Varovný životopis — verný priekopník, ktorý nevydržal až do konca
Takmer päťdesiat rokov bol Ludwig Richard Conradi najvýznamnejším pracovníkom Cirkvi adventistov siedmeho dňa v Európe – priekopníkom nemeckej, ruskej a hamburskej misie; zakladateľom hamburského vydavateľstva a vzdelávacieho strediska Friedensau; podpredsedom Generálnej konferencie; mužom, ktorého Ellen Whiteová v roku 1883 označila za „úplne oddaného práci“ (4LtMs, Ms 5, 1883, par. 13). Napriek tomu na sklonku svojho života, v máji 1932, Conradi formálne prerušil svoje väzby s Cirkvou adventistov siedmeho dňa, odmietol prorocký dar Ellen Whiteovej a pripojil sa k baptistom siedmeho dňa. Jeho neskorší príklad nie je hodný nasledovania. Jeho odpadlíctvo je tu zaznamenané, aby čitateľ mohol rozlíšiť raného pracovníka, ktorý budoval dielo, od neskoršieho človeka, ktorý sa obrátil proti Duchu proroctva, ktorým bola vedená jeho raná práca.
Zhrnutie
Conradi sa narodil v roku 1856 v nemeckom Karlsruhe, v mladosti emigroval do Ameriky, pracoval ako poľnohospodársky robotník v Iowe, v roku 1878 konvertoval na adventizmus, navštevoval Battle Creek College a v roku 1885 bol vyslaný do stredoeurópskeho poľa. Nasledujúcich tridsať rokov bol priekopníkom adventistickej práce v Rusku (prvá adventistická cirkev v ríši bola založená v Berdebulate v roku 1886), prežil päťtýždňové väzenie so svojím kolegom G. Perkom v Perekope, v roku 1889 založil hamburskú misiu, redigoval časopisy Herold der Wahrheit a Zions-Wächter, v roku 1901 zorganizoval Európsku generálnu konferenciu a v roku 1909 Európsku divíziu a pôsobil ako jeden z popredných misijných správcov cirkvi. Od roku 1918 pôsobil ako podpredseda Generálnej konferencie, ale jeho v roku 1931 uverejnené pochybnosti týkajúce sa posolstva o svätyni a autority Ellen Whiteovej viedli k rozchodu; v máji 1932 podal výpoveď a bol znovu pokrstený v Cirkvi baptistov siedmeho dňa. Zomrel v roku 1939.
Od farmára v Iowe k európskemu pionierovi (1856–1886)
Loughboroughova kniha Great Second Advent Movement zaznamenáva začiatok jeho európskej kariéry: „V roku 1885 starší L. R. Conradi opustil Ameriku a odišiel do stredoeurópskeho poľa, aby pracoval medzi Nemcami“ (The Great Second Advent Movement, s. 409, ods. 2). Ten istý odsek zaznamenáva založenie prvej ruskej adventistickej cirkvi: „28. júna 1886 odišiel z Bazileja na Krym v Rusku. Tu sa spolu so starším Perkom vybral do Berdebulatu, kde boli pokrstené dve sestry a bola založená cirkev s devätnástimi členmi, čo bola prvá cirkev adventistov siedmeho dňa v Rusku“ (The Great Second Advent Movement, s. 409, ods. 2).
Založenie cirkvi na Kryme takmer okamžite nasledovalo ruské prenasledovanie. V tej istej kapitole Loughborough píše: „Hneď po tom boli starší Conradi a Perk zatknutí za učenie v rozpore s ortodoxnou vierou a boli päť týždňov väznení v Perekope. Po prepustení (vďaka zásahu veľvyslanca Spojených štátov) navštívil starší Conradi východné Rusko a potom sa vrátil do Švajčiarska“ (The Great Second Advent Movement, s. 409, ods. 3).
Hamburg, Friedensau a nemecká práca (1889–1918)
Loughboroughova kniha The Great Second Advent Movement zaznamenáva založenie misie v Hamburgu: „V máji 1889 starší Conradi otvoril misijnú prácu v nemeckom Hamburgu a za veľmi krátku dobu bola zriadená škola na prípravu pracovníkov. Nasledujúci október bola zorganizovaná sobotná škola s dvadsiatimi ôsmimi členmi. Práve v tomto roku navštívil misiu starší Haskell a bola zorganizovaná cirkev s dvadsiatimi členmi a zriadená knižnica“ (The Great Second Advent Movement, s. 410, ods. 1).
Loughborough cituje Conradovu vlastnú správu o nemecko-ruskej práci na konci roku 1895: „Od 1. januára 1895 vstúpilo do terénu dvanásť nových zberateľov. V júni 1895 správa uvádzala päťdesiatpercentný nárast predaja. V súčasnosti sa vynakladá osobitné úsilie v súvislosti s Harold der Wahrheit, našim nemeckým časopisom“ (The Great Second Advent Movement, s. 412, ods. 5).
Ellen Whiteová podporovala jeho ranú prácu
Rukopis Ellen Whiteovej z roku 1883 – napísaný po tom, čo počula Conradov prejav na Generálnej konferencii na samom začiatku jeho služby v cirkvi – zachováva jej osobné ocenenie: „Keď som počúvala svedectvo brata [L. R.] Conradia, pochopila som, prečo je taký úspešný. V práci bol úplne úprimný. Chopil sa jej, akoby chcel niečo dokázať. Nie je to len schopnosť, čo prináša úspech, hoci posvätený talent a schopnosti sú ako vyleštené nástroje v Božích rukách; je to dôkladná vážnosť v práci“ (Letters and Manuscripts, zv. 4, rukopis 5, 1883, ods. 13).
O dva roky neskôr, počas pobytu vo Švajčiarsku, Ellen White naliehala, aby sa Conradi pripojil k práci v Bazileji: „Dúfam, že brat Conradi príde na chvíľu pracovať s bratom Ertzenbergerom. Keď príde, budeme mať stretnutia tu v Bazileji; a verím, že duše prijmú pravdu“ (Letters and Manuscripts, zv. 4, List 38, 1885, ods. 17).
V roku 1886 zaznamenala jeho skutočný príchod a jeho misijný zámer smerom k Rusku: „Brat Conradi je teraz tu a uvažuje o tom, že čoskoro navštívi Rusko, keďže tam už čítaním prebudil hlboký záujem. Som rada, že brat Conradi prišiel, lebo je úspešným pracovníkom medzi Nemcami. Potom, čo strávi niekoľko mesiacov v Rusku, má v úmysle vrátiť sa do Bazileja a pracovať na tomto mieste, ak to Pán dovolí“ (Letters and Manuscripts, zv. 4, List 29, 1886, ods. 6).
V tom istom roku Ellen White zaznamenala ich spoločné kázanie v Lausanne: „V sobotu dopoludnia som prvýkrát kázala v Lausanne, po mne nasledovali dvaja tlmočníci, brat Bourdeau a brat Conradi. Po kázni sme mali vynikajúce spoločenské stretnutie. Štyria ľudia svedčili, že dodržiavajú svoju prvú sobotu“ (Letters and Manuscripts, zväzok 4, list 7, 1886, ods. 17).
Záznam z roku 1887 z Vohwinkelu v Nemecku, kde Ellen Whiteová a Conradi spoločne pracovali na prekonaní rozdelení medzi nemeckými veriacimi: „Ľudia sú inteligentní a vo všetkých ohľadoch odlišní od tých v Taliansku. Ale Satan tu pôsobil a stále pôsobí, aby rozdelil veriacich medzi sebou. Naše včerajšie celodenné stretnutie malo pomôcť veriacim. V dopoludňajších hodinách som hovorila ja a potom starší Conradi povedal, že nikdy nemali spoločenské stretnutie. Povedala som mu, že teraz je čas ich do toho zasvätiť“ (Letters and Manuscripts, zväzok 5, List 83, 1887, ods. 4). V tom istom liste, v nasledujúcom odseku: „V popoludňajších hodinách brat Conradi viedol trojhodinové stretnutie a myslím, že tvrdo pracoval. Ja som si ľahla. O ôsmej som opäť hovorila k ľuďom a potom som nechala staršieho Conradimu, aby stretnutie dokončil a snažil sa vyriešiť ťažkosti“ (Letters and Manuscripts, zväzok 5, List 83, 1887, ods. 5).
Kontroverzia okolo „Daily“ a prvé trhliny (1899–1919)
Podľa knihy Lest We Forget boli semená Conradiho neskoršieho odchodu zasiate už dávno pred jeho formálnym odchodom. Kapitola o W. W. Prescottovi uvádza, že „nový pohľad“ na „denné“ – interpretácia, že tamid z Danielovej knihy 8 bol skôr sprostredkovateľskou službou Krista ako pohanským kultom – „siahala aspoň k Conradovej knihe o proroctvách, ktorá vyšla v nemčine, a k Prescottovým diskusiám s kolegami v Anglicku v roku 1899“ (Lest We Forget, kap. 174, s. 430, ¶ 33). V tej istej kapitole sa oveľa neskôr uvádza dôvod, prečo sa Prescott zdráhal verejne odsúdiť svojho nemeckého kolegu: „Táto žiadosť zrejme vyplývala z Prescottových poznámok adresovaných niektorým funkcionárom, že Ballengerovi a Fletcherovi nebola poskytnutá primeraná odpoveď, a z toho, že Prescott neodsúdil Conradimu jednoznačne“ (Lest We Forget, kap. 174, s. 435, ¶ 68). Hlbšou otázkou pre Conradiho nebolo „denné“, ale samotné posolstvo o svätyni; a ako roky plynuli, jeho dôvera v adventistickú doktrínu o svätyni sa vytrácala.
Odpadlíctvo a odchod v rokoch 1931–1932
Podľa Encyklopédie adventistov siedmeho dňa a súčasných záznamov Výboru Generálnej konferencie Conradi, vtedy sedemdesiatpäťročný a čerstvo na dôchodku po aktívnej službe v cirkvi, uverejnil na jeseň roku 1931 sériu článkov, v ktorých odmietol historické adventistické chápanie Daniel 8:14, nebeského svätostánku, zmierenia z roku 1844 a prorockej autority Ellen G. Whiteovej. Delegácia Výboru Generálnej konferencie pre vzťahy s cirkvou ( ) – vrátane W. A. Spicera, A. G. Daniellsa a C. H. Watsona – sa s ním na jar 1932 v Hamburgu dlho stretávala v snahe priviesť ho späť. On to odmietol. 9. mája 1932 podal formálnu výpoveď. Neskôr v tom istom roku sa dal znovu pokrstiť v Cirkvi baptistov siedmeho dňa vo Švédsku a posledných sedem rokov svojho života strávil v opozícii voči tej istej cirkvi, ktorú sám vybudoval.
Smrť (1939) a ponaučenie
Podľa ESDA L. R. Conradi zomrel v Hamburgu 30. mája 1939 vo veku 83 rokov. Jeho hamburské vydavateľstvo, seminár Friedensau a Európska divízia pokračovali v adventistickej viere – a prežili tak jeho neskorý odklon od nej. Vzor, podľa ktorého človek päťdesiat rokov pracuje pre Božiu vec, len aby ju nakoniec zavrhol, je vzorom, pred ktorým Pán prostredníctvom Ezechiela varoval: „Keď sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha neprávosť a zomrie v nich, zomrie pre neprávosť, ktorú spáchal“ (Ezechiel 18:26).
Conradi tu stojí ako svedok oboch možností – že úprimná a Duchom požehnaná práca na začiatku nie je zárukou vytrvalosti a že varovania Ellen Whiteovej týkajúce sa tých, ktorí kedysi prijali posolstvo a potom sa od neho odvrátili, nie sú teoretické. Jeho raná práca je cenená; jeho neskorší príklad nie je hodný nasledovania.