Duch proroctva. – Č. 2

TAM1897 D 21.2Kázanie prednesené v stredu dopoludnia, 10. februára 1897 Uverejnené v General Conference Daily Bulletin, 15. februára 1897, roč. 1, č. 2, s. 21–22.

TAM1897 D 21.3Nasledujúci text je len stručným zhrnutím prejavu kazateľa Jonesa. Vzhľadom na to, že od predchádzajúceho stretnutia prišlo veľa nových účastníkov, bolo potrebné venovať značný čas zopakovaniu bodov, ktoré boli prednesené predchádzajúci deň. Okrem toho rečník povedal, že problémom nás ako ľudu nie je to, že formálne neveríme, že Svedectvá pochádzajú od Boha; ale to, čo potrebujeme vedieť, je, ako im veriť. Ak jediným spôsobom, akým vyjadrujeme svoju vieru v Svedectvá, je to, že ľuďom hovoríme, že v ne veríme, naša viera nemá žiadnu hodnotu. Tým otvárame ľuďom cestu k pochybnostiam o úprimnosti našej viery. Ak naozaj veríme v Svedectvá, nebudeme to ľuďom musieť hovoriť. Náš život bude svedectvom viery, ktorá je v nás.

TAM1897 D 21.4Dochádza k odklonu od Boha a chrám potrebuje očistenie, rovnako ako tomu bolo v dávnych časoch v Jeruzaleme. Do tohto stavu sme sa dostali tým, že sme ignorovali Svedectvá Ducha Božieho. Mnohí z tých, ktorí ich ignorovali, však v ne verili a v tom čase držali tieto Svedectvá v rukách a nemali tušenie, že ich ignorujú. Preto chceme vedieť, ako máme k Svedectvám Ducha pristupovať.

TAM1897 D 21.5A nemáme ani na okamih myslieť, keď je vydané svedectvo a je v ňom menovaný človek, že Boh na neho útočí, aby ho zničil. Pánovým zámerom je odlúčiť ho od chýb, ktoré mu škodia a bránia Božiemu dielu. Je to na to, aby zachránil človeka a zničil chybu. Boh nezničí ani neodsúdi človeka, pokiaľ nie je neoddeliteľne spojený s hriechom. Keď sa tento človek odvráti od svojej zlej cesty, uzná svedectvo a napraví sa v Božích očiach, už viac nestojí v tej situácii, v akej ho svedectvo zastihlo. Toto svedectvo sa potom môže použiť ako varovanie pre ostatných, ale nikdy sa nesmie použiť na odsúdenie človeka, ktorý si uvedomil svoju chybu.

TAM1897 D 21.6Božia cesta spočíva v tom, že z človeka robí niečo, čím nie je; že mu dáva niečo, čo nemá. Svedectvá nemôžeme aplikovať na druhých. Nie, ani na seba samých zvonku. Musíme otvoriť svoje srdce Bohu, aby sme prijali svedectvo, aby Pán mohol v nás zasadiť božský princíp, dať nám to, čo nemáme, urobiť z nás niečo, čím nie sme, a tak sám prostredníctvom svojho Svätého Ducha skutočne uplatniť svedectvo. Potom sa v našich životoch prejaví a v našich činoch sa zrealizuje to, čo Boh do nás zasadil. To je prijatie Svedectiev. Čokoľvek menej ako to znamená, že ich neprijímame.

TAM1897 D 21.7Sila, ktorú Boh vkladá a ktorá je prijatá do srdca, umožní človeku obstáť v pokušení a uprostred svojej slabosti. Dá mu to, čo nemá, a urobí z neho to, čím od prírody nie je.

TAM1897 D 21.8Keď človek zlyhá v pozícii, do ktorej bol postavený, máme sklon si myslieť, že Boh urobil chybu, keď dovolil, aby tam bol postavený; ale to z toho nevyplýva. Boh neurobil chybu, keď ustanovil Saula za kráľa Izraela; ale Saul urobil chybu tým, že sa nestal tým, čím chcel Boh, aby bol. Urobil chybu tým, že nasledoval svoje vlastné cesty a plány, namiesto toho, aby počúval Boží hlas. Takisto Boh neurobil žiadnu chybu, keď ustanovil Jeroboáma za kráľa nad Izraelom. Hoci sa Boží zámer oddelenia desiatich kmeňov od Júdu nenaplnil kvôli zvrátenosti ľudu, Boh mal plán, ale Jeroboám nedovolil, aby sa naplnil. Boh môže povolať mňa alebo teba na nejakú pozíciu, a ak máme nejakú slabosť, ktorá nám bráni byť užitočnými, a Boh nám pošle posolstvo, toto posolstvo má za cieľ urobiť z nás to, čím chce, aby sme boli, aby sme prostredníctvom jeho milosti mohli stáť tam, kde chce, aby sme stáli.

TAM1897 D 22.1„Deň za dňom ľudia odhaľujú, či je v nich Božie kráľovstvo. Ak v ich srdciach vládne Kristus, získavajú pevnosť zásad, silu a schopnosť stáť ako verní strážcovia, skutoční reformátori; lebo žiadna reforma nemôže nastať bez dôkladnej spolupráce s Ježišom Kristom. Prostredníctvom Kristovej milosti majú ľudia používať svoje Bohom dané schopnosti na to, aby reformovali sami seba [nie aby reformovali iných, ale aby reformovali sami seba]; týmto konaním sebazaprenia, na ktoré Pán neba hľadí s uznaním, dosahujú víťazstvá nad svojimi vlastnými dedičnými a vypestovanými sklonmi. Potom, podobne ako Daniel, zanechávajú v srdciach iných dojem, ktorý sa nikdy nevymaže. Tento vplyv sa rozšíri do všetkých kútov sveta.“

TAM1897 D 22.2Dielo reformácie začína u seba samého. Môžem zanechať dojem v srdciach druhých len vtedy, keď som sám seba reformoval. Boh oslovuje druhých tým, že oslovuje nás, a oslovuje druhých skrze nás. Otvorme si 2. Korinťanom 1:3, 4:—

TAM1897 D 22.3Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy, ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, a to útechou, ktorou aj nás Boh potešil.

TAM1897 D 22.4Boh nás utešuje, aby sme mohli utešovať iných; Boh nám pomáha, aby sme mohli pomáhať iným. Sme uvedení do situácie, v ktorej potrebujeme Božiu útechu, aby sme mohli utešovať iných. Keď nás utešuje, má na mysli iných. „A tak, ak sme sužovaní, je to na vašu útechu a spásu.“ Ak som v utrpení, je to pre útechu a spásu nejakého iného človeka. Možno celé roky nestretnem toho človeka, ktorého mám utešiť; ale raz sa s ním stretnem a skúsenosť, ktorú som prežil, ma pripravuje na to, aby som si sadol vedľa neho alebo ho vzal za ruku a bol mu oporou a útechou. On odo mňa prijíma to, čo som ja prijal od Boha, a prijíma to, aby to mohol na oplátku odovzdať iným, a tí zase ďalším; a tak sa vplyv Božej milosti, ktorá nám bola udelená, rozširuje na celú zem, hoci sa možno ani nepohneme zo štátu, v ktorom žijeme. Bratia, to je to, čo s nami chce Boh urobiť, a potom sa náš vplyv rozšíri do všetkých kútov sveta.

TAM1897 D 22.5Teraz k otázke: Ako máme prijímať Svedectvá? Prečítajme si, ako boli v skutočnosti odmietnuté, keď sa zdalo, že sú prijímané. Potom budeme vedieť, ako sa vyhnúť tejto chybe, a budeme vedieť, ako ich prijať. Tu čítam o niekom, ktorého „príklad výrazne prispel k narušeniu dôvery v Svedectvá“. Ako to urobil? — „On sám kráčal v priamom rozpore so svetlom, ktoré dal Boh.“ On si však nemyslel, že kráča v priamom rozpore s nimi. Myslel si, že voči nim koná správne. Ako sa mu teda podarilo tak minúť cieľ? Tu je odpoveď: „Pokarhania a varovania od Pána boli obchádzané, interpretované a zneplatňované ľudskými úskokmi.“

TAM1897 D 22.6Ako boli „obchádzané“? Tu je odpoveď: „Prečo ste si vymýšľali chabé výhovorky?“ „Ó, akí by mali byť zahanbení tí, ktorí sa odvrátili od Božej rady a snažili sa zakryť dojem, ktorý chcel Boh zanechať.“

TAM1897 D 22.7Ako boli „interpretované“? Tu je odpoveď: „Vložili do nich svoj vlastný výklad a tvrdili, že ony to tak nemysleli.“

TAM1897 D 22.8A takto boli Svedectvá obchádzané, interpretované a zneplatňované tými, ktorí si mysleli, že im veria, a ktorí si mysleli, že ich prijímajú. A teraz, obchádzali ste ich chabými výhovorkami? Interpretovali ste ich a zneplatňovali tým, že ste im vkladali vlastný výklad a tvrdili, že nemali na mysli to či ono? — Samozrejme, že áno; viete, že áno. Tak s tým v tejto chvíli prestaňme.

TAM1897 D 22.9Ako ich teda máme prijímať? Ako máme vedieť, čo znamenajú? Tu je odpoveď: „Mali na mysli presne to, čo je v nich uvedené.“ Čo znamenajú? — „Presne to, čo je v nich uvedené.“ Viete povedať, čo hovoria? — Áno, je to dosť jednoduché. Potom ich prijmite presne tak, ako hovoria. Otvorte svoje srdce dokorán Bohu, aby tam svojím dobrým Duchom zasadil zásadu, ktorá je presne v tom, čo sa tam píše; potom sa táto zásada prejaví, bude žiariť vo vašom živote; vtedy ste prijali Svedectvá. Vtedy viete, že veríte Svedectvám. Vtedy nebude žiadne nebezpečenstvo omylu. Budú to vedieť aj ostatní, lebo zanecháte v srdciach dojem, ktorý sa nikdy nevymaže, a oni budú oslavovať Boha v deň navštívenia.

TAM1897 D 22.10Božie Slovo je naším meradlom. Každý skutok lásky, každé slovo láskavosti, každá modlitba za trpiacich a utláčaných sa hlási pred večným trónom a zaznamenáva sa do neporušiteľnej nebeskej knihy. Božie Slovo vlieva svetlo do najtmavšieho chápania a toto svetlo dáva aj tým najvzdelanejším pocítiť ich neschopnosť a hriešnosť. — Svedectvo č. 31.