Zhrnutie
James Springer White bol spolu s Josephom Batesom a jeho manželkou Ellen G. Whiteovou jedným z troch zakladateľov Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Narodil sa 4. augusta 1821 v Palmyre v štáte Maine, obrátil sa v cirkvi Christian Connexion, v roku 1842 prijal adventné posolstvo Williama Millera a stal sa jedným z najúspešnejších milleritských kazateľov v rokoch 1842–1844, pričom údajne priviedol ku Kristovi asi tisíc ľudí počas jedného turné. Po Veľkom sklamaní 22. októbra 1844 sa zoznámil s Ellen Harmonovou, oženil sa s ňou 30. augusta 1846 a zasvätil svoj život budovaniu vydavateľských, organizačných a vzdelávacích štruktúr sabatárskeho adventistického hnutia. Založil časopisy Present Truth (1849), Advent Review and Sabbath Herald (1850), Youth’s Instructor (1852) a Signs of the Times (1874); tri volebné obdobia pôsobil ako prezident Generálnej konferencie (1865–1867, 1869–1871, 1874–1880); a viedol cirkev k reforme zdravého životného štýlu, na Západ a k zahraničnej misii. Zomrel po boji s maláriou 6. augusta 1881 v sanatóriu Battle Creek.
Rané detstvo a obrátenie (1821–1842)
Kniha Jamesa Whitea Life Incidents začína jeho otcom Johnom, farmárom z Maine a diakonom Christian Connexion: „Môj otec mal od mlada veľkú fyzickú silu a bol telesne i duševne aktívny. Vlastnými rukami vyklčoval ťažké drevo zo svojej pôdy. Tým sa odkryli kamene v pôde, ktoré vlastnými rukami odstránil a použil na kamenný plot, aby pripravil cestu pre pluh. Tvrdú prácu vykonával viac ako pol storočia, až kým sa kamenistá pôda doslova nevyčerpala a veľká časť starej farmy stratila schopnosť produkovať úrodu. Vo veku sedemdesiatich štyroch rokov ju opustil a hľadal odpočinok v príjemnejšom podnebí Západu“ (Life Incidents, s. 10, ods. 1).
O náboženskej skúsenosti svojho otca: „Jeho náboženská skúsenosť, trvajúca viac ako šesťdesiat rokov, bola poznačená pevnosťou a horlivosťou, a pritom bola oslobodená od tej bigotnosti, ktorá bráni skúmaniu a pokroku a vylučuje lásku ku všetkým, ktorí sa snažia uctievať Boha v duchu a v pravde“ (Life Incidents, s. 10, ods. 2).
James White bol piatym z deviatich detí: „V otcovej rodine som stál uprostred deviatich detí, štyri boli staršie a štyri mladšie ako ja. Ale tento rodinný reťazec je teraz veľmi opotrebovaný a takmer polovica jeho článkov je zlomená. Štyria starší sú všetci nažive. Všetci mladší spia. Čas, drina a starosti zanechali na zostávajúcich piatich nezameniteľnú stopu“ (Life Incidents, s. 12, ods. 1).
V devätnástich rokoch začal učiť na škole po jedinom dvanásťtýždňovom semestri výcviku na akadémii: „Na konci dvanásťtýždňového semestra som od učiteľa C. F. Allena dostal osvedčenie o mojej kvalifikácii na výučbu bežných predmetov a nasledujúcu zimu som učil na škole. To si vyžadovalo intenzívne štúdium osemnásť hodín z každých dvadsiatich štyroch. Dosiahol som víťazstvo“ (Life Incidents, s. 13, ods. 1).
Nasledujúci semester na Reedfield Academy sa živil tým najskromnejším jedlom: „V Reedfielde som nosil staré oblečenie, zatiaľ čo moji spolužiaci nosili nové, a tri mesiace som žil na kukuričnom pudingu, ktorý som si pripravoval sám, a na pár surových jablkách, zatiaľ čo oni si užívali pohodlie a luxus internátu“ (Life Incidents, s. 14, ods. 1).
Jeho matka ho nakoniec presvedčila o milleritskej doktríne o druhom príchode. Sám zaznamenal svoj počiatočný odpor: „Ale, mama, tento kazateľ Oakes, o ktorom hovoríš, tvrdí, že vie viac ako Pán a jeho anjeli, keď učí o čase druhého príchodu. Sám Kristus povedal: ‚O tom dni a tej hodine však nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.‘ Tento muž Oakes je určite múdrejší, než je napísané.“ (Life Incidents, s. 16, ods. 1). A jeho konečné podľahnutie posolstvu: „Moja dobrá matka bola pripravená pokojne a príjemne reagovať na všetky moje námietky a ja som bol teraz ochotný považovať túto tému za hodnú mojej pozornosti. A keď som v Božom dome počul svojich spolužiakov hovoriť o Kristovej láske a sláve jeho príchodu, bol som hlboko presvedčený, že v adventistickej doktríne je Božia ruka“ (Life Incidents, s. 17, ods. 1).
Zápas s povolaním kázania je zachytený v jeho vlastných slovách: „Moje myšlienky sa obrátili k mladým ľuďom zo školy, ktorú som práve opustil. V tej škole s päťdesiatimi žiakmi bolo dvadsať v mojom veku, niekoľkí boli starší. Moja škola bola šťastná. Miloval som svojich žiakov a táto láska bola vzájomná.“ (Life Incidents, s. 18, ods. 1). A moment jeho otvoreného vzbury: „Šiel som do hájika, aby som sa modlil o úľavu. Žiadna neprišla. Ale dojem: Navštív svojich žiakov, bol ešte výraznejší. Môj duch sa vzbúril proti Bohu a ja som bezohľadne povedal: Nepôjdem. Tieto slová sprevádzalo pevné dupnutie nohou o zem a o päť minút som bol v dome a balil si knihy a oblečenie do Newport Academy.“ (Life Incidents, s. 19, ods. 1).
Putovné kázanie ako millerita (1842–1844)
Steinwegova kniha Lest We Forget zaznamenáva rýchlosť a silu Jamesovho prvého pôsobenia: „Jeho oddaní kresťanskí rodičia, štyria starší a štyria mladší súrodenci museli žasnúť, keď videli, ako Boh pôsobil v jeho živote. Ako slabé, chorľavé dieťa s poruchou zraku, ktorá mu bránila v riadnom štúdiu až do veku 19 rokov, dokončil základné štúdium už po 6 týždňoch, v nasledujúcom semestri učil na svojej prvej škole, vo veku 21 rokov sa úplne obrátil k milleritskému posolstvu a vo veku 22 rokov sa stal kazateľom“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 223, ods. 4).
Steinweg zaznamenáva povahu jeho prvého kazateľského turné: „James, chudobný putovný kazateľ, sa vydal na svoju službu s Bibliou, niektorými milleritskými publikáciami, prorockou tabuľkou, tromi osobne pripravenými prednáškami a svojím mladíckym elánom a silnou vierou. Hoci sa stretol s odporom, prežil ťažké časy a čelil nepriaznivému počasiu, neohrozene kráčal vpred. Tisíc duší, ktoré sa obrátili počas jeho prvého šesťtýždňového turné, bolo jasným dôkazom zdroja sily tohto mladého kazateľa.“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 224, ¶ 5).
Hnutie siedmeho mesiaca a sklamanie (1844)
Steinweg zaznamenáva svoju účasť na táborovom stretnutí v Exetere v New Hampshire, kde Samuel S. Snow vyhlásil dátum 22. október: „Prorocký dátum, ktorý stanovil Miller, uplynul bez toho, aby sa Kristus zjavil. Keď James na slávnom táborovom zhromaždení v Exetere v New Hampshire počul jasné vyhlásenie S. S. Snowa, že Ježiš sa zjaví 10. deň 7. židovského mesiaca, okamžite sa pripojil k ostatným inšpirovaným adventným kazateľom, ktorí to hlásali“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 224, ¶ 6).
Loughborough zachoval Jamesov vlastný záznam o sklamaní v prvej osobe, s predslovom „od staršieho Jamesa Whitea, ktorý veľmi úspešne pôsobil v rokoch 1843 a 1844“ (The Great Second Advent Movement, s. 188, ods. 1).
Prvé videnie, manželstvo a prijatie soboty (1845–1846)
Steinweg zaznamenáva, ako James White prijal Ellen Harmonové prvé videnie vo februári 1845: „Vo februári 1845 James počul Ellen Harmonovú rozprávať o svojich videniach a bol presvedčený, že Boh jej dal posolstvá, aby poučila a potešila adventistov. Keď jej ponúkol, že ju bude sprevádzať na jej cestách, aby povzbudzoval veriacich, ona jeho ponuku prijala. Po osemnástich mesiacoch cestovania a práce po jej boku sa 25-ročný James a 18-ročná Ellen zosobášili 30. augusta 1846. James a Ellen, ešte ako mladí ľudia, zasvätili svoje životy štúdiu a kázaniu Súčasnej pravdy tak, ako ju Boh zjavil, a spolu s ďalšími priekopníkmi nakoniec založili Cirkev adventistov siedmeho dňa“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 225, ¶ 8).
Loughborough zachováva dátum sobáša a ich ranú spoločnú prácu: „30. augusta 1846 sa slečna E. G. Harmonová a starší James White zosobášili a spoločne pracovali na šírení posolstva. V priebehu roku 1847 sa ich práca obmedzovala prevažne na Maine a Massachusetts“ (The Great Second Advent Movement, s. 244, ods. 1).
Na začiatku roku 1845 James White prijal a osvojil si Crosierov článok o nebeskom svätostánku: „Keď sa Ježiš 22. októbra 1844 nevrátil, Boh posilnil jeho vieru v prorocký výklad. Potom hľadal pochopenie týkajúce sa proroctva. Na začiatku roku 1845 prijal posolstvo napísané O. R. L. Crosierom a uverejnené v časopise Day Dawn, ktoré odhalilo pravdu o nebeskom svätostánku.“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 224, ¶ 7).
Vydavateľská činnosť (1849–1862)
Steinwegov rozhovor s Jamesom Whiteom zachováva jeho vlastné svedectvo o jeho skorom krste v cirkvi Christian Connexion a o tom, ako predtým miloval vzdelanie viac ako Krista: „V pätnástich rokoch som bol pokrstený v kresťanskej cirkvi. Vo veku dvadsať rokov som sa ponoril do štúdia a učiteľskej práce. Miloval som tento svet viac ako Krista a uctieval som vzdelanie namiesto Boha. Tamže, s. 15.“ (Lest We Forget, kap. 110, s. 200, ¶ 12).
Loughborough zaznamenáva ranú prácu v Oswegu v štáte New York: „V roku 1849 starší James White a jeho manželka pôsobili v Oswegu v štáte New York. Na týchto zhromaždeniach sa Hiram Patch a slečna Bensonová, ktorí boli zasnúbení, obrátili k Bohu a k súčasnej pravde“ (The Great Second Advent Movement, s. 225, ods. 2).
Steinweg zhrňuje doktrinálne príspevky k sabatárskemu adventistickému hnutiu, ktoré viedol alebo zdieľal s hlavnými priekopníkmi: „James White zohral kľúčovú úlohu vo vývoji a pochopení nasledujúcich základných biblických doktrín S.D.A.: 1) prorocké potvrdenie blížiaceho sa druhého príchodu Ježiša; 2) podmienená nesmrteľnosť; 3) definícia posolstiev troch anjelov, najmä tretieho, ktoré zahŕňa dodržiavanie soboty ako skúšku, dodržiavanie nedele ako znamenie šelmy a dôležitosť toho, aby Boží ľud dodržiaval všetky prikázania; 4) predmilenárny druhý príchod, sprevádzaný dvoma vzkrieseniami – spravodlivých mŕtvych pri Ježišovom príchode a nespravodlivých mŕtvych po tisícročí ( ); 5) doktrína o svätyni, vrátane definície obetného kozla ako Satana; 6) krst iba ponorením; a 7) obnovenie prorockého daru“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 225, ¶ 9).
Roky Generálnej konferencie (1862–1881)
V roku 1862, po tom, čo bola v roku 1860 formálne zorganizovaná vydavateľská činnosť a bola založená Newyorská konferencia a niekoľko štátnych konferencií, bola 21. mája 1863 zriadená Generálna konferencia adventistov siedmeho dňa. James White bol jej vedúcim duchovným, slúžil tri samostatné funkčné obdobia ako prezident (1865–1867, 1869–1871, 1874–1880) a dohliadal na vydavateľské, zdravotné a vzdelávacie inštitúcie počas rokov opakovaných ochorení.
Steinweg zaznamenáva následky jeho celoživotného prepracovania: „Starší White trpel po celé roky zlým zdravotným stavom. Trpel poraneným členkom, poruchami trávenia a mŕtvicami. Bol prepracovaný, nadmerne stresovaný a v skutočnosti nezdržiavajúci sa vo svojej veľkej horlivosti predkladať ľuďom Súčasnú pravdu. Jeho život bol predčasne ukončený, v priebehu niekoľkých dní, keď v roku 1881 ochorel na maláriu“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 226, ¶ 12).
Steinweg zachytáva rozsah jeho administratívneho odkazu: „O ktorom inom človeku by sa dalo povedať, že bol kľúčovým teológom pri vytváraní základnej platformy viery a praxe Cirkvi adventistov siedmeho dňa; že hoci bol za svoj postoj k tejto veci kritizovaný, dal rastúcemu hnutiu formu a pevnosť tým, že povzbudzoval a viedol cirkevnú organizáciu; že zasvätil svoj život zriaďovaniu celosvetových služieb v oblasti vydavateľstva, zdravia a vzdelávania a zohral kľúčovú úlohu pri rozširovaní misijnej činnosti posolstiev troch anjelov na západné pobrežie a do celého sveta?“ (Lest We Forget, kap. 121, s. 226, ods. 13).
Smrť (1881)
Kniha Arthura Whitea Ellen G. White: The Lonely Years pripravuje pôdu pre smrť Jamesa Whitea: „Tento zväzok nadväzuje na príbeh Ellen Whiteovej v najvrcholejšej fáze jej služby – v čase, keď písala o živote Krista a zároveň sa spolu so svojím manželom Jamesom, prezidentom Generálnej konferencie, venovala namáhavej práci na letných zhromaždeniach, ktoré sa stali pravidelnou letnou aktivitou. Posledné roky života Jamesa Whitea boli poznačené pozoruhodnými úspechmi pri budovaní cirkvi a jej inštitúcií napriek obdobiam, ktoré boli poznačené chorobou.“ (Ellen G. White: The Lonely Years 1876-1891, zväzok 3, s. 10, odsek 1).
Arthur White zaznamenáva bdenie 6. augusta 1881 v Sanatóriu: „V príjemné sobotné popoludnie 6. augusta sa pomerne veľký počet adventistov s vážnymi tvárami, bývajúcich v Battle Creeku, zhromaždil na pozemku Sanatória a tlačil sa v hale hlavnej budovy. Prišli, aby držali bdenie za Jamesa Whitea. Boli to jeho priatelia, ľudia, s ktorými pracoval, a členovia cirkvi, ktorej bol pastorom. Prišli s vedomím, že James White, ktorý ležal v kritickom stave v sanatóriu, sa práve vážne zhoršil.“ (Ellen G. White: The Lonely Years 1876-1891, zväzok 3, s. 168, ods. 1).
Arthur White zaznamenáva pohreb nasledujúcu sobotu: „Pohreb bol stanovený na sobotné popoludnie, presne týždeň po Jamesovej smrti. Počas týždňa sa Ellen Whiteovej zdravie a sily zhoršili na historické minimum.“ (Ellen G. White: The Lonely Years 1876-1891, zväzok 3, s. 173, ods. 2).
Spalding poukazuje na stratu pre rané adventistické hnutie: „V roku 1883 John N. Andrews, ktorý statočne pracoval na rozvíjajúcej sa veci v Európe, zložil svoj život. Joseph H. Waggoner, ktorý zaujal jeho miesto, zomrel o šesť rokov neskôr. Mladší muži zaujímali miesta padlých veteránov. Dvaja z troch zakladateľov a niekoľko ich prvých pomocníkov už nebolo medzi živými.“ (The Story of Adventist Light, s. 79, ods. 1).