Zhrnutie
George Ide Butler vyrastal vo vermontskej rodine, ktorá prijala milleritské adventné posolstvo v roku 1839 – päť rokov predtým, ako mal desať rokov, v roku Veľkého sklamania. Tridsať rokov (1865–1888 a 1901–1908) slúžil Cirkvi adventistov siedmeho dňa ako pastor, prezident konferencie a dvakrát ako prezident Generálnej konferencie (1872–1874 a 1880–1888). V rokoch 1881 až 1889 bol prezidentom vydavateľstva Review and Herald Publishing Association. Je známe, že na konferencii v Minneapolise v roku 1888 ostro nesúhlasil s učením E. J. Waggonera o zákone v Liste Galaťanom a v nasledujúcich rokoch ho Ellen Whiteová pokarhala prostredníctvom listov a svedectiev. Po dvanástich rokoch starostlivosti o svoju invalidnú manželku na Floride sa v roku 1901 vrátil do aktívnej služby s zmierneným duchom, v rokoch 1902–1907 pôsobil ako prezident Južnej únie a zomrel 25. júla 1918 na Floride.
Pôvod vo Vermonte (1834–1853)
Steinwegova kniha Lest We Forget zaznamenáva rodinné dedičstvo: „Butlerova rodina bola hlboko zakorenená v americkej histórii. Jeho starý otec, Ezra Pitt Butler, Sr., slúžil v americkej revolúcii, bol guvernérom štátu Vermont v rokoch 1826 až 1828, radným, sudcom, správcom univerzity a pastorom baptistickej cirkvi vo Waterbury vo Vermonte. Jeho otec, Ezra Pitt Butler, Jr., bol kapitánom vo vojne z roku 1812. Podporoval abstinenciu, protimasonstvo a zrušenie otroctva. Do tejto svedomitej, vlasteneckej rodiny sa 12. novembra 1834 narodil George Ide Butler, druhý zo šiestich detí“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 313, ¶ 3).
Rodina prijala adventné posolstvo milleristov už v ranom veku. Steinweg zaznamenáva: „Mal päť rokov, keď jeho rodičia prijali zvesť o skorom príchode Krista, ktorú kázal , millerista.“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 313, ¶ 4). Po Veľkom sklamaní 22. októbra 1844 rodina zostala verná adventistickej viere, ale chlapec začal mať pochybnosti. Do roku 1848 začala jeho matka dodržiavať sobotu siedmeho dňa pod vplyvom kázania Josepha Batesa a do roku 1850 sa k nej pridal aj jeho otec. Steinweg dodáva: „Netrvalo dlho a bol vysvätený za duchovného, hoci sa považoval iba za svedčiaceho farmára“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 313, ¶ 6).
Sám Butler, keď spomínal na svoje neskoré dospievanie, otvorene zhodnotil svoje skoršie ja ako „pyšného, tvrdohlavého, tvrdého neveriaceho, vášnivého, horúcej hlavy, s malou úctou k Bohu alebo k človeku“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 313, ¶ 7). Napriek tomu si cenil čestnosť a morálku a bol odhodlaný, podľa Steinwegových slov, „vyhýbať sa“ rôznym svetským zábavám (Lest We Forget, kap. 155, s. 313, ¶ 7).
Obrat a manželstvo (1856–1859)
V roku 1856, keď cestoval na riečnom člne do Kansas City, Butler vystúpil v Rock Island, kým bol čln ukotvený kvôli naloženiu nákladu. Steinweg zaznamenáva tento moment: „Keď sa vrátil na parník, už sa rozhodol, že bude nasledovať dobré časti Biblie.“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 313, ¶ 8). Po návrate domov do Waukonu v Iowe ho pokrstil J. N. Andrews; neskôr v Waukone kázal M. E. Cornell a presvedčil ho, že svedectvá Ellen Whiteovej pochádzajú od Boha. 10. marca 1859 sa oženil s Lenthou Lockwoodovou a mali tri deti: Annie a dvoch chlapcov-dvojčatá, Williama Pitta a Hilanda Georgea.
Iowská konferencia a prvé predsedníctvo Generálnej konferencie (1865–1874)
Steinweg zaznamenáva jeho rýchly vzostup v cirkvi: „Butler bol v roku 1865 zvolený za prezidenta konferencie v Iowe. Usilovne pracoval na potlačení rozkolníckeho vplyvu B. F. Snooka a W. H. Brinkerhoffa, ktorí kritizovali manželov Whiteovcov. Títo muži, predtým prezident a tajomník novo zorganizovanej konferencie štátu Iowa, iniciovali v celom štáte odpad od viery, ktorý začal v zbore v Marion. Butler osobne navštevoval kostol za kostolom a učil členov pravdu, čím pôsobil proti ich vplyvu. Pod jeho schopným vedením cirkev v Iowe veľmi posilnila“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 314, ¶ 10).
V roku 1872 bol Butler zvolený za prezidenta Generálnej konferencie a konferencia hlasovala za to, aby premenil súkromnú školu G. H. Bella v Battle Creeku na vysokú školu. Steinweg zaznamenáva dátumy: „31. decembra 1873 bola uzavretá dohoda o kúpe 12-akrového pozemku pre novú vysokú školu.“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 314, ods. 12). V tom istom odseku sú zaznamenané náklady a otvorenie: „Na výstavbu budovy z červených tehál sa vyzbieralo 50 000 dolárov v prísľuboch. 24. augusta 1874 sa výučba dočasne začala v budove Review a 4. januára 1875 sa presťahovala do dokončenej budovy“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 314, ¶ 12).
Druhé predsedníctvo Generálnej konferencie (1880–1888)
Keď v roku 1880 navštívil veľmi chorú Ellen Whiteovú, tá ho naliehavo požiadala, aby po druhýkrát prijal funkciu predsedu Generálnej konferencie. Steinweg zaznamenal jeho reakciu: „Plakal, ale súhlasil, že tak urobí“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 315, ¶ 14). Jeho druhé funkčné obdobie začalo koncom roka 1880 a bolo náročné – vykonával vedenie pod vplyvom Jamesa Whitea, ktorý sa nedokázal alebo nechcel vzdať moci. Steinweg dodáva: „Napriek tomuto tlaku, keď brat White 6. augusta 1881 zomrel na maláriu, Butler plakal, ako by plakal za vlastného otca“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 315, ¶ 15).
V rokoch 1881 až 1889 bol Butler aj prezidentom Review and Herald Publishing Association: „V tejto funkcii mal veľký vplyv na budovanie a rozširovanie vydavateľských záujmov cirkvi“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 316, ¶ 18). V roku 1883 cestoval po Európe, v roku 1885 po Austrálii a na Novom Zélande.
Konferencia v Minneapolise v roku 1888 a jej následky (1886–1893)
V roku 1886 sa v cirkvi začala objavovať kontroverzia ohľadom zákona v Liste Galaťanom. E. J. Waggoner, redaktor časopisu Signs of the Times, a A. T. Jones, redaktor časopisu American Sentinel, uverejnili v časopise Signs svoje presvedčenie o spravodlivosti z viery. Na generálnej konferencii v roku 1886 Butler zvolal teologickú komisiu, ktorá hlasovala, že „zákon“ v Liste Galaťanom sa vzťahuje na „celý zákon“; predstavenstvo generálnej konferencie potom prijalo politiku, ktorá obmedzovala uverejňovanie doktrinálnych názorov, ktoré nezastávala väčšina, kým ich nepreskúmali skúsení bratia (podľa Lest We Forget, kap. 155, s. 316, ¶ 18).
Rada Ellen Whiteovej pre Butlera v tom čase, v tom istom roku, bola, že adventistické noviny by nemali slúžiť ako jednostranná platforma. Steinweg cituje: „Dr. Waggoner by mal mať rovnakú šancu, akú ste mali vy“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 316, ¶ 19).
Butler bol príliš chorý, aby sa mohol zúčastniť Generálnej konferencie v roku 1888 v Minneapolis. Zo svojho lôžka písal listy a telegramy, v ktorých naliehal na vedenie, aby pevne stálo za „starými zásadami“. Keď starší Jones a Dr. Waggoner prezentovali svoj pohľad na spravodlivosť vierou, Steinweg zaznamenáva: „Ellen White to nadchlo. Ale delegáti to vo všeobecnosti neprijali kvôli vplyvu vodcov ako Butler“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 316, ¶ 20). Steinweg cituje z posledného kázania Ellen Whiteovej na tej generálnej konferencii: „Vidím krásu pravdy tak, ako nám ju predložil doktor“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 316, ¶ 20).
V apríli 1887 Ellen Whiteová napísala Butlerovi a Uriahovi Smithovi jasný list. Sprievodný esej v knihe Lest We Forget zaznamenáva jej slová: „Neprajem si, aby listy, ktoré som vám poslala, boli použité tak, že budete považovať za samozrejmé, že vaše myšlienky sú všetky správne a myšlienky Dr. Waggonera a staršieho Jonesa sú všetky nesprávne“ (Lest We Forget, kap. 154, s. 309, ods. 3).
Roky na Floride (1888–1901)
Po roku 1888 sa Butler cítil odmietnutý konferenciou aj Ellen Whiteovou. Steinweg zaznamenáva: „Znechutený sa spolu so svojou ženou presťahoval na 110-akrovú farmu v Bowling Green na Floride. Tam jeho žena utrpela mŕtvicu a George sa o ňu staral až do jej smrti v novembri 1901. Mal veľa času na premýšľanie.“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 317, ¶ 21). V roku 1893 napísal S. N. Haskellovi ( ), pričom súhlasil (v Steinwegovej parafráze), že cirkvi prinieslo veľké dobro dodatočné svetlo o Kristovej spravodlivosti.
Sprievodný esej k tomuto obdobiu v knihe Lest We Forget zaznamenáva, že roky starostlivosti o svoju invalidnú manželku boli pre neho školou zušľachtenia. Steinweg cituje Ellen Whiteovú z roku 1902: „Znovu ho vítame v našich radoch a považujeme ho za jedného z našich najcennejších pracovníkov“ (Lest We Forget, kap. 154, s. 311, ¶ 21). A opäť, v máji 1902, keď sa Butler vrátil do terénu: „Starší Butler je silný fyzicky aj duchovne. Pán ho vyskúšal a podrobil skúške“ (Lest We Forget, kap. 154, s. 311, ¶ 23).
Južná únia a posledné roky (1902–1918)
Steinweg zaznamenáva Butlerov návrat: „Butler bol v roku 1902 zvolený za prezidenta Floridskej konferencie a túto funkciu zastával až do roku 1904. V rokoch 1902 až 1907 bol prezidentom Južnej únie. Pôsobil ako člen výkonného výboru Generálnej konferencie. Vďaka jeho schopnému vedeniu bola v roku 1906 tlačiarenská prevádzka (Southern Publishing Association) presťahovaná do Nashvillu. Počas jeho vedenia bolo založených osem škôl, ktoré do roku 1908 navštevovalo 300 študentov“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 317, ¶ 22).
V Kelloggovej kríze v rokoch 1907–1908 Butler pevne stál na strane svedectiev. Steinweg zaznamenal jeho odpoveď, keď A. T. Jones vyhlásil, že bude stáť za sanatóriom „svedectvá alebo žiadne svedectvá“: „Ja budem stáť za svedectvami, sanatórium alebo žiadne sanatórium“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 317, ¶ 23).
Lentha Butlerová zomrela v roku 1901. 8. októbra 1907 sa Butler oženil s Elizabeth Graingerovou, šesťdesiatdvaročnou vdovou a bývalou misionárkou v Japonsku, a usadil sa v Twin Magnolias – na farme s pomarančmi a pekanovými orechmi v Bowling Green na Floride. Na začiatku roku 1908 odišiel do dôchodku, ale naďalej kázal a cestoval.
Smrť (1918)
Steinweg zaznamenáva koniec: „Butlerovo zdravie sa do tej doby značne zhoršilo. V júni mu lekár diagnostikoval rakovinu. Zomrel 25. júla 1918 v dome dcéry a zaťa svojej manželky.“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 318, ¶ 27). V tom istom odseku sa uvádza aj rozsah jeho pohrebu, na ktorom bohoslužbu viedlo trinásť kolegov kazateľov a ďalších šesť stálo ako čestní nosiči rakvy.
Steinwegovo záverečné hodnotenie vyzdvihuje nielen Butlerov celoživotný vodcovský príklad, ale aj ponaučenia z jeho najväčšej krízy: „Butlerova vernosť tvárou v tvár odporu a jeho oddanosť budovaniu vydavateľskej a vzdelávacej práce a obhajobe pravdy inšpirujú k podobnému konaniu veriacich dnes, ktorí čelia monumentálnym záverečným udalostiam v dejinách tejto zeme“ (Lest We Forget, kap. 155, s. 318, ¶ 28).