Zhrnutie
Lewis Charles Sheafe bol, podľa slov Encyklopédie adventistov siedmeho dňa (Douglas Morgan), „najvýznamnejším černošským evanjelistom adventizmu počas formujúcich sa rokov práce cirkvi medzi Afroameričanmi na prelome 20. storočia“. Narodil sa 16. novembra 1859 v Baltimore v štáte Maryland rodičom, ktorí boli kedysi otrokmi. Vyrastal v Massachusetts, bol baptistickým kazateľom, kým nepočul posolstvo tretieho anjela, a prijal sobotu vďaka svedectvu o adventistických zásadách zdravotnej reformy, ktoré sa naučil v sanatóriu. Od svojho prvého vystúpenia na Generálnej konferencii v roku 1899 – keď bol „v pravde len asi tri roky“ – až do svojej poslednej dekády bol jedným z najpočúvanejších kazateľov v adventistickej cirkvi. Zomrel v roku 1938.
Rané roky a obrátenie (1859–1896)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa sa Sheafe narodil 16. novembra 1859 v Baltimore v štáte Maryland Josephovi a Louise Beaulette Sheafeovej – obaja sa narodili v otroctve, ale boli oslobodení ešte pred jeho narodením. Jeho otec bojoval za Úniu v občianskej vojne, ale do rodiny sa nevrátil. V roku 1865 sa jeho matka presťahovala s Lewisom a jeho mladším bratom Josephom do Bostonu v štáte Massachusetts. Zranenie oka v roku 1869 obmedzilo Lewisovo školské vzdelanie a väčšinu svojho raného vzdelania získal od matky. Ako mladý muž sa začal venovať poľnohospodárstvu v meste West Dedham v štáte Massachusetts.
Podľa ESDA pôsobil Sheafe predtým, ako sa stal adventistom siedmeho dňa, ako baptistický kazateľ. K adventistickej viere sa dostal vďaka vplyvu sanatória, kde sa liečil.
„Som v pravde len asi tri roky“ (16. február 1899)
Keď sa v roku 1899 zišla Generálna konferencia v South Lancasteri v štáte Massachusetts, Sheafe – čerstvo prijatý do adventistického duchovenstva – oslovil bratov. Jeho slová zachytáva denný bulletin Generálnej konferencie z 16. februára 1899. Začal slovami vďaky: „Môžem úprimne povedať, že som rád, že som s vami. Keď som počúval svedectvá týchto bratov, ktorí sú už dlho v posolstve tretieho anjela, moje srdce sa naplnilo radosťou“ (General Conference Daily Bulletin, 16. február 1899, strana 5.3).
V tom istom prejave pokračoval: „V pravde som len asi tri roky; a hoci sa zdá, že každý deň je jasnejší ako ten predchádzajúci, často som sa zamýšľal, či je to tak aj v skúsenosti tých, ktorí sú v pravde už toľko rokov“ (General Conference Daily Bulletin, 16. február 1899, strana 5.3).
V tom istom odseku nasledovala jeho modlitba za svoj ľud: „Som rád, že mi dovolil, aby toto svetlo prišlo ku mne, a že mi dal milosť prijať ho; a dnes je túžbou môjho srdca a mojou modlitbou, aby toto posolstvo dosiahlo môj ľud po celých Spojených štátoch“ (General Conference Daily Bulletin, 16. február 1899, strana 5.3).
Reforma zdravia ako „vstupný klin“ (1899)
O necelý týždeň neskôr, 22. februára 1899, vystúpil Sheafe na tej istej konferencii s prejavom o úlohe sanatória a zdravotnej reformy v jeho evanjelizačnej činnosti. Svedčil: „Táto práca ma oslovuje obzvlášť preto, lebo to bolo najmä vďaka prínosu liečby v sanatóriu, tomu, čo som sa naučil z jeho zdravých potravín a zásad, čo mi úplne otvorilo oči pre súčasnú pravdu“ (General Conference Daily Bulletin, 22. február 1899, strana 50.4).
V tom istom odseku pokračoval: „Na základe mojej krátkej skúsenosti odvtedy, čo som v pravde, a malých vedomostí, ktoré som získal v sanatóriu, pokiaľ ide o liečbu a pomoc ľuďom, som zistil, že je to veľmi užitočné ako vstupný klin, ktorý otvára cestu k prezentácii pravdy“ (General Conference Daily Bulletin, 22. február 1899, strana 50.4).
Povedal delegátom o rozhovore s bielym lekárom v Kentucky, ktorý sa spýtal, na akej lekárskej fakulte Sheafe vyštudoval, a keď počul, že na žiadnej, povedal: „Sú to najúžasnejší ľudia na zemi. Ak ukážu ľuďom, ako správne žiť, určite aj správne zomrú“ (General Conference Daily Bulletin, 22. február 1899, strana 50.4).
O niekoľko dní neskôr, 28. februára, tá istá konferencia zaznamenala, že zasadnutie sa začalo „modlitbou staršieho L. C. Sheafeho“ (General Conference Daily Bulletin, 28. február 1899, strana 104.9).
Svedectvo Ellen Whiteovej (1902)
V liste z roku 1902 Ellen White zaznamenáva svoju radosť z toho, že počula Sheafeho kázať počas kampane na juhu: „Včera večer brat Sheafe predniesol vynikajúci kázanie v ich vlastnom kostole – v peknom, milom kostole, ktorý bol zabezpečený pre farebných ľudí.“ (Manuscript Releases, Letter 3, 1902, par. 9).
Podľa ESDA bol Sheafe v roku 1902 široko uznávaný naprieč denomináciami pre silu svojho kázania, vrátane kampane v roku 1902 v okrese Columbia, ktorá otvorila dvere adventistickej práci vo federálnom hlavnom meste a viedla k založeniu People’s Church (Ľudového kostola) v tomto meste.
Neskoršie rady (1907)
V roku 1907, keď sa Sheafe začal uberať smerom k nezávislej správe zboru, napísala mu Ellen Whiteová dlhé svedectvo – zachované v Manuscript Releases, List 44, 1907. Potvrdila Božie požehnanie na jeho živote a službe a zároveň ho vyzvala, aby sa vrátil na Kristovu cestu: „Pán ťa veľmi požehnal, brat Sheafe, a želá si, aby si už viac nekráčal po ceste, ktorou si doteraz kráčal, ale aby si sa vrátil na cestu, ktorú Kristus vytvoril svojím vlastným príkladom ( )“ (Manuscript Releases, Letter 44, 1907, par. 7).
V tom istom liste, v odseku 18, sa vrátila k varovaniu: „Môj brat, Pán si želá, aby si sa chráni pred akýmikoľvek doktrínami, ktoré by viedli k nesúladom a sporom. Si poverený, aby si si zachoval svoju počiatočnú dôveru až do konca. Je potrebné veľa modlitieb“ (Manuscript Releases, List 44, 1907, ods. 18).
Neskoršie roky a smrť (1908–1938)
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa zahŕňali Sheafeho neskoršie roky odchod z adventistickej denominácie – hoci v kázaní pokračoval – a návrat k starým priateľstvám v jeho posledných rokoch. Zomrel v roku 1938.