Zhrnutie
Ellen Gould Harmon White bola posolkou Pána pre Cirkev adventistov siedmeho dňa, manželkou spoluzakladateľa Jamesa Whitea a prorockým hlasom, prostredníctvom ktorého Boh viedol rané sabatárske adventistické hnutie od roztrúsenej hŕstky sklamaných milleristov v roku 1844 až po celosvetovú cirkev. Narodila sa ako Ellen Gould Harmon v Gorhame v štáte Maine 26. novembra 1827 a svoje prvé videnie mala v decembri 1844 v Portlande v štáte Maine vo veku sedemnásť rokov. V nasledujúcich sedemdesiatich rokoch mala viac ako dvetisíc videní, bola autorkou takmer štyridsiatich kníh a tisícov článkov a spolu so svojím manželom a Josephom Batesom viedla budovanie vydavateľskej, zdravotnej, vzdelávacej a misijnej infraštruktúry adventistického hnutia. Zomrela v Elmshavene neďaleko St. Heleny v Kalifornii 16. júla 1915 vo veku 87 rokov.
Rané detstvo a nehoda (1827–1840)
Rukopis Ellen Whiteovej s názvom Life Sketches (Náčrtky života) sa začína základnými biografickými údajmi: „Ellen Gould Harmonová sa narodila 26. novembra 1827 v Gorhame v okrese Cumberland v štáte Maine. Niekoľko rokov po jej narodení sa rodina presťahovala do Portlandu, kde strávila väčšinu svojho raného života. Jej otec, Robert Harmon, bol mužom uznávanej čestnosti a úprimným, oddaným kresťanom.“ (Rukopis Životných náčrtov, s. 1, ods. 1).
Ten istý úvod pokračuje opisom pracovitej zbožnosti rodiny Harmonovcov v Novom Anglicku: „Žili v skromných pomeroch, ale boli pracovití, sebestační a zbožní. Charakteristické cnosti, ktoré preslávili rané domovy Nového Anglicka – ako úcta k Bohu a rešpekt k rodičovskej autorite – boli vtlačené už v ranom veku a pevne zakorenené; a deti boli verne vyučované, slovom aj príkladom, lekciám čestnosti a usilovnosti“ (Rukopis Životných náčrtov, s. 1, ods. 2).
Ellenino rané detstvo je opísané v tom istom biografickom náčrte: „U Ellen bol duševný aj telesný vývoj rýchly a bujný. Už ako dieťa prejavovala lásku k štúdiu, bystrý postreh a dobrú pamäť. Mala veselú, nádejnú povahu, rada sa stýkala s ľuďmi, bola odvážna, rozhodná a vytrvalá. Bolo prirodzené, že jej rodičia k nej prechovávali osobitný záujem a vkladali do jej budúcnosti veľké nádeje. Avšak v dôsledku bolestivej nehody, ktorej okolnosti sú opísané jej vlastnými slovami v nasledujúcej prvej kapitole, sa tieto nádeje zdali byť úplne zmarené“ (Rukopis Životných náčrtov, s. 2, ods. 1).
Nehoda vo veku deviatich rokov – kameň, ktorý hodil nahnevaný spolužiak, keď Ellen prechádzala cez verejný priestor v Portlande – ju priviedla na pokraj smrti a natrvalo zmenila smer jej života. Jej vlastný popis tejto udalosti, zachovaný v knihe Life Sketches of James White and Ellen G. White (1880), zaznamenáva tento okamih: „Vo veku deviatich rokov sa mi stala nehoda, ktorá ovplyvnila celý môj život. V spoločnosti mojej dvojčatá a jednej z našich spolužiačok som prechádzala cez verejné priestranstvo v meste Portland v štáte Maine, keď nás prenasledovalo asi trinásťročné dievča, tiež členka našej školy, ktoré sa nahnevalo kvôli nejakej maličkosti a hrozilo, že nás udrie. Naši rodičia nás naučili, aby sme sa nikdy s nikým nehádali“ (Life Sketches of James White and Ellen G. White (vydanie z roku 1880), s. 131, ods. 1).
O svojom skorom presvedčení v nasledujúcich dňoch: „V tom čase som začala prosiť Pána, aby ma pripravil na smrť. Keď k nám prichádzali kresťanskí priatelia, pýtali sa mojej matky, či so mnou hovorila o smrti. Počula som to a prebudilo ma to. Túžila som stať sa kresťankou a úprimne som sa modlila za odpustenie svojich hriechov. Cítila som, ako ma zaplavil pokoj v duši, a milovala som každého, túžiac po tom, aby všetkým boli odpustené hriechy“ (Životné náčrty Jamesa Whitea a Ellen G. Whiteovej (vydanie z roku 1880), s. 132, ods. 4).
Trvalý vplyv nehody opisuje jej vlastnými slovami: „Moje zdravie sa zdalo byť úplne zničené. Dva roky som nemohla dýchať nosom a do školy som mohla chodiť len zriedka. Zdalo sa mi nemožné študovať a zapamätať si to, čo som sa naučila.“ (Životné náčrty Jamesa Whitea a Ellen G. Whiteovej (vydanie z roku 1880), s. 134, ods. 2).
Rukopis Životných náčrtov zaznamenáva konečný koniec jej formálneho vzdelávania: „Moji učitelia mi poradili, aby som opustila školu a nepokračovala v štúdiu, kým sa moje zdravie nezlepší“ (Rukopis Životných náčrtov, s. 10, ods. 1). A posledný pokus: „O tri roky neskôr som podnikla ďalší pokus získať vzdelanie tým, že som nastúpila do seminára pre mladé dámy v Portlande. Keď som sa však pokúsila obnoviť štúdium, moje zdravie opäť zlyhalo a bolo zrejmé, že ak zostanem v škole, bude to na úkor môjho života. Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho mladého veku, podvoliť sa svojej slabosti“ (Rukopis Životných náčrtov, s. 10, ods. 2).
Prijatie adventného posolstva (1840–1844)
Ellenina kniha Life Sketches zaznamenáva vplyv prvej návštevy Williama Millera v Portlande: „V marci 1840 navštívil William Miller Portland v štáte Maine a predniesol svoj prvý cyklus prednášok o druhom príchode Krista. Tieto prednášky vyvolali veľký rozruch a kresťanský kostol na Casco Street, ktorý pán Miller obsadil, bol preplnený dňom i nocou. Tieto stretnutia neboli sprevádzané divokým vzrušením, ale hlboká vážnosť prenikala mysľami tých, ktorí počúvali jeho reči.“ (Životné náčrty Jamesa Whitea a Ellen G. Whiteovej (vydanie z roku 1880), s. 136, ods. 3).
Steinwegova kniha Lest We Forget zaznamenáva spásu, ktorú Ellen zažila na metodistickom tábore v Buxtone: „Ellen počula Williama Millera kázať v Portlande v štáte Maine. Toho leta sa zúčastnila metodistického tábora v Buxtone v štáte Maine, kde prijala spasenie v Kristovi a vstúpila do metodistickej cirkvi na skúšobnú dobu. Čoskoro si začala zarábať peniaze na nákup kresťanských kníh a traktátov, aby mohla zdieľať svoju novo nájdenú vieru“ (Lest We Forget, kap. 126, s. 239, ods. 9).
Steinweg zaznamenáva aj náboženský zápas, ktorý nasledoval: „Ellen mala srdce tak slabé, že musela pracovať v posteli, opretá o vankúše. Trápila ju doktrína o večne horiacom pekle. Jej náboženská skúsenosť prešla od zmätenosti nad metodistickou doktrínou ospravedlnenia a posvätenia ( ) cez hlad a smäd po úplnom spasení až po radosť z obnoveného chápania plánu spasenia a svedčenie ostatným mladým ľuďom o svojej radosti v Kristovi a nádeji na Jeho skorý príchod“ (Lest We Forget, kap. 126, s. 239, odsek 11).
Prvé videnie (december 1844) a začiatok jej služby
Steinwegova kniha Lest We Forget zaznamenáva okamih Elleninho prvého videnia: „Jeseň, 22. október – Veľké sklamanie: Ellen bola chorá na tuberkulózu a krvácala z úst a takmer zomrela. Ale v decembri v Portlande v štáte Maine mala svoje prvé videnie týkajúce sa cesty adventistov do Božieho mesta. Mala len sedemnásť rokov“ (Lest We Forget, kap. 126, s. 240, ¶ 33).
Ellen Whiteová vo svojom diele Early Writings zachovala podstatu tej prvej vízie. Arthur White vo svojom životopise (zväzok 1) zachoval jej slová o tomto okamihu: „Keď som sa modlila, Božia moc na mňa zostúpila tak, ako som to nikdy predtým nezažila. Bola som zahalená víziou Božej slávy a zdalo sa mi, že sa vznášam čoraz vyššie a vyššie nad zemou, a bolo mi ukázané niečo z cesty adventistov do Svätého mesta.“ (Ellen G. White: The Early Years 1827-1862, zväzok 1, s. 56, ods. 1).
Arthur White zaznamenáva, tiež z jej vlastného listu Enochovi Jacobsovi uverejneného v Day-Star: „Keďže mi Boh ukázal cestu adventistov do Svätého mesta a bohatú odmenu, ktorá bude udelená tým, ktorí čakajú na návrat svojho Pána zo svadby, je možno mojou povinnosťou poskytnúť vám krátky náčrt toho, čo mi Boh zjavil. Drahí svätí musia prejsť mnohými skúškami. Ale naše ľahké utrpenia, ktoré trvajú len chvíľu, nám prinášajú oveľa väčšiu a večnú odmenu“ (Ellen G. White: The Early Years 1827-1862, zväzok 1, s. 56, ods. 3).
Jej počiatočná neochota a poslušnosť sú zaznamenané v biografii Arthura Whitea: „Niekoľko dní a hlboko do noci sa Ellen modlila, aby Boh odstránil toto bremeno z nej a zveril ho niekomu, kto je schopnejší ho niesť. Ale slová anjela jej neustále znievali v ušiach“ (Ellen G. White: The Early Years 1827-1862, zväzok 1, s. 63, ods. 4).
Jej vlastný popis prvého verejného stretnutia, na ktorom zdieľala víziu, je zachovaný v diele Arthura Whitea: „Keď som dokončila svoje posolstvo, stratila som hlas, až kým som opäť nestála pred ľuďmi, kedy sa zopakovalo to isté jedinečné uzdravenie. Cítila som neustálu istotu, že konám Božiu vôľu, a videla som výrazné výsledky, ktoré sprevádzali moje úsilie.“ (Ellen G. White: The Early Years 1827-1862, zväzok 1, s. 65, ods. 6).
Čoskoro na to nasledovala prvá putovná cesta po východnom Maine, kde jej spoločníkmi boli William a Sarah Jordanovci: „Jordanovci išli na saniach sto míľ do Orringtonu pri rieke Penobscot.“ (Ellen G. White: The Early Years 1827-1862, zväzok 1, s. 69, ods. 5).
Bolo to práve v Orringtone, počas tej cesty, kde sa Ellen Harmonová po prvýkrát stretla s Jamesom Whiteom. Arthur White zaznamenáva: „Začala svoju prácu povzbudzovania veriacich a boja proti fanatizmu, prácu , ktorá mala pokračovať aj v nasledujúcich dvoch rokoch. O svojich zážitkoch z tohto obdobia napísala“ (Ellen G. White: The Early Years 1827-1862, zväzok 1, s. 71, ods. 1).
Manželstvo s Jamesom Whiteom (1846)
Loughborough zaznamenáva sobáš z 30. augusta 1846: „30. augusta 1846 sa slečna E. G. Harmonová a starší James White zosobášili a spoločne pracovali na šírení posolstva. V priebehu roku 1847 sa ich práca obmedzovala prevažne na Maine a Massachusetts“ (The Great Second Advent Movement, s. 244, ods. 1).
Steinweg zaznamenáva túto udalosť: „Po osemnástich mesiacoch cestovania a práce po jej boku sa 25-ročný James a 18-ročná Ellen zosobášili 30. augusta 1846. James a Ellen, ešte ako mladí ľudia, zasvätili svoje životy štúdiu a kázaniu Súčasnej pravdy tak, ako ju Boh zjavil, a spolu s ďalšími priekopníkmi nakoniec založili Cirkev adventistov siedmeho dňa“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 225, ods. 8).
Dlhé pôsobenie (1846–1881)
Počas nasledujúcich tridsiatich piatich rokov Ellen Whiteová slúžila prostredníctvom videní, svedectiev, kníh a cestovania – najprv po severovýchode, potom po stredozápade a nakoniec po tichomorskom pobreží – po boku svojho manžela. Rukopis Životných náčrtov zaznamenáva jeden z mnohých prípadov uzdravenia v tých raných rokoch, prípad brata W. H. Hydea: „V tom čase bol brat W. H. Hyde veľmi chorý na úplavicu. Jeho príznaky boli alarmujúce a lekár vyhlásil, že jeho prípad je takmer beznádejný. Navštívili sme ho a modlili sa s ním, ale dostal sa pod vplyv určitých fanatických osôb, ktoré hanobili našu vec. Chceli sme ho z ich stredu odstrániť a prosili sme Pána, aby mu dal silu opustiť to miesto.“ (Rukopis Životných náčrtov, s. 100, ods. 1).
O výsledku: „Brat Hyde sa okamžite obliekol a vyšiel z izby, chváliac Boha, a s nebeským svetlom žiariacim na jeho tvári. Jeho uzdravenie bolo úplné a trvalé.“ (Rukopis Life Sketches, s. 100, ods. 4).
Kniha Arthura Whitea Ellen G. White: The Lonely Years (Ellen G. Whiteová: Osamelé roky) pripravuje pôdu pre dlhé vdovstvo, ktoré začalo v roku 1881: „Tento zväzok nadväzuje na príbeh Ellen Whiteovej v najvrcholejšej fáze jej služby – v čase, keď písala o živote Krista a zároveň sa spolu so svojím manželom Jamesom, prezidentom Generálnej konferencie, venovala namáhavej práci na letných zhromaždeniach, ktoré sa stali pravidelnou letnou aktivitou.“ (Ellen G. White: The Lonely Years 1876-1891, zväzok 3, s. 10, ods. 1).
Posledné roky a smrť (1881–1915)
Po smrti svojho manžela v roku 1881 Ellen White pokračovala vo svojej službe ďalších tridsaťštyri rokov, vrátane deväťročného obdobia misijnej služby v Austrálii (1891–1900). Svoje posledné roky strávila v Elmshavene, neďaleko St. Heleny v Kalifornii.
Arthur White zaznamenal posledné týždne. 27. júna 1915 prišli starší Starr a jeho manželka, aby sa rozlúčili, a ona na ich pozdravy odpovedala uistením, že jej dôvera je v Pána : „Pán pre mňa všetko zariadil a viedol, a ja v Neho verím. On vie, kedy to všetko skončí.“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zväzok 6, s. 430, odsek 7).
Na istotu manželov Starr, že sa s ňou stretnú v Božom kráľovstve, odpovedala: „Ó, áno“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zväzok 6, s. 430, ods. 9). A dodala: „Zdá sa to takmer príliš dobré, aby to bola pravda, ale je to pravda!“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zväzok 6, s. 430, ods. 9).
Jej posledné zaznamenané slová zazneli v piatok 9. júla ráno, keď sa dostatočne zotavila, aby mohla hovoriť so svojím synom W. C. Whiteom a svojou spoločníčkou Sarou McEnterferovou: „Viem, v koho som uverila.“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zväzok 6, s. 431, ods. 2).
Arthur White zaznamenáva okamih jej smrti o sedem dní neskôr: „Nasledujúci deň, v piatok 16. júla, okolo druhej hodiny sestry zistili, že koniec je veľmi blízko, a zavolali W. C. Whitea a jeho manželku May. Ponáhľali sa do domu a do jej izby. Keď sa jej dýchanie spomalilo, boli o tom informovaní aj ostatní a po jednom či dvoch prichádzali do izby na druhom poschodí.“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zväzok 6, s. 431, odsek 4).
Príbeh jej poslednej hodiny je zachovaný presne: „Ráno bolo dýchanie Ellen Whiteovej merané na päťdesiat za minútu, ale o tretej hodine to bolo tridsaťosem; o tri dvadsať to bolo osemnásť a o niečo neskôr len desať. Potom sa jej dýchanie spomalilo a stalo sa nepravidelným, až sa bez akéhokoľvek chvenia zastavilo. Bolo tri štyridsať. Nikto v miestnosti sa niekoľko minút nepohol, mysliac si, že sa ešte raz nadýchne. Ale nenadýchla sa“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zv. 6, s. 431, ods. 5).
Správa o jej smrti sa rýchlo rozšírila: „Neskoro popoludní v piatok 16. júla 1915 telegrafné drôty preniesli po celej krajine správu, že Ellen G. Whiteová, posolka Pána, odpočíva v pokoji. Prostredníctvom telefónu a telegrafu sa táto správa dostala do mnohých cirkví včas na oznámenie v sobotu ráno. Verejná tlač bola vyzvaná, aby uverejnila články a fotografie, aby sa o tom dozvedel celý svet. Novinové články boli pripravené vopred a mali byť zadržané až do uverejnenia správy o jej smrti“ (Ellen G. White: The Later Elmshaven Years, zväzok 6, s. 432, ods. 1).
Bola pochovaná vedľa svojho manžela Jamesa Whitea na cintoríne Oak Hill v Battle Creek v Michigane.