Zhrnutie
William Ellis Foy bol černošský kazateľ cirkvi Free Will Baptist, ktorého adventisti siedmeho dňa považujú za prvého z trojice osôb, ktoré v období millerizmu dostali prorocké videnia; po ňom nasledovali Hazen Foss a Ellen G. Harmon. Foy mal dve vízie v Bostone na začiatku roku 1842 – prvú 18. januára v Dvanástej baptistickej cirkvi, druhú 4. februára v Africkej metodistickej episkopálnej cirkvi na May Street – a tretiu víziu v roku 1844 tesne pred koncom prorockého obdobia 2 300 dní. V rokoch 1842–1845 cestoval a prednášal o svojich videniach, čím prilákal davy ľudí v Massachusetts a Maine. Ellen Harmonová, vtedy ešte teenagerka, ho počula prednášať v Beethovenovej sále v Portlande v Maine a neskôr sa s ním stretla v Cape Elizabeth, keď sa jeho služba už chýlila ku koncu. Foy pokračoval v pastorácii a kázaní ako baptista slobodnej vôle (a neskôr ako nezávislý duchovný) až do svojej smrti v roku 1893 na Plantation No. 7, neďaleko Sullivanu v štáte Maine.
Rané roky a obrátenie (1818–1841)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa (Benjamin Baker) sa William Ellis Foy narodil okolo roku 1818 v okrese Kennebec v štáte Maine slobodnému černošskému farmárskemu páru, Josephovi a Elizabeth (Betsey) Foyovým. Rodina sa neskôr presťahovala do neďalekého Palerma v štáte Maine a okolo roku 1837 sa William oženil s Ann (rodné meno neznáme). V roku 1840 sa Foy s manželkou presťahovali do Bostonu, kde sa usadili na severnom svahu Beacon Hill – v tom čase jednom z centier života černošských cirkví v Spojených štátoch –, aby mohol William absolvovať duchovnú prípravu. Podľa vlastného svedectva bol Foy pokrstený do cirkvi Free Will Baptist tri mesiace po svojom obrátení v roku 1835, pod vedením staršieho Silasa Curtisa v kostole Augusta Free Will Baptist Church v štáte Maine.
Foyova vlastná brožúra z roku 1845, The Christian Experience of William E. Foy, obsahuje kópiu osvedčenia o členstve podpísaného cirkevným úradníkom: „Týmto sa potvrdzuje, že brat Wm. E. Foy je riadnym členom Prvého baptistického kostola slobodnej vôle v Auguste s dobrým postavením. A ako takého ho odporúčame do spoločenstva Božieho ľudu, akéhokoľvek mena, kdekoľvek sa s ním náhodou stretne“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 23, ods. 10).
Prvé videnie (18. január 1842)
Foyovo prvé videnie sa udialo večer 18. januára 1842 v Dvanástej baptistickej cirkvi na Beacon Hill. Desať svedkov podpísalo osvedčenie, ktoré je reprodukované v knihe Christian Experience: „My, nižšie podpísaní, obyvatelia Bostonu, sme boli svedkami zdanlivo neživých stavov, do ktorých bol náš brat Wm. Ellis Foy uvrhnutý z nejakého neznámeho dôvodu 18. januára 1842, keď ležal dve a pol hodiny, a opäť 4. februára, keď ležal dvanásť a pol hodiny, počas ktorých, ako svedčí, zažil mimoriadne videnia z druhého sveta.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 23, ods. 6). Nasledovalo čestné vyhlásenie lekára. V zdrojovom texte sa píše: „Dr. Henry Cummings svedčí“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 23, ods. 7), a Cummingsove vlastné slová, zaznamenané v tom istom odseku, znejú: „Bol som prítomný pri našom bratovi v čase jeho vízií. Vyšetril som ho, ale nenašiel som žiadne známky života, okrem oblasti okolo srdca.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 23, ods. 7).
Svedectvo Ann Foyovej o prebudení jej manžela je zaznamenané v tej istej brožúre (na obale ktorej je napísané: „Ann Foyová svedčí“): „Prvým náznakom života, ktorý som v ňom videla, bolo zdvihnutie jeho pravej ruky. Potom sa postavil na kolená a dal znamenie, že chce vodu, ktorú mu podali. Ponoril do nej ruku a namočil si čelo, a hneď sa mu vrátila reč.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 23, ods. 8).
Druhé videnie (4. február 1842) a začiatok verejnej služby
Foyovo druhé videnie sa udialo 4. februára 1842 v Africkej metodistickej episkopálnej cirkvi na May Street. Foyov vlastný popis zachytáva tento okamih: „V závere večera, keď bola sála veľmi preplnená, som uvoľnil svoje miesto priateľovi, ktorý celý večer stál. Keď som tak stál, začal som premýšľať o svojej neposlušnosti; a kým som sa tým zaoberal, zrazu som počul hlas, akoby v duchu, ktorý ku mne hovoril. okamžite som padol na zem a o tomto tele som nevedel nič, až kým neuplynulo dvanásť a pol hodiny, ako mi bolo neskôr oznámené“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 16, ods. 1).
V tomto druhom videní dostal Foy poverenie, aby zverejnil to, čo mu bolo ukázané. Zapísal si anjelov príkaz: „Tvoj duch sa musí vrátiť do tamtoho sveta a ty musíš zverejniť tie veci, ktoré si videl, a tiež varovať svojich blížnych, aby utiekli pred hnevom, ktorý príde.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 20, ods. 1). A jeho vlastná odpoveď v tom istom odseku: „Pôjdem“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 20, ods. 1).
Foyova neochota začať prednášať – a príčina tejto neochoty – je zaznamenaná v jeho vlastných slovách: „Napriek príkazu môjho sprievodcu a môjmu slávnostnému sľubu zverejniť tieto veci svetu som bol spočiatku mimoriadne neochotný tak urobiť a trvalo tri dni, kým som ich zverejnil.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 21, ods. 1). Pokračuje: „Posolstvo bolo také odlišné – a spôsob, akým bol príkaz daný, taký odlišný od všetkého, o čom som kedy počul, a keďže som poznal predsudky medzi ľuďmi voči tým mojej farby pleti, stalo sa to pre mňa veľmi nepríjemným.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 21, ods. 2).
Nakoniec sa dal presvedčiť. „6. februára ma navštívil pastor kostola na Broomfieldovej ulici a požiadal ma, aby som o svojich videniach hovoril v jeho kostole. Prítomných bolo niekoľko členov toho kostola a veľmi mi priali, aby som súhlasil. Súhlasil som a stretnutie bolo naplánované na popoludnie.“ (The Christian Experience of William E. Foy, s. 21, ods. 4).
Prednáškové turné (1842–1845)
Loughborough v knihe The Great Second Advent Movement (Veľké hnutie druhého príchodu) podáva prehľad o Foyovom bostonskom zázemí a víziách z 18. januára a 4. februára: „V roku 1842 žil v Bostone v štáte Massachusetts vzdelaný muž menom William Foy, ktorý bol výrečným rečníkom. Bol baptistom, ale pripravoval sa na prijatie svätých sviatostí ako episkopálny kňaz. Pán mu v roku 1842 milostivo udelil dve vízie, jednu 18. januára a druhú 4. februára. Tieto vízie jasne svedčili o tom, že ide o skutočné prejavy Božieho Ducha. Bol pozývaný z miesta na miesto, aby kázal z kazateľníc, a to nielen episkopálmi, ale aj baptistami a inými denomináciami. Keď kázal, vždy mal na sebe kňazské rúcho, aké nosia duchovní tej cirkvi pri bohoslužbách“ (The Great Second Advent Movement, s. 145, ods. 4).
Loughborough zaznamenáva podstatu a účinok Foyovho kázania: „Pán Foyove videnia sa týkali blížiaceho sa príchodu Krista, putovania Božieho ľudu do nebeského mesta, novej zeme a slávy vykúpeného stavu. Vďaka svojej výbornej znalosťi jazyka a skvelým opisným schopnostiam vyvolával senzáciu, kamkoľvek prišiel. Na pozvanie putoval z mesta do mesta, aby rozprával o úžasných veciach, ktoré videl; a aby pojali obrovské davy, ktoré sa zhromažďovali, aby ho počuli, zabezpečili sa veľké sály, kde tisíckam ľudí rozprával o tom, čo mu bolo ukázané z nebeského sveta, o kráse Nového Jeruzalema a o anjelských zástupoch. Keď sa zameriaval na nežnú, súcitnú lásku Krista k chudobným hriešnikom, nabádal neobrátených, aby hľadali Boha, a mnohí reagovali na jeho nežné prosby“ (The Great Second Advent Movement, s. 146, ods. 1).
Tretie videnie (1844) a koniec verejných prejavov
Loughborough zaznamenáva tretie videnie, ktoré Foy v roku 1844 nedokázal vyložiť: „Jeho práca pokračovala až do roku 1844, tesne pred koncom dvetisíc trochsto dní. Potom mu bolo udelené ďalšie zjavenie Ducha Svätého – tretie videnie, ktorému nerozumel. V nej mu bola ukázaná cesta Božieho ľudu do nebeského mesta. Uvidel veľkú plošinu alebo schod, na ktorom sa zhromaždili zástupy ľudí.“ (The Great Second Advent Movement, s. 146, ods. 2). Loughborough pokračuje v tom istom odseku: „Potom videl, ako ľudia vystúpili na druhý schod alebo plošinu, a niektorí z nich tam tiež prepadli cez plošinu a zmizli z dohľadu. Nakoniec sa objavila tretia plošina, ktorá siahala až k bránam svätého mesta. K tým, ktorí postúpili na túto plošinu, sa pripojilo veľké množstvo ľudí.“ (The Great Second Advent Movement, s. 146, ods. 2).
Loughborough v tom istom odseku vysvetľuje, prečo sa vízia stala pre Foya nepochopiteľnou: „Keďže očakával, že Pán Ježiš príde veľmi čoskoro, nedokázal rozpoznať skutočnosť, že po prvom a druhom posolstve zo Zjavenia 14 malo nasledovať tretie posolstvo. V dôsledku toho bola vízia pre neho nevysvetliteľná a prestal verejne vystupovať.“ (The Great Second Advent Movement, s. 146, ods. 2).
Loughborough uvádza rovnaký náčrt v skoršej knihe Heavenly Visions, or Helpful Visions and Inspirations: „Práca brata Foya pokračovala až do roku 1844, tesne pred koncom dvetisíc tristo dní. Potom mu bolo udelené ďalšie zjavenie Ducha Svätého – bola mu daná tretia vízia – taká, ktorej nerozumel. V nej mu bola ukázaná cesta Božieho ľudu do nebeského mesta. Uvidel veľkú plošinu, na ktorej sa zhromaždili davy ľudí.“ (Heavenly Visions, s. 27, ods. 5).
Ellen Harmonová počúva Foya v Beethovenovej sále (Portland, Maine)
Ellen Harmon (neskôr Ellen White), vtedy teenagerka v Portlande v štáte Maine, sa zúčastnila jednej z Foyových prednášok v Beethovenovej sále a na toto stretnutie spomínala o šesťdesiat rokov neskôr vo svojom rozhovore s Dores E. Robinsonovou z 13. augusta 1906 (Rukopis 131, 1906; uverejnené v Manuscript Releases, zv. 17, s. 95–97).
Na otázku, či sa zúčastnila prednášok, odpovedala: „Prišiel ju predniesť priamo do sály, do veľkej sály, kde sme boli, do Beethovenovej sály. Bolo to krátko po víziách. Bolo to v Portlande v štáte Maine. Išli sme do Cape Elizabeth, aby sme si vypočuli jeho prednášku. Otec ma vždy brával so sebou, keď sme išli, a on išiel na saniach a pozval ma, aby som nastúpila, a ja som išla s nimi. To bolo ešte predtým, ako som sa s ním akokoľvek zoznámila“ (Manuscript Releases, zväzok 17, s. 97, ods. 3).
Spomínala si na Foyov vzhľad a dojem, ktorý na ňu urobilo jeho svedectvo: „Bol to veľmi vysoký muž, mierne tmavšej pleti. Ale svedectvá, ktoré podával, boli pozoruhodné“ (Manuscript Releases, zväzok 17, s. 96, ods. 3).
Zaznamenala tiež nervózny zvyk Ann Foyovej, ktorá z prvého radu opakovala slová svojho manžela: „Jeho manželka bola taká úzkostlivá. Sedela a pozerala na neho, čo ho rušilo.“ (Manuscript Releases, zväzok 17, s. 96, ods. 3). V tom istom odseku rozhovoru sa ďalej píše: „Mal na sebe episkopálne rúcho. Jeho manželka sedela vedľa mňa. Neustále sa pohybovala a kládla mi hlavu za chrbát.“ (Manuscript Releases, zväzok 17, s. 96, ods. 3).
Ellen White si spomenula na počet jeho videní a trvanie jedného z nich: „Potom inokedy bol tam Foy, ktorý mal videnia. Mal štyri videnia. Bol vo veľkom zbore, veľmi veľkom. Spadol priamo na podlahu. Neviem, čo tam robili, či počúvali kázanie, alebo nie. Ale v každom prípade spadol na podlahu.“ (Manuscript Releases, zv. 17, s. 95, ods. 4).
Stretnutie v Cape Elizabeth (1845)
Po sklamaní z 22. októbra 1844 mala Ellen Harmonová vystúpiť na mieste v Cape Elizabeth o videniach, ktoré začala mať. Foy sa zúčastnil tohto stretnutia a potom s ňou dlho hovoril. Spomínala: „Mala som s ním rozhovor. Chcel ma vidieť a ja som sa s ním trochu rozprávala. Určili ma, aby som toho večera hovorila, a ja som nevedela, že tam je. Spočiatku som nevedela, že tam je. Keď som hovorila, počula som výkrik, a on je veľký, vysoký muž, a strop bol dosť nízky, a on skákal hore-dole a, ó, chválil Pána, chválil Pána. Bolo to presne to, čo videl, presne to, čo videl. Ale oni ho tak oslavovali, že si myslím, že ho to ranilo, a neviem, čo sa s ním stalo“ (Manuscript Releases, zväzok 17, s. 96, ods. 2).
Smrť (1893)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa (Benjamin Baker) William Ellis Foy pokračoval v aktívnej službe ako baptista slobodnej vôle (a od roku 1862 ako nezávislý kazateľ) po zvyšok svojho života. Pôsobil ako pastor, kázal a organizoval duchovné obrody po celom pobreží štátu Maine a údajne organizoval stretnutia ešte v novembri 1891 v Steubene v štáte Maine. Zomrel na chronickú prostatitídu a cystitídu vo svojom dome v Plantation No. 7 (neďaleko dnešného Sullivanu v štáte Maine) 9. novembra 1893 a bol pochovaný vedľa svojej dcéry Lauraitty na cintoríne Birch Tree Cemetery v Sullivane. Kniha Arthura Whitea Ellen G. White: Messenger to the Remnant zachováva stručné adventistické zhrnutie jeho služby: „Záznam o tomto období by bol neúplný, keby sme nespomenuli videnia Williama Foya a Hazena Fossa“ (Ellen G. White: Messenger to the Remnant, s. 29, ods. 2).
Pfandlova kniha The Gift of Prophecy zaznamenáva opravené chápanie, ktoré sa objavilo v štúdii Delberta W. Bakera z roku 1987 s názvom The Unknown Prophet: „Foy prestal rozprávať o tom, čo mu bolo ukázané v tejto tretej vízii – možno preto, že nerozumel, čo to znamená.“ (The Gift of Prophecy, s. 116, ods. 3). Pfandl v tom istom odseku cituje Bakerovu opravu staršieho záznamu z diela „ “, pričom cituje Bakerov záver, že Foy „pokračoval v pastorácii, kázaní a organizovaní duchovných obrodení až do svojej smrti“ (The Gift of Prophecy, s. 116, ods. 3).