Zhrnutie
John Norton Loughborough kázal posolstvo tretieho anjela sedemdesiatdva rokov – od svojho prvého kázania vo veku šestnásť rokov v newyorskej škole 2. januára 1849 až po svoje posledné verejné vystúpenia vo veku deväťdesiatich troch rokov. Bol priekopníkom evanjelizácie v stanoch spolu s M. E. Cornellom, prvým organizovaným misionárom cirkvi v Kalifornii (spolu s D. T. Bourdeauom v roku 1868), prvým adventistickým evanjelistom v Anglicku (1878), prvým historikom Cirkvi adventistov siedmeho dňa (The Great Second Advent Movement, 1905) a svedkom desiatok videní Ellen Whiteovej. Zomrel v sanatóriu St. Helena v Kalifornii 7. apríla 1924 vo veku deväťdesiatich dvoch rokov.
Detstvo, obrátenie a prvé kázanie (1832–1849)
Loughborough sa narodil 26. januára 1832 vo Victor v štáte New York ako druhý syn metodistického kazateľa. Jeho otec zomrel na týfus, keď mal John sedem rokov, a chlapec bol poslaný bývať k starým rodičom na farmu v East Bloomfield. Steinwegova kniha Lest We Forget zachytáva dojem, ktorý na neho zanechal modlitebný život jeho starého otca: chlapec „často počul svojho starého otca modliť sa za neho menom“. (Lest We Forget, kap. 143, s. 281, ¶ 5).
Rodina Loughboroughovcov reagovala na adventné posolstvo milleritov v zime 1843–1844. John mal v čase veľkého sklamania dvanásť rokov. V máji 1848 počul podnetné kázanie a obrátil sa, a už o niekoľko mesiacov sa rozhodol, že jeho ruky patria kázaniu, a nie mechom v kováčskej dielni, kde bol v učení. S „dolarom vo vrecku, darovaným oblečením, ktoré mu nebolo, a modlitbou v srdci“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 281, ¶ 8) sa vybral do osady vzdialenej osemnásť míľ. Tam si zaistil baptistický kostol na sériu prednášok a večer 2. januára 1849 predniesol svoj prvý kázanie – mal ešte nie celkom sedemnásť rokov. Ako Steinweg zaznamenáva v tom istom odseku: „Takto začal kazateľskú kariéru, ktorá trvala sedemdesiat rokov“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 281, ¶ 8).
Sen a posolstvo tretieho anjela (1852)
V lete roku 1852 pôsobil Loughborough ako kazateľ Cirkvi adventistov prvého dňa v meste Rochester v štáte New York. Po celodennom maľovaní domov jednej noci nemohol zaspať; snívalo sa mu, že „tvář zanieteného kazateľa sa mu nezmazateľne vryla do pamäti“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 281, ods. 4). Vo sne bol na adventistickom zhromaždení v špinavej, zle vetranej miestnosti, keď sa otvorili dvere do väčšej miestnosti – dobre vetranej, svetlej, čistej a príjemnej –, kde na stene visel diagram a pri ňom stál vysoký muž, ktorý vysvetľoval svätyňu. Vo sne sa Loughborough postavil: „Odídem odtiaľto. Pôjdem do tej druhej miestnosti.“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 282, ¶ 11).
Keď adventisti dodržiavajúci sobotu usporiadali 25. a 26. septembra 1852 konferenciu v Rochesteri, Loughborough tam išiel – vyzbrojený textami na vyvrátenie dodržiavania soboty. Ako zaznamenáva Steinweg: „Keď sa rozhliadol po miestnosti, uvidel ten istý diagram, aký videl vo svojom sne. Vedľa tabuľky stál J. N. Andrews, muž z jeho sna“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 283, ¶ 13). Andrewsov výklad toho dňa vyvrátil Loughboroughove pripravené argumenty a o tri týždne neskôr – v októbri 1852 – sa Loughborough verejne postavil za sobotu ako deň odpočinku. Prvú sobotu, ktorú dodržal, ho predstavili Jamesovi a Ellen Whiteovej. Steinweg zaznamenáva tento moment: „Pani Whiteová mala v tú sobotu videnie, ktoré trvalo jednu hodinu a 20 minút. Na konci videnia povedala Loughboroughovi niektoré veci o ňom samom, ktoré nikdy nikomu neprezradil. To na neho nepochybne zapôsobilo. Po zvyšok svojho života bol Loughborough pevným veriacim v Ducha proroctva“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 283, ¶ 16).
Stánkový evanjelista s M. E. Cornellom (1853–1860)
V januári 1853 sa Cornell pripojil k Jamesovi Whiteovi v Grand Rapids pri vysvätení mladého Loughborougha – a poslal ho na trojmesačné kazateľské turné po Illinois, Wisconsine a severnej Indiane s M. E. Cornellom. Vo svojej knihe Great Second Advent Movement Loughborough zachoval záznam o tomto turné v prvej osobe: „Ako príklad predsudkov na východe voči adventistom siedmeho dňa v tých raných časoch spomeniem niektoré skúsenosti staršieho Cornella a mňa samého z roku 1853. Na stretnutí, ktoré zorganizovali brat a sestra Whiteovci v Jackson, bolo rozhodnuté, že brat Cornell a ja budeme tri mesiace cestovať na koni a voze po Illinois, Wisconsine a severnej Indiane a navštevovať adventistov siedmeho dňa.“ (The Great Second Advent Movement, s. 549, ods. 2).
V máji 1854, po tom, čo sa v Locke v Michigane prejavil veľký záujem, manželia Whiteovci, Cornell a Loughborough naplánovali prvé adventistické stretnutia v stanoch – ktoré sa konali v Battle Creeku v júli toho roku. Loughboroughova kniha The Great Second Advent Movement zachováva záznam o plánovaní: „Máj 1854: veľký záujem v Locke v Michigane vedie manželov Whiteovcov, M. E. Cornella a JNL k plánovaniu stretnutí v stanoch“ (The Great Second Advent Movement, s. 568, ods. 3).
Kalifornia, Anglicko a pole pôsobnosti po celom svete (1868–1908)
V roku 1868, pred zasadnutím Generálnej konferencie v Battle Creeku, mal Loughborough dvadsať samostatných snov o práci v Kalifornii. Keď sa James White na zasadnutí opýtal, či sa niektorý kazateľ cíti povolaný vyraziť na misijné pole na západné pobrežie, Loughborough sa prihlásil ako dobrovoľník. V Kalifornii pracoval desať rokov (1868–1878), potom v roku 1878 prekročil Atlantik ako prvý adventistický evanjelista do Anglicka, kde pôsobil niekoľko rokov.
Steinweg zaznamenáva jeho záverečnú cestu: „V roku 1908, vo veku 76 rokov, precestoval celý svet, 30 000 míľ po mori a 60 000 míľ po súši, a navštívil hlavné centrá činnosti Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Bola to jeho posledná misijná cesta v službe Pánovi, ktorého tak veľmi miloval“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 284, ¶ 22).
Prvý historik a svedok (1892–1908)
V roku 1892 Loughborough vydal dielo Rise and Progress of the Seventh-day Adventists (Vznik a rozvoj adventistov siedmeho dňa) – prvú ucelenú históriu Cirkvi adventistov siedmeho dňa – a v rokoch 1905 a 1906 ju revidoval a rozšíril pod názvom The Great Second Advent Movement (Veľké hnutie druhého príchodu). Ako svedok raného sabatárskeho adventistického hnutia od roku 1852 je jeho svedectvo o videniach Ellen Whiteovej a o ranom raste tohto hnutia spomínané v týchto životopisoch; čitateľ sa v tejto zbierke stretne s jeho slovami na desiatky tém.
Smrť (1924)
Steinweg zaznamenáva Loughboroughove posledné roky: „Svoje posledné roky strávil najskôr v dome svojej dcéry v Lodi v Kalifornii, kým ona a jej manžel neboli povolaní do Washingtonu, D.C. Vzhľadom na zhoršujúce sa zdravie strávil starší Loughborough svoje posledné roky v sanatóriu St. Helena, kde pokojne zomrel 7. apríla 1924 vo veku 92 rokov.“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 284, ¶ 23). Na záver cituje verš, ktorý si Loughborough želal vyryť na svoj náhrobok: „Pamäť spravodlivých [je] požehnaná“ (Lest We Forget, kap. 143, s. 284, ¶ 23).