Zhrnutie
Charles Fitch bol kongregačný a presbyteriánsky pastor, ktorý sa stal jedným z najúčinnejších kazateľov milleritského hnutia, spoluautorom slávnej „Tabuľky z roku 1843“ a autorom kázne z roku 1843 „Vyjdite z nej, môj ľud“. Zomrel na zápal pľúc 14. októbra 1844 – osem dní pred dátumom, pre ktorý obetoval svoj život a majetok v očakávaní Kristovho návratu – a Ellen White neskôr napísala o stretnutí s ním vo videní pri strome života.
Vzdelanie a raná služba (1805–1836)
Froom zaznamenáva holé fakty o Fitchovom živote a vysvätenom službe: „Ďalším bol CHARLES FITCH (1805 – 14. október 1844), ktorý pochádzal z Hamptonu v Connecticute. Študoval na Brownovej univerzite a po vysvätení za kongregačného kazateľa pôsobil postupne v Abingtone v Connecticute; Warren v štáte Massachusetts a v Hartforde v štáte Connecticut“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 533, ods. 2). K slávnostnému otvoreniu New York Broadway Tabernacle Froom dodáva: „Fitch, vtedy z Hartfordu, bol poverený kázaním“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 533, ods. 2).
Zborník Lest We Forget načrtáva ten istý oblúk a pridáva nadpis, ktorý si s ním adventisti spojili: „Učenec, teológ, básnik, tvorca prorockých diagramov, obľúbený kazateľ a evanjelista, zástanca posvätenia vierou, abolicionista, nežný manžel a otec, Charles Fitch bol presne v tom čase tam, kde ho Boh chcel mať“ (Lest We Forget, kap. 38 („Charles Fitch 1805–1844“), s. 79, ods. 2). LWF pokračuje: „Po štúdiu na Brownovej univerzite v Rhode Islande začal Fitch svoju službu v Kongregačnej cirkvi v Abingtone v Connecticute. Ďalšími mestami, kde pôsobil, boli Warren a Boston v Massachusetts, Hartford v Connecticute a Newark v New Jersey. V roku 1832 bol čestným členom Americkej komisie pre zahraničné misie a bol vysvätený“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 79, ¶ 3).
Stretnutie s Millerom, váhanie a obrátenie (1838–1841)
Fitch si po prvýkrát prečítal prednášky Williama Millera v roku 1838. Kniha Lest We Forget zaznamenáva jeho počiatočné presvedčenie a dlhý ústup, ktorý nasledoval: „V marci 1838 napísal Fitch Williamovi Millerovi, že si prečítal Millerove prednášky a nepochybuje o správnosti jeho názorov. Pre Charlesa Fitcha však, rovnako ako pre mnohých iných podobne vyškolených kazateľov tej pozoruhodnej doby reforiem, bolo potrebné veľké odvahu a silné presvedčenie, aby sa stotožnil s adventistami Millera“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 79, ¶ 4). LWF zachováva Fitchovo neskoršie vyznanie v jeho vlastných slovách: „výčitky, ktoré som videl, že na mňa dopadnú, ak ich budem obhajovať, ma viedli k tomu, aby som túto záležitosť odložil stranou“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 79, ¶ 5). V tom istom odseku sa dodáva: „Pravda je taká, že strach z ľudí ma vtiahol do pasce; v tom čase som nebol ochotný vystupovať ako obhajca pravdy, ktorú bránil pán Miller“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 79, ¶ 5).
Toto ustúpenie trvalo tri a pol roka. Návšteva Josiaha Litch a balík literatúry túto otázku opäť otvorili a Fitchov list priateľom opisuje nasledujúce modlitebné štúdium: „Obrátil som sa na Pána; čítal som Bibliu a všetky diela, ktoré som mohol získať. Získal som všetky dôkazy v tejto veci, ktoré som mohol; a potom som ich spolu so sebou a všetkým, čo som mal, predložil Pánovi s pôstom a modlitbou, túžiac len po tom, aby ma Duch Svätý viedol do všetkej pravdy“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 79, ¶ 8).
Služba v Clevelande a „tabuľka z roku 1843“ (1842–1843)
Fitch sa bez výhrad vrhol do adventistickej veci. Kniha Lest We Forget zaznamenáva jeho tempo: „Od tej chvíle Fitch neúnavne cestoval a bez výhrad sa vrhol do hlásania potreby prípravy na druhý príchod Krista. Presťahoval sa s rodinou do Clevelandu v Ohiu a po celom Ohiu organizoval stretnutia a krsty. Jeho slová svedčia o jeho oddanosti obom doktrínam: „Kdekoľvek som bol, kázal som svätosť. Zvyčajne som kázal o svätosti popoludní a...” (Lest We Forget, kap. 38, s. 79, ¶ 9).
Jediným najtrvalejším prínosom, ktorý priniesol milleritskej veci, bol diagram. Loughborough zaznamenáva: „Na čele zoznamu je Charles Fitch z Clevelandu v Ohiu, ktorý v roku 1842 navrhol myšlienku vytvoriť diagramy na ilustráciu Danielových videní a Zjavenia. Pôvod tejto myšlienky vychádzal z Habakuka 2:2, 3“ (The Great Second Advent Movement, s. 124, ods. 2). LWF zaznamenáva partnera a úlohu diagramu v hnutí: „V roku 1842, keď cítili potrebu presného diagramu, Fitch a Apollos Hale pripravili slávny diagram ilustrujúci naplnenie proroctiev Daniela o posledných časoch. Milleriti ho používali vo veľkej miere“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 80, ods. 10).
„Vyjdite z nej, môj ľud“ (1843)
Fitchov polemický traktát z júla 1843 sa stal jedným z rozhodujúcich momentov milleritského hnutia. Kniha Lest We Forget zaznamenáva jeho tri hlavné otázky: „Fitch tiež kázal posolstvo druhého anjela zo Zjavenia 14: ‚Vyjdite z nej, môj ľud.‘ Preto je považovaný za neoddeliteľnú súčasť adventného hnutia. V jednom kázaní sa zaoberal nasledujúcimi otázkami: Čo je Babylon? Čo je pád Babylona? Čo znamená pre Boží ľud vyjsť z Babylona?“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 80, ¶ 11). Fitchovo vlastné hodnotenie vyhliadok na reformu bez druhého príchodu sa objavuje v liste z Clevelandu uverejnenom v Signs of the Times: „Dosiahnuť rozsiahlu a trvalú reformáciu v tomto šialenom svete je beznádejná vec“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 80, ¶ 12).
Strata dvoch synov (december 1843 – január 1844)
V priebehu jedného mesiaca zomreli dvaja z Fitchových malých synov. Kniha Lest We Forget zaznamenáva smrť sedemročného Willieho, pochovaného 5. decembra 1843, a potom jeho dvadsaťmesačného brata. Vydanie Midnight Cry z 24. januára 1844 zaznamenalo druhú stratu: „Brat Charles Fitch je teraz v Clevelande. Pochoval ďalšie dieťa“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 80, ¶ 14). Fitchova úvaha o vzkriesení svojich detí začína takto: „Tí rodičia, ktorí sú sami pripravení na Božie kráľovstvo, majú Božie slovo, ktoré im zaručuje, že tam nájdu svoje deti, ktoré sa vrátili zo zeme nepriateľa, a tam bude ich práca odmenená“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 81, ¶ 15). Ten istý odsek končí: „Nepracovali pre svoje deti nadarmo“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 81, ¶ 15).
Smrť (14. október 1844)
Podľa správ sa Fitch prechladol pri krste nových veriacich. Kniha Lest We Forget zaznamenáva: „Charles Fitch vážne ochorel, pravdepodobne na zápal pľúc, v mesiaci október 1844. Prechladol pri krste nových veriacich“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 81, ¶ 16). Vydanie The Midnight Cry z 19. októbra 1844 prinieslo správu o jeho posledných hodinách: „v Buffale našiel brata Fitcha sotva živého. Jeho duša však bola plná nádeje a slávy. Povedal, že do jeho duše bolo nezmazateľne vpísané, že Pán príde 10. deň 7. mesiaca a ak by odišiel do hrobu, musel by si len na chvíľu zdriemnuť, než by ho prebudilo ráno vzkriesenia“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 81, ¶ 18). Vydanie Midnight Cry z 31. októbra 1844 prinieslo jeho nekrológ: „Tento drahý brat zaspal v Ježišovi. Tie pery, z ktorých sa s mocou vylievali Božie slová do uší toľkých tisícov poslucháčov, sú teraz zapečatené. To srdce, ktoré bilo s otcovskou nežnosťou a bratskou láskou k Božím deťom, prestalo biť“ (Lest We Forget, kap. 38, s. 81, ¶ 20).
Nadpis Froomovej sekcie pre túto záverečnú kapitolu Fitchovho života je sám osebe najstručnejším zhrnutím: „SMRŤ NA ZÁPAL PĽÚC 14. OKTÓBRA 1844“ (The Prophetic Faith of Our Fathers, zv. 4, s. 545).
Vízia Ellen Whiteovej (Strom života)
O niekoľko rokov neskôr si Ellen White spomenula na videnie, v ktorom sa stretla s Fitchom a ďalším zosnulým adventistickým kazateľom, Levim Stockmanom, pri strome života:
Všetci sme sa posadili pod strom a obdivovali slávu toho miesta, keď k nám prišli bratia Fitch a Stockman [pozri prílohu], ktorí kázali evanjelium kráľovstva a ktorých Boh uložil do hrobu, aby ich zachránil, a spýtali sa nás, čím sme prešli, kým oni spali. Snažili sme sa spomenúť si na naše najväčšie skúšky, ale v porovnaní s oveľa väčšou a večnou slávou, ktorá nás obklopovala, vyzerali tak malé, že sme ich nedokázali vysloviť, a všetci sme zvolali: „Aleluja, nebo je dosť lacné!“
(Early Writings, s. 17, ods. 2)
Tá istá scéna bola zaznamenaná už skôr v diele Duchovné dary, zv. 2, s. 34, ods. 1 () a v diele Svedectvá pre cirkev, zv. 1, s. 61, ods. 2 (). Pre adventistov, ktorí prežili Veľké sklamanie z 22. októbra 1844, sa útecha, že ich kazateľ bol „uložený do hrobu, aby bol zachránený“ – v pokoji, čakajúci na vzkriesenie – stala jedným z najčastejšie opakovaných svedectiev Ellen Whiteovej.