Zhrnutie
Arthur Grosvenor Daniells slúžil dvadsaťjeden rokov (1901–1922) ako prezident (a po reorganizácii v roku 1901 ako predseda Výboru Generálnej konferencie) Cirkvi adventistov siedmeho dňa – čo je najdlhšie pôsobenie v tejto funkcii v histórii cirkvi. Viedol cirkev cez prelomovú reorganizáciu v roku 1901, presťahovanie z Battle Creek do Takoma Parku (1903), bolestivý boj s Johnom Harveyom Kelloggom (1902–1907), založenie Loma Lindy (1905) a Washington Foreign Mission Seminary, ako aj veľkú expanziu adventistickej misijnej práce na začiatku dvadsiateho storočia. Narodil sa 28. septembra 1858 v West Union v štáte Iowa a vo veku desiatich rokov ho pokrstil George I. Butlerom, v osemnástich rokoch sa oženil s Mary Hoytovou, v roku 1878 pôsobil ako správca stanoviska R. M. Kilgorea v Texase (kde on a Mary pracovali po boku starnúcich Jamesa a Ellen Whiteových), od roku 1886 bol priekopníkom adventistickej práce na Novom Zélande a v Austrálii, v roku 1900 sa vrátil do Ameriky a na zasadnutí v Battle Creeku v roku 1901 bol zvolený za predsedu Generálnej konferencie. Zomrel v Takoma Parku v Marylande 22. marca 1935. Počas celého svojho pôsobenia bol vytrvalým obhajcom prorockého daru Ellen Whiteovej a autorom apologetického diela The Abiding Gift of Prophecy (1936).
Od sirotinca v Iowe po Battle Creek College (1858–1875)
Podľa článku Benjamina McArthura v Encyklopédii adventistov siedmeho dňa sa A. G. Daniells narodil 28. septembra 1858 v meste West Union v štáte Iowa ako syn Thomasa Grosvenora Daniellsa a Mary McQuillan Daniellsovej. Jeho otec, kamenár a lekár z pohraničia, narodený vo Vermonte, slúžil v občianskej vojne ako člen iowského pluku „Graybeards“ pre mužov nad 45 rokov a zomrel v tábore na jednu z vyčerpávajúcich chorôb. Jeho vdova Mary umiestnila Arthura a jeho mladších dvojčatá Jesseho a Charlesa do sirotinca; jej sobáš s Rememberence Lippincottom v roku 1867 vrátil deťom domáce prostredie. Mary prijala adventizmus vďaka úsiliu laického evanjelistu Dana Shiremana a Arthur bol vo veku desiatich rokov pokrstený prezidentom Iowa Conference Georgeom I. Butlerom. Po jednom roku na Battle Creek College – jedinom formálnom vysokoškolskom roku v jeho živote – jeho vzdelanie ukončila choroba.
Texas, rodina Whiteovcov a mulice (1876–1881)
V roku 1876 sa Arthur oženil s Mary Ellen Hoytovou v nezvyčajnom veku osemnásť rokov. V roku 1878, po zážitku na ceste do školy, ktorý prirovnával k „damašskej ceste“, sa odvrátil od školských lavíc a venoval sa duchovnej službe, pričom odišiel do Texasu ako správca stanu pre evanjelistu R. M. Kilgorea. Tam mali Daniellovci za úlohu pomáhať starnúcim a chorým Jamesovi a Ellen Whiteovým: Mary slúžila ako kuchárka, Arthur pomáhal Jamesovi vo všetkom, čo potreboval.
List Ellen Whiteovej z roku 1878 zaznamenáva slávnu udalosť, pri ktorej mladý Daniells naháňal utečené mulice Whiteovcov: „Hneď ako ste odišli, prišla nám správa, že mulice boli nájdené. Brat Daniells nám ich priviedol“ (Letters and Manuscripts, zv. 3, List 64, 1878, ods. 1).
Nový Zéland a Austrália (1886–1900)
V roku 1886 manželia Daniellsovci prijali pozvanie do Nového Zélandu. James R. Nix vo svojej knihe Passion, Purpose & Power zaznamenáva Daniellsove vlastné neskoršie slová: „Naša práca v Austrálii začala v roku 1885, keď na toto pole prišli pastori [Stephen N.] Haskell, [John O.] Corliss a [M. C.] Israel, ako aj bratia Henry Scott a William Arnold“ (Passion, Purpose & Power, s. 186, ods. 1).
Podľa ESDA strávili manželia Daniellsovci štyri a pol roka ako priekopníci na Novom Zélande (hlavne na Severnom ostrove – v Aucklandu, Napieri, Kaeo a Wellingtone) a v roku 1891 sa presťahovali do Austrálie, kde bol Arthur na naliehanie Ellen Whiteovej zvolený za prezidenta konferencie. Spolu s ňou, W. C. Whiteom a W. W. Prescottom bol hlavným architektom školy Avondale, ktorá bola otvorená v apríli 1897.
Ellen Whiteová vo svojej knihe Ellen G. White in Australia zaznamenáva krízu medzi McCullaghom a Hawkinsom z roku 1894 v Adelaide a úlohu, ktorú pri jej riešení zohral Daniells: „Bratia Daniells a Colcord okamžite odišli do Adelaide, kde našli odhodlanú vzburu. Keď dorazili, bratia McCullagh a Hawkins odmietli s nimi hovoriť. Oznámili termín stretnutia na nedeľný večer a požiadali brata Daniellsa, aby toho istého večera prehovoril v stane. Ten to odmietol a namiesto toho šiel počúvať ich“ (Ellen G. White in Australia, s. 311, ods. 5).
Reorganizácia Generálnej konferencie v roku 1901
Podľa ESDA sa Daniells vrátil do Ameriky v roku 1900 cez Južnú Afriku a Európu a na jeseň toho roku pricestoval do New Yorku. Na zasadnutí Generálnej konferencie v apríli 1901 v Battle Creeku bol s výraznou podporou Ellen Whiteovej zvolený za predsedu nového výboru Generálnej konferencie – v podstate za hlavného predstaviteľa cirkvi – a viedol reorganizáciu, ktorá zaviedla úroveň zväzovej konferencie medzi Generálnou konferenciou a miestnymi konferenciami. John Harvey Kellogg navrhol jeho meno; A. T. Jones návrh podporil.
Správa A. T. Jonesa v časopise Review and Herald z 14. mája 1901 zaznamenala atmosféru generálneho zhromaždenia v Indianapolise, ktorému Daniells predsedal o niekoľko týždňov neskôr: „Zasadnutie sa začalo v piatok večer kázňou staršieho Daniellsa na základe výstižných slov z Jozue 3:5; 4:24“ (Review and Herald, 14. máj 1901, s. 316, ods. 4).
Presťahovanie z Battle Creeku do Washingtonu (1902–1903)
Sanatórium v Battle Creek vyhorelo 18. februára 1902; tlačiarne Review and Herald nasledovali o desať mesiacov neskôr. Ellen Whiteová vo svojej knihe Svedectvá pre cirkev, zväzok 8, zaznamenala svoju radu pre Daniellsa proti prestavbe v Battle Creek, napísanú pred požiarmi: „Dostala som list od staršieho Daniellsa týkajúci sa prístavby ďalšej budovy k kancelárii Review and Herald. Moja odpoveď na to znie: Nie, nie, nie. Namiesto toho, aby ste pristavovali k už postaveným budovám, očistite kanceláriu od smetí satanského pôvodu a získate priestor vo všetkých smeroch“ (Svedectvá pre cirkev, zväzok 8, s. 90, ods. 3).
Jej reakcia po požiari v redakcii časopisu Review: „Dnes som dostala list od staršieho Daniellsa týkajúci sa zničenia redakcie časopisu Review požiarom. Je mi veľmi smutno, keď si uvedomím, akú veľkú stratu to pre našu vec znamená. Viem, že toto musí byť veľmi ťažké obdobie pre bratov zodpovedných za prácu a pre zamestnancov kancelárie. Trpím spolu so všetkými, ktorí trpia. Táto smutná správa ma však neprekvapila, lebo vo videniach v noci som videla anjela stojaceho s mečom ako z ohňa, ktorý sa týčil nad Battle Creekom“ (Svedectvá pre cirkev, zv. 8, s. 97, ods. 1).
Podľa ESDA Daniells viedol cirkev do nového sídla v Takoma Parku v Marylande, pričom samotný presun sa uskutočnil v auguste 1903. List Ellen Whiteovej z roku 1904 adresovaný W. W. Prescottovi potvrdzuje božské poverenie: „Ste tam, kde vás Pán chce mať. Starší [A. G.] Daniells a vy sa nesmiete zaťažovať príliš mnohými bremenami. Washington bol dostatočne dlho zanedbávaný. Teraz sa tam musí vykonať rozhodujúca práca. Pán vám dá silu a milosť“ (Ministry to the Cities, s. 161, ods. 4).
Konflikt medzi Daniellsom a Kelloggom a obhajoba knihy The Living Temple (1902–1907)
Podľa ESDA sa požiare v Battle Creeku zrazili s plánmi Johna Harveyho Kellogga na ambicióznu prestavbu sanatória a vydanie knihy The Living Temple. W. W. Prescott presvedčil Daniellsa, že Kelloggov rukopis potrebuje revíziu; výsledná konfrontácia medzi Daniellsom a Kelloggom trvala od jesene 1902 do roku 1907 a skončila Kelloggovým odchodom z cirkvi v roku . Vďaka tomu svedectvá Ellen Whiteovej (ktoré Kellogg spočiatku chcel použiť proti Daniellsovi) nakoniec potvrdili Daniellsovo stanovisko „bez dlhu“ a odmietnutie panteistickej teológie knihy The Living Temple.
List Ellen Whiteovej Daniellsovi a Prescottovi počas konfliktu: „Posielam vám toto, moji bratia [A. G. Daniells a W. W. Prescott], aby ste to mohli odovzdať ďalej. Tí, ktorí idú hlásať pravdu, budú požehnaní Tým, ktorý im dal bremeno hlásania tejto pravdy“ (Ministry to the Cities, s. 109, ods. 2).
Obrankyňa Ducha proroctva
List Ellen Whiteovej z 19. februára 1908 adresovaný W. C. Whiteovi (uchovaný v Selected Messages, zväzok 3) zaznamenáva jej vlastné vedomie o Daniellsovom váhaní zaviazať sa k napísaniu rozsiahlej knihy o prorockom daru: „Odvtedy, čo som ti včera poslala list, som našla tvoj list z 22. decembra. V ňom mi píšeš, že už celé dva roky povzbudzuješ staršieho Daniellsa, aby pripravil knihu o Duchu proroctva, ale nepovedal si mi, akú odpoveď ti na tieto žiadosti dal“ (Selected Messages, zväzok 3, s. 453, ods. 4).
Kniha, ktorú ho Ellen Whiteová naliehavo žiadala napísať, trvala ďalších dvadsaťosem rokov; Daniells ju napokon napísal pod názvom The Abiding Gift of Prophecy (Trvalý dar proroctva) a do tlače sa dostala v roku 1936, rok po jeho smrti. Kniha Judged by the Gospel (Súdení evanjeliom) vydavateľstva Ellen G. White Estate zachováva Daniellsov zrelý postoj k prorockému daru – že bude učiť ostatných, aby „začali od počiatku tohto hnutia. V tom čase bol tu dar pre toho jednotlivca a zároveň prišlo toto hnutie trojitého posolstva. Prišli spolu v tom istom roku. Tento dar sa uplatňoval neustále a mocne v rozvoji tohto hnutia. Obe veci boli neoddeliteľne spojené a prostredníctvom tohto daru boli poskytované pokyny týkajúce sa tohto hnutia vo všetkých jeho fázach, a to jasne počas sedemdesiatich rokov“ (Judged by the Gospel, s. 403, ods. 1).
Neskoršie roky a smrť (1922–1935)
Podľa ESDA Daniells odstúpil z predsedníctva Generálnej konferencie v roku 1922 po dvadsiatich jedných rokoch, odmietol slúžiť šieste volebné obdobie a bol zvolený za jedného z prvých generálnych tajomníkov. V priebehu 20. a 30. rokov sa zameral na profesionálny rozvoj duchovných, pomáhal založiť Teologický seminár adventistov siedmeho dňa v Takoma Parku a svoje posledné roky venoval dielu Trvalý dar proroctva. Zomrel v Takoma Parku 22. marca 1935 vo veku sedemdesiatich siedmich rokov a je pochovaný na cintoríne Oak Hill v Battle Creeku vedľa zakladateľov. Mary ho prežila o deväť rokov a zomrela v roku 1944.