer Library s názvom Lest We Forget podrobne zaznamenáva Byingtonove začiatky. O jeho mieste narodenia a rodičoch: „Narodil sa 8. októbra 1798 ako šieste z desiatich detí pána a pani Justusových Byingtonovcov z Hinesburgu vo Vermonte“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, ¶ 3). LWF v tom istom odseku dodáva, že „veľa z jeho oddanosti a morálnej odvahy sa odzrkadľuje v celoživotnom diele jeho syna“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, ¶ 3). V tej istej kapitole sa zaznamenáva ďalšia etapa: „John bol pokrstený v metodistickej cirkvi krátko po svojich sedemnástych narodeninách. Netrvalo dlho a stal sa jedným z cirkevných vodcov a dostal povolenie kázať ako laik, vtedy nazývaný „Exhorter“. Ako putovný pastor pracoval, aby sa uživil, cestoval na koni a kázal, navštevujúc domovy potrebných vo svojom okrsku“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, odsek 4). Zhoršenie zdravotného stavu vo veku dvadsaťjeden rokov ho na tri roky zaviedlo do New Havenu v Connecticute, než sa vrátil do Vermontu a na obchôdzku; „pôda, pluh a kázanie na obchôdzke sú pre mňa a pre mojich“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, odsek 5).
Oženil sa dvakrát. Lest We Forget zaznamenáva: „Oženil sa s Mary Ferrisovou vo Vermonte a ich prvé dieťa, Caroline, sa narodilo v roku 1828. Po Maryinej smrti sa John presťahoval do Buck’s Bridge v štáte New York. Tam sa v roku 1830 oženil s Catharine Newtonovou z Vermontu“ (Lest We Forget, kap. 24, s. 53, ¶ 2). O presťahovaní sa do severnej časti štátu New York a o jeho úlohe v miestnom metodistickom zbore: „Po presťahovaní sa do Buck’s Bridge, neďaleko rieky St. Lawrence v severozápadnej časti štátu New York, pomáhal okolo roku 1837 stavať modlitebňu pre metodistickú cirkev. Otroctvo sa stalo hlavnou témou v metodistických kostoloch a ešte väčšou témou pre Johna Byingtona“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, ¶ 6).
Aktivista proti otroctvu
Douglassova kniha Advent Pioneers (Adventní priekopníci) zhrňuje Byingtonovo desaťročie boja proti otroctvu: „John Byington bol metodistickým kazateľom, ktorý cestoval po farnostiach, skôr než sa stal kazateľom Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Bol tiež energickým odporcom otroctva a jeho dom bol vraj stanicou na starej podzemnej železnici, ktorá poskytovala útočisko otrokom, ktorí utiekli z juhu a hľadali slobodu“ (Advent Pioneers Biographical Sketches and Pictures, s. 8, ods. 2). LWF zaznamenáva jeho postoj z kazateľnice jeho vlastnými slovami: „Otroctvo je hanba. Je to hriech. Zaviažme sa, že použijeme všetky zákonné prostriedky, ktoré máme k dispozícii, prostredníctvom kázania, modlitby a hlasovania proti tejto nekresťanskej inštitúcii“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, ods. 6).
Prijatie soboty (1844–1852)
Byington počul kázanie milleristov z roku 1844, ale neprijal ani dátum, ani v tom čase adventné posolstvo. Kniha Lest We Forget zaznamenáva: „V roku 1844 počul Byington kázne o skorom príchode Krista. Prednášky Williama Millera rozvírili celú jeho komunitu v . Sám dôkladne študoval proroctvá, ale niektoré body nechápal. Keďže bol opatrný človek, nové teórie prijal len pomaly“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 57, ¶ 7). Rozhodnutie prišlo o osem rokov neskôr, v deň pohrebu jeho dcéry: „O osem rokov neskôr, v roku 1852, mu H. W. Lawrence dal výtlačok časopisu Review and Herald obsahujúci články o sobote siedmeho dňa. 20. marca 1852, v deň pohrebu svojej pätnásťročnej dcéry Teresy, sa rozhodol dodržiavať siedmy deň. 3. júla G. W. Holt pokrstil Johna a Catharine a dvoch starších detí v rieke Grasse neďaleko Buck’s Bridge v štáte New York“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 57, ¶ 7). Douglass dodáva širší kontext: „Posolstvo Cirkvi adventistov siedmeho dňa prijal až po päťdesiatke. Potom sa stal horlivým kazateľom pravdy. Pomáhal organizovať jednu z prvých cirkví adventistov siedmeho dňa v Buck’s Bridge v štáte New York“ (Advent Pioneers Biographical Sketches and Pictures, s. 8, ods. 2).
Dom v Buck’s Bridge sa čoskoro stal centrom pre adventistov zachovávajúcich sobotu z Vermontu a New Yorku. Kniha Lest We Forget zaznamenáva podrobnosti o práci jeho manželky: „Adventisti z Vermontu a New Yorku sa často schádzali v Buck’s Bridge. Jedného roku Catharine utkala na svojom tkáčskom stave dlhé kusy látky a potom ich zošila dohromady, aby vytvorila stan, v ktorom sa mohli stretávať“ (Lest We Forget, kap. 24, s. 53, ¶ 3).
Budovanie sabatárskej veci (1855–1858)
V roku 1855 Byington postavil prvý adventistický zborový dom v New Yorku, ktorý dodržiaval sobotu, v susedstve metodistického kostola, ktorý postavil skôr. Kniha Lest We Forget zaznamenáva sled udalostí a nasledujúci krok: „V roku 1855 John pomáhal stavať prvý kostol Cirkvi adventistov siedmeho dňa, ktorý mal byť postavený v susedstve metodistického kostola, ktorý postavil. Potom, čo preukázal vodcovské schopnosti v Buck’s Bridge, James a Ellen Whiteovci pozvali Byingtonovcov, aby v roku 1858 prišli do Battle Creeku a pomáhali tam v práci. Kúpil farmu v Newton, neďaleko Battle Creeku v Michigane, a potom tam priviedol svoju rodinu. Medzi svojimi cestami, na ktorých slúžil rozptýleným stádam, sa vracal, aby sa staral o farmu“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 57, ¶ 8). Douglass uvádza rok sťahovania a príslovie, ktoré sa s tým spájalo: „V roku 1857 sa John Byington presťahoval z New Yorku do Michiganu. Venoval sa evanjelizačnej práci a na koni a v koči prechádzal krajinu krížom-krážom. Ľudia hovorievali: ‚Nikto nepozná Michigan tak ako John Byington‘“ (Advent Pioneers Biographical Sketches and Pictures, s. 8, ods. 8).
Prvý prezident Generálnej konferencie (1863–1865)
Otázka formálnej cirkevnej organizácie rozdeľovala adventistov zachovávajúcich sobotu už roky. Kniha Lest We Forget zaznamenáva ako odpor voči organizácii, tak aj dôvod, prečo James White odstúpil: „Mnohí veriaci boli pevne presvedčení, že cirkev by nemala byť organizovaná, lebo by sa tým stali podobnými cirkvám, z ktorých vzišli. James White, ktorý bol lídrom hnutia za organizáciu, cítil, že voči jeho práci bol dostatočný odpor na to, aby bolo jeho pôsobenie v úrade prezidenta ťažké a s veľkou pravdepodobnosťou neefektívne. John Byington, často nazývaný otec Byington, prijal prezidentský úrad prvej Generálnej konferencie, ktorá sa konala 20.–23. mája 1863, potom, čo ho James odmietol“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 57, ods. 9).
Úvodné vety 26. kapitoly knihy LWF vysvetľujú, prečo bol Byington správnou voľbou na post zakladajúceho prezidenta: „Príbeh Johna Byingtona je pozoruhodný, nie preto, že by nejaká doktrína pochádzala od neho, ani kvôli akejkoľvek úlohe, ktorú zohral vo veľkom sklamaní. Jeho príbeh je pozoruhodný výlučne vďaka množstvu spôsobov, akými zabezpečoval duchovné a fyzické potreby cirkvi, a to ako organizácie, tak aj jej jednotlivých členov“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 56, ¶ 2).
Putovný kazateľ v Michigane (1857–1886)
Byingtonove dve jednoročné funkčné obdobia ako prezidenta Generálnej konferencie (1863–1865) sa skončili bez toho, aby sa vzdal putovného kázania. Kniha Lest We Forget zaznamenáva: „V Michigane pôsobil nasledujúcich dvadsaťdva rokov. Často ho sprevádzala jeho Catharine. Tieto cesty ho zaviedli do Port Huronu a Saginawu na východe a na severe až do Muskegonu na západe. Tieto misijné cesty neboli len sabatovými zhromaždeniami, ale každodenným stykom s ľuďmi. Jedol s nimi a modlil sa s nimi, a keď ho pozvali, spal v ich domoch“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 58, ¶ 10).
Po smrti Catherine v roku 1885 starší kazateľ pokračoval vo svojich cestách. Kniha Lest We Forget zaznamenáva jeho predsavzatia a posledné záznamy v denníku: „Po smrti svojej ženy pokračoval v návštevách a nikdy nestratil lásku k mladým ľuďom. „Musím kŕmiť ovečky stáda,“ napísal. Keď raz nemohol prísť na modlitebné stretnutie, poslal im odkaz na malom kúsku modrého papiera: „Povedzte, ó, povedzte im, nech opustia svet a prídu k svojmu Spasiteľovi!“ V piatok 3. decembra 1886 napísal: „Toto je deň útechy a pokoja. Cítil som, že mám veľa hriechov; prosil som a našiel milosrdenstvo Spasiteľa a chcel by som zvestovať Jeho milosrdenstvo všetkým.“ (Lest We Forget, kap. 26, s. 58, ¶ 11).
Smrť
Douglassova kniha Advent Pioneers zaznamenáva dátumy, ktoré ohraničujú Byingtonov život, v jedinom riadku: „PRVÝ PREZIDENT VŠEOBECNEJ KONFERENCIE 8. október 1798 – 7. január 1887“ (Advent Pioneers Biographical Sketches and Pictures, s. 8, ods. 1).
Prežil Josepha Batesa a väčšinu generácie milleristov, ktorí sa v 40. rokoch 19. storočia zhromaždili okolo manželov Whiteovcov, a zažil, ako sa malá práca v Battle Creeku v 50. rokoch 19. storočia počas jeho života rozrástla na organizovanú denomináciu so zborami v celom Michigane a aj mimo neho.