Zhrnutie
Uriah Smith bol najmladším zo štyroch detí farmárskej rodiny z Nového Anglicka a vo veku dvadsaťjeden rokov – 3. mája 1853 – začal päťdesiatročnú nepretržitú službu v časopise Review and Herald. Ako redaktor, zástupca šéfredaktora a nakoniec šéfredaktor formoval hlas tohto časopisu pol storočia. Pätnásťkrát pôsobil ako tajomník Generálnej konferencie (celkovo dvadsať rokov – dlhšie ako ktorýkoľvek z pätnástich mužov, ktorí túto funkciu zastávali po ňom). Bol prvým vysokoškolským lektorom Biblie v cirkvi, autorom diel Thoughts on Daniel a Thoughts on the Revelation (neskôr zlúčených do štandardného predplatného zväzku Daniel and the Revelation), vynálezcom (vlastnil americké patenty na kĺbovú protézu a školskú stoličku) a autorom duchovných piesní. Zomrel na náhlu mozgovú mŕtvicu 6. marca 1903, keď bol na ceste do redakcie Review s redakčným materiálom.
Detstvo a stratená noha (1832–1851)
Steinwegova kniha Lest We Forget zachováva len hrubé obrysy: „Uriah, najmladší zo štyroch detí, sa narodil 2. mája 1832. Keď mal asi dvanásť alebo trinásť rokov, bol počas choroby liečený pravdepodobne predávkovaním kalomelom. V dôsledku toho sa mu na ľavej nohe vytvorila rana, ktorá sa natoľko zhoršila, že amputácia bola považovaná za nevyhnutnú. Končatina bola amputovaná približne v polovici vzdialenosti medzi kolenom a stehnom.“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 293, ¶ 4).
Steinweg vo svojom portréte mladého Uriaha poznamenáva: „Chlapec Uriah v tom roku prežil sklamanie. Jeho matka, zbožná žena, bola oddanou veriacou v očakávaný príchod Krista 22. októbra 1844“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 293, ¶ 5).
Po roku 1844 sa mladý muž na niekoľko rokov vydal inou cestou: „Po tomto sklamaní Uriah Smith stratil kontakt s posolstvom a s plným nasadením sa venoval získaniu čo najvyššieho možného vzdelania“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 293, ods. 6).
Steinweg poukazuje na vrchol jeho ambícií v predvečer jeho rozhodnutia o sobote: „plánoval pokračovať v štúdiu na Harvard College, kde by sa zapísal ako študent druhého ročníka“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 293, ¶ 7).
Froom dobre vystihuje tohto muža a túto chvíľu: „redaktor, autor a učiteľ Biblie sa narodil vo West Wilton v New Hampshire a mal v sebe charakteristickú vytrvalosť Granite State. Keď mal len dvanásť rokov, prežil so svojimi rodičmi napäté dni sklamania z roku 1844, ktoré na ňom zanechali dojem, ktorý sa nikdy nezmazal. Mal vysoké ambície v oblasti učiteľstva a vo veku dvadsať rokov absolvoval Phillips Academy v Exetere. Potom začal učiť na verejnej škole. Detská choroba a infekcia však viedli k strate ľavej nohy a toto nešťastie nasmerovalo jeho myšlienky k sedavým povolaniam. Začal kresliť a skicovať a bol zručný ako drevorezbár.“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zväzok 4, s. 1109, odsek 2).
Obrátenie a prvá sobota (1852)
Na jeseň roku 1852 sa dvadsaťročný Smith zúčastnil adventistickej konferencie vo Washingtone v New Hampshire a po prvýkrát počul o pravde o sobote. Steinweg zaznamenáva tri mesiace zápasu a rozhodnutie: „1. decembra zomrel jeho otec. Nepochybne vplyv a modlitby jeho matky a sestry v tomto čase rodinného smútku mali svoj účinok, lebo začiatkom decembra Uriah Smith dodržal svoju prvú sobotu – a nasmeroval tok svojho života do adventného hnutia“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 294, ods. 12).
V januári 1853 dostal Smith ponuku na 1 000 dolárov ročne, aby sa pripojil k učiteľskému zboru novej akadémie v Mount Vernone v New Hampshire – a odmietol ju. Steinweg zaznamenáva jeho prvý uverejnený príspevok v novinách, ktoré čoskoro začal redigovať: „17. marca 1853 sa v novinách, ktoré neskôr redigoval, objavilo prvé literárne dielo Uriaha Smitha.“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 294, ¶ 14).
Päťdesiat rokov v Review (1853–1903)
Steinweg zaznamenáva začiatok polstoročia za redaktorským stolom: „3. mája 1853, vo veku dvadsaťjeden rokov, začal Uriah Smith päťdesiatročnú službu v Review. Za veľmi krátku dobu si osvojil mnohé tlačiarenské zručnosti a jeho vynaliezavosť pomohla redakcii prekonať mnohé krízy. Starší White čoskoro spoznal v tomto mladíkovi cenného pomocníka pri redakčnej práci časopisu Review a zveril mu veľkú časť tejto práce, keď on a pani Whiteová boli preč na cestách“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 294, ¶ 15).
Loughboroughova kniha The Great Second Advent Movement zaznamenáva ten istý začiatok: „Bolo to počas vydávania 3. zväzku časopisu Review, keď Uriah Smith začal dodržiavať sobotu a nadviazal spojenie s redakciou časopisu Review, v ktorej bol toľko dlhých rokov spisovateľom a redaktorom.“ (The Great Second Advent Movement, s. 320, ods. 2).
V roku 1855 sa spolu s časopisom Review presťahoval do Battle Creeku. Steinweg zaznamenáva: „V roku 1855 sa časopis Review presťahoval do Battle Creeku a meno Uriaha Smitha sa v prvom čísle – 4. decembra – objavilo po prvýkrát ako ‚rezidentný redaktor‘ (Lest We Forget, kap. 148, s. 294, ¶ 16). V tom istom odseku sa ďalej píše: „Od tej doby zohrával vedúcu úlohu pri formovaní politiky časopisu Review a jeho život bol neoddeliteľne spojený s rozvojom cirkevného časopisu. Neskôr sa stal zástupcom šéfredaktora a potom šéfredaktorom“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 294, ods. 16).
Manželstvo, rodina a dvadsať rokov ako tajomník Generálnej konferencie (1857–1888)
7. júna 1857 sa Smith oženil s Harriet M. Stevensovou, ktorej sestra Angeline sa vydala za J. N. Andrewsa. Mali päť detí a navyše dievča, ktoré žilo s rodinou. Steinweg dodáva: „Bolo potrebné značné vynaliezavosti, aby sa z platu desať až dvanásť dolárov týždenne dokázalo uživiť, ošatiť a ubytovať osemčlennú domácnosť.“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 295, ¶ 17).
V máji 1863 bola zriadená Generálna konferencia s Johnom Byingtonom ako prvým prezidentom a Uriahom Smithom ako prvým tajomníkom. Steinweg zaznamenáva rozsah jeho tajomníckej služby: „Slúžil päť prerušovaných funkčných období, čo predstavuje celkovú dĺžku pôsobenia v úrade tajomníka dvadsať rokov, čo je dlhšie ako akékoľvek pôsobenie ktoréhokoľvek z pätnástich mužov, ktorí v tejto funkcii slúžili cirkvi. V roku 1863, po svojom zvolení za tajomníka, začal uplatňovať svoj dar verejného vystupovania. V roku 1866 bol vysvätený za duchovného a čoskoro začal cestovať, zúčastňovať sa konferencií a táborových stretnutí a podnikať cesty do zahraničia“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 295, ¶ 20).
Smithova technická vynaliezavosť viedla 28. júla 1863 k patentu na kĺbovú drevenú nohu, ktorú nosil po zvyšok svojho života: „Jeho vynález mu slúžil tak dobre, že mnohí, ktorí ho videli chodiť, verili, že je len kulhavý.“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 295, ¶ 21).
Froom ho nazýva „nepochybne najväčším spisovateľom a redaktorom adventistov v ich počiatočných rokoch“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zväzok 4, s. 1112, ods. 1), a jeho komentár k Danielovi a Zjaveniu sa podľa Froomovho hodnotenia stal „dovedným dielom exegetického umenia, ktoré sa aj po takmer storočí stále považuje za mimoriadne schopný a vyvážený výklad“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zväzok 4, s. 1052, ods. 3).
Smrť (1903)
Steinweg zaznamenáva deň mŕtvice: „Bol neúnavným pracovníkom a svojej práci sa venoval až do samotného dňa, takmer do hodiny, svojej náhlej smrti. Na ceste do kancelárie s redakčným materiálom pre časopis ho postihla mŕtvica. Požiar redakcie časopisu Review 30. decembra 1902 mohol urýchliť mŕtvicu, ku ktorej došlo v piatok 6. marca 1903. Bol prevezený do svojho domu, kde o dve hodiny neskôr zomrel.“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 296, ods. 25).
Smithovi bola venovaná smútočná spomienka v jeho vlastných novinách. Záverečné slová náčrtu v knihe Lest We Forget citujú poctu Johna O. Corlissa z časopisu Review z roku 1923, že „Jeho dielo prežije nielen ťažké časy, aby povzbudzovalo tých, ktorí váhajú, ale v budúcich vekoch mnohí budú môcť povedať“ (Lest We Forget, kap. 148, s. 296, ¶ 26).