Zhrnutie
Stephen Pierce bol adventistický priekopník z Vermontu, ktorý spolu s Josephom Batesom, Jamesom Whiteom a Hiramom Edsonom pomohol na konci 40. rokov 19. storočia položiť doktrinálne základy adventistického hnutia „ “, ktoré dodržiavalo sobotu. Ellen White ho opakovane označila za jedného z „horlivých, ušľachtilých a verných“ mužov, ktorí spoločne študovali Písmo po sklamaní v októbri 1844; neskôr pôsobil ako prezident konferencií vo Vermonte a Minnesote. Medzi veriacimi bol široko známy ako „otec Pierce“.
Pionier z Vermontu (1804–1844)
LeRoy Edwin Froom zaznamenáva základný náčrt Pierceovho života: „STEPHEN PIERCE (1804–1883) sa narodil vo Vermonte, neskôr žil v Minneapolis a v Iowe. Bol to muž skutočnej zbožnosti a pokory, schopný vykladač Biblie, ktorý sa vypracoval až na predsedu konferencií vo Vermonte a Minnesote“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 1046, ods. 4).
Sobotné konferencie po sklamaní
To, čo Piercovi zabezpečilo miesto v spomienkach raných adventistov, nebola jeho vlastná doktrína, ale jeho prítomnosť na malých študijných stretnutiach po roku 1844, kde skupina dodržiavajúca sobotu vypracovala svoju teológiu. Ellen White si túto prácu pripomenula o roky neskôr v liste z roku 1903:
Môj manžel, starší Joseph Bates, otec Pierce, starší Edson a mnohí ďalší, ktorí boli horliví, ušľachtilí a verní, patrili medzi tých, ktorí po uplynutí času v roku 1844 hľadali pravdu. Na našich dôležitých stretnutiach sa títo muži schádzali a hľadali pravdu ako skrytý poklad. Stretávala som sa s nimi a spoločne sme študovali a úprimne sa modlili, lebo sme cítili, že musíme spoznať Božiu pravdu.
(Letters and Manuscripts — Volume 18, Lt 253, 1903, par. 4)
K tej istej scéne sa vrátila viac ako raz. V diele Rady pre cirkev a v diele Svedectvá pre kazateľov a evanjelistov napísala: „Môj manžel spolu so staršími Josephom Batesom, Stephenom Piercom, Hiramom Edsonom a ďalšími, ktorí boli horliví, ušľachtilí a verní, patril medzi tých, ktorí po uplynutí času v roku 1844 hľadali pravdu ako skrytý poklad“ (Svedectvá pre kazateľov a evanjelizačných pracovníkov, s. 24, ods. 3). Tá istá veta sa doslovne objavuje v knihe Christian Experience and Teachings of Ellen G. White, s. 192, ods. 3 ().
Osobné svedectvo (1851)
Medzi najskoršie svedectvá týkajúce sa Piercea patrí videnie, ktoré Ellen Whiteová dostala v roku 1851. Tri odseky z neho radia Pierceovi, jeho manželke (pani Pierceovej) a rodine Phillipsovcov:
Ó, videla som, že to nie sú všetky požiadavky Ježiša a že tí, ktorí sa modlia za chorých, nie sú všetci tí, ktorí majú vieru v Ježiša. Viera v Ježiša zahŕňa celý život a božský charakter Krista. Videla som, že ste príliš exkluzívni; aj brat Pierce. Príliš sa spoliehate na sestru Phillipsovú.
(Manuscript Releases, zväzok 18, s. 251, odsek 1)
O Pierceovej tendencii odkladať prácu, keď bola sklamaná, napísala:
Videla som, že brat Pierce sa často snažil hovoriť pravdu; ak nemal tú slobodu a úspech, tú voľnosť, ktorú očakával, uspokojil sa s tým, [mysliac si], že Boh ho k tej práci nepovolal. Keby to tak nebolo, brat Pierce by mohol byť užitočnejší, než bol.
(Manuscript Releases, zväzok 18, s. 251, ods. 2)
A o jeho mlčaní:
Brat Pierce, príliš veľa mlčíte; príliš veľa sa uzatvárate do seba. V novinách by ste mohli hovoriť k stovkám ľudí, ale vy ste sa uspokojili s tým, že ste spolu len v malom kruhu. Váš talent, brat P., bol takmer pochovaný; musí sa využiť.
(Manuscript Releases, zväzok 18, s. 252, ods. 3)
Vermont Labor (1864)
O trinásť rokov neskôr sa Ellen Whiteová vo svojom prvom zväzku Svedectiev pre cirkev opäť zmienila o Piercovi, tentoraz ho bránila spolu s ďalšími pred cirkvami, ktoré ich odmietli:
Bratia vo Vermonte prehliadli morálnu hodnotu mužov, ako sú bratia Bourdeau, Pierce a Stone, ktorí majú hlboké skúsenosti a ktorých vplyv bol taký, že si získali dôveru spoločenstva. Ich usilovný a dôsledný život z nich urobil každodenných, živých kazateľov a ich práca odstránila veľké množstvo predsudkov a zjednotila a posilnila spoločenstvo.
(Svedectvá pre cirkev, zv. 1, s. 449, ods. 1)
Roky v Minnesote (1871)
Na konci 60. rokov 19. storočia Pierce presunul svoju činnosť na západ. Druhý zväzok Svedectiev Ellen Whiteovej obsahuje podrobný opis jeho služby v tejto oblasti:
Prosperita Božej veci v Minnesote je viac zásluhou práce brata Piercea ako vašich vlastných úsilí. Jeho práca bola pre tento štát osobitným požehnaním. Je to muž s citlivým svedomím. Božia bázeň je pred ním. Ochorenia ho ťažko zaťažovali, čo ho viedlo k pochybnostiam, či koná podľa svojej povinnosti, a k obavám, že Boh jeho úsilie nepodporuje.
(Svedectvá pre cirkev, zv. 2, s. 629, ods. 3)
„Otec Pierce“ o múdrosti (1868)
Pierceovo pero oslovilo širšie publikum prostredníctvom dlhého článku o Prísloviach, ktorý bol uverejnený v časopise Review and Herald v októbri 1868. Kniha Lest We Forget zachováva jeho úvod: „‚Múdrosť je to najdôležitejšie, preto získavaj múdrosť.‘ Ak by to bolo niečo pozemského charakteru, inšpiráci u by to nenazvala tým najdôležitejším; ani Duch Pánov by nám tak dôrazne nenakazoval, aby sme to získali. Preto skôr usudzujeme, že je to perla veľkej ceny, ktorú keď človek nájde, ide a predá všetko, čo má, a kúpi si ju“ (Lest We Forget, kap. 34 („Starší Pierce o múdrosti“), s. 72, ¶ 2). V bibliografickom záhlaví tej istej kapitoly je ako zdroj uvedený „Výňatky z Review and Herald, 13. október 1868, s. 201–203“ (Lest We Forget, kap. 34, s. 72, ¶ 1).
Smrť (1883)
Froomova biografická poznámka pod čiarou obsahuje dátum jeho smrti: „STEPHEN PIERCE (1804–1883) sa narodil vo Vermonte, neskôr býval v Minneapolis a v Iowe“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 1046, ods. 4). Jeho vdova, sestra Pierceová, bola pochválená v tom istom svedectve z roku 1871, ktoré o ňom podala Ellen Whiteová: „Patrí medzi tých plachých, bojazlivých, svedomitých pri plnení svojich povinností; a ak bude verná až do konca, dostane odmenu, keď príde Ježiš“ (Lest We Forget, kap. 28, s. 64, ¶ 7).