Egypt a Izrael
TAM1897 Q1 20.8Kázanie prednesené vo štvrtok večer, 4. marca 1897 Uverejnené v General Conference Bulletin, prvý štvrťrok 1897, roč. 2, č. 1, s. 20–26.
TAM1897 Q1 20.9Naša prvá lekcia nám objasnila pôvod štátu; vznik prvého štátu v dejinách. Naša druhá lekcia nám poskytla prvý príklad oddelenia cirkvi od štátu v dejinách. V tých raných časoch Pán jasne naznačil, aké úplné by malo byť oddelenie medzi cirkvou a štátom. Dnes večer budeme sledovať oba tieto prvky, až kým sa opäť nestretnú v tej istej krajine.
TAM1897 Q1 20.10Nimrod bol synom Kúša; Kúš obýval Etiópiu; Kúš bol synom Chama; a Egypt bol zemou Chama. Takto sledujeme Nimrodov rodokmeň priamo až do Egypta; a jeho príklad môžeme sledovať tiež až do Egypta. Hoci bol Nimrod prvým človekom, ktorý nosil kráľovskú korunu, prvým, kto niesol tento titul a uplatňoval kráľovskú vládu, v Egypte bol tento Nimrodov príklad vo všetkých svojich fázach nasledovaný najúplnejšie a najplnšie ustanovený.
TAM1897 Q1 20.11V Egypte nebol kráľ až do doby po Nimrodovi; až dovtedy, kým si on sám neuzurpoval miesto a autoritu kráľa. Lebo, ako si pamätáte, keď to Nimrod urobil, bolo to proti Bohu, proti predstave ľudu o Bohu a proti ich poznaniu o ňom. V tom čase ľudia vedeli, že týmto Nimrod zaujal miesto Boha; a jeho meno naznačuje názory, ktoré vtedy prevládali ohľadom tohto konania. V Egypte sa postupovalo rovnako. Egyptské záznamy potvrdzujú, že prvými vládcami Egypta boli bohovia, ďalšími boli polobohovia, teda napoly bohovia; po nich nasledovali samotní králi, ktorí boli ľuďmi.
TAM1897 Q1 20.12Vidíte teda, že v tej krajine bol postup identický s tým v Šináre. V Egypte sa kráľ zámerne a otvorene, z vlastnej iniciatívy, postavil na miesto boha pre ľud. Ľudia ho ako takého vnímali. Slnko bolo bohom; egyptský kráľ bol synom slnka. Pre ľudí bol Bohom. Ľudia žili z jeho dychu. Bol ich dychom života. Od neho čerpali svoju životnú silu. Pre nich bol „dávateľom života, podobným večnému slnku“. (Pozri „Ríše Biblie“, kap. 7, ods. 27, 38, 43, 44, 49, 64, 71–83, 96, 102; kap. 14, ods. 15, 16.) V Egypte teda kráľ nebol len zástupcom, miestodržiteľom boha; bol stelesnením Boha. Boží život prebýval v kráľovi a prostredníctvom kráľa prichádzal k ľudu. Kráľ bol teda pre ľud životom, lebo v ňom bol stelesnený veľký, všetko prenikajúci boh, slnko. Nebola žiadna Božia vlastnosť, ktorú by kráľ pre ľud nezosobňoval. Taký bol systém kráľovskej moci a vlády v starovekom Egypte.
TAM1897 Q1 21.1Vráťme sa teraz do Chaldey, keď Boh oddelil cirkev od štátu, ako sme čítali v predchádzajúcej lekcii, keď povedal Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ A majte na pamäti, že až potom, čo sa Abrahám oddelil od posledného zo svojich príbuzných, mu Pán ukázal tú zem. Abrahám sa najprv oddelil od svojej krajiny; po druhé, od domu svojho otca; a po tretie, od svojich príbuzných. Až potom, čo Lot odišiel do údolia Sodomy, Boh ukázal Abrahámovi tú zem. Genezis 13:14, 15. Keď Boh povolal Abraháma a on sa oddelil od svojej vlasti – srdcom, dušou i všetkým –, od domu svojho otca a od všetkých svojich príbuzných a stál tam, kde ho Pán chcel mať, vtedy mu Pán povedal: „Rozhliadni sa z miesta, na ktorom si teraz, pozri na sever i na juh, na východ i na západ. Celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky.“ Dám ju ako večný majetok.
TAM1897 Q1 21.2Teraz sa vás pýtam: Keď Boh povedal Abrahámovi, aby zdvihol oči a pozrel sa, videl Abrahám viac, než by videl, keby zdvihol oči bez toho, aby mu to Boh prikázal?
TAM1897 Q1 21.3(Zbor) Áno.
TAM1897 Q1 21.4Videl teda niečo, čo by nemohol vidieť, keby mu Boh nepovedal, aby sa pozrel. A keď mu Boh povedal, aby zdvihol oči a pozrel sa, to, čo videl, bola zem, ktorú mu Boh sľúbil. V tom čase mu Boh ukázal zasľúbenú krajinu, a to bola krajina, do ktorej ho Pán povolal. V tom čase mu ju nedal, „ani na stopu nohy, ale prisľúbil, že túto krajinu dá do vlastníctva jemu a po ňom jeho potomstvu.“ A on neustále hľadel na tú nebeskú krajinu; na tú krajinu, ktorá má mesto so základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh. Bol tu „prisľúbenie, že bude dedičom sveta“; a Abrahám ho prijal „skrze spravodlivosť viery“. Keď potom Boh povedal Abrahámovi, aby sa na ňu pozrel, a že ju dá jemu a jeho potomstvu za večný majetok, čo videl? Svet?
TAM1897 Q1 21.5(Hlasy) Uvidel budúci svet.
TAM1897 Q1 21.6A to je krajina, ktorá mu od tej chvíle patrila. „A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.“ A to je vaša krajina aj moja. A ach! Len si pomyslieť, aké úzke, aké úplne nehodné predstavy musí mať ten, kto sa uspokojí s akoukoľvek inou krajinou, alebo má akýkoľvek sklon k akejkoľvek inej krajine, alebo prechováva akúkoľvek lásku k akejkoľvek inej krajine. Ako to môže niekto urobiť, keď má oči upreté na tú krajinu, ktorú mu Boh ukázal a do ktorej ho volá!
TAM1897 Q1 21.7Abrahám zomrel. Izák žil a zomrel. Jakub a jeho rodina boli odvedení do Egypta, ako Pán povedal Abrahámovi: „tvoji potomkovia budú prišelcami v cudzej krajine“, a tou krajinou bol Egypt. Teraz sa zamyslite. Nezabudnite na tento výraz, ktorý nám Pán dáva v súvislosti s Egyptom, lebo to bude užitočné v nasledujúcich lekciách. Krajinou, v ktorej mali byť cudzincami a slúžiť Pánovi, bol Egypt. Bývali tam stovky rokov – v krajine, ktorá nebola ich. A pamätajte, že to bol ten Egypt, ktorý sme načrtli, v ktorom kráľ zaujal miesto Boha a bol Bohom pre ľud.
TAM1897 Q1 21.8Poďme sa na túto cirkev ešte na chvíľu pozrieť a uvidíme, čo s ňou Pán robil. Dnes večer máme pred sebou mapu, ktorá nám ukazuje túto krajinu. Tu je Chaldea, odkiaľ bol Abram povolaný; a on odišiel sem do Mezopotámie do Haranu, kde zomrel jeho otec. Tam bol oddelený od domu svojho otca a potom prišiel do zeme, kde bol oddelený od Lota.
TAM1897 Q1 21.9Kým bol Abram v tejto krajine, písala sa história, keď národy Východu dobývali smerom na západ, až k hraniciam Egypta. Ale v čase, keď Izrael odišiel do Egypta, alebo krátko predtým, sa egyptská ríša rozprestierala po celej tejto východnej krajine. Rozprestierala sa po celom Egypte, až do Etiópie, zahŕňala všetky južné a západné hranice Malej Ázie až po Arménsko, Asýriu a Šinar; takže egyptská ríša pokrývala celú východnú oblasť, vtedajší známy svet. Egyptská ríša bola vo svojej dobe rovnako univerzálna ako rímska ríša vo svojej dobe alebo akýkoľvek iný národ, ktorý po nej nasledoval.
TAM1897 Q1 21.10Zatiaľ čo dejiny písal Východ a králi týchto krajín dobývali západnú oblasť až po hranice Egypta, Boh zriadil svoju cirkev v Kanaáne, aby zachoval poznanie pravého Boha medzi národmi, ktoré tadiaľ prechádzali sem a tam. A keď sa egyptské kráľovstvo rozšírilo po celej tejto krajine a sídlom svetovej ríše sa stalo samotné hlavné mesto Egypta, Boh priviedol svoj ľud do Egypta, aby veľvyslanci a správcovia všetkých národov, prechádzajúci zo všetkých týchto krajín k vrcholu svojej vlády, ktorým bol Egypt, prišli do kontaktu s Božím ľudom.
TAM1897 Q1 21.11V Egypte Pán usadil svoj ľud v Góšene, na ceste medzi týmito pohanskými národmi a hlavným mestom Egypta, aby ľudia, ich veľvyslanci a správcovia prechádzali cez Góšen, krajinu obývanú Božím ľudom, a aby bola upriamená ich pozornosť na pravého Boha.
TAM1897 Q1 22.1V Egypte bol tiež Jozef pri tróne, takže veľvyslanci prichádzajúci do Egypta sa museli stretnúť s Jozefom, ktorý im poskytol poznanie pravého Boha. Po Jozefovej smrti zostalo poznanie o Jozefovi a jeho vplyv v hlavnom meste Egypta až do čias Mojžiša. Potom bol Mojžiš v paláci a pri tróne. Nielen pri ňom, ako to bolo v prípade Jozefa; ale Mojžiš stál na prvom schode k trónu, lebo bol synom faraónovej dcéry. Faraónova dcéra bola faraónovou manželkou; a Mojžiš, ako syn faraónovej dcéry, bol dvojnásobne legitímnym dedičom trónu. Ak by faraónova manželka nebola jeho dcérou, dedičom trónu by sa stal jej adoptovaný prvý syn. Na druhej strane, keby mal faraón ďalšiu manželku a žiadne iné deti, jeho dcéra by bola dedičkou trónu. Keď však bola faraónova dcéra zároveň faraónovou manželkou, jej adoptovaný syn bol dvojnásobným dedičom trónu. Jeho právo na dedičstvo egyptského trónu, ktorý bol vtedy trónom sveta, bolo nesporné.
TAM1897 Q1 22.2V tom čase mal egyptský kráľ asi osemdesiat rokov, takže medzi Mojžišom a jeho dvojnásobne oprávneným miestom na tróne a nadobudnutím celej moci egyptskej ríše, ktorá pokrývala celý svet, zostávalo už len málo času. A v tom čase sa tiež blížil čas splnenia sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi, a Mojžiš tomu veril, a preto zámerne a úplne odmietol trón a všetku moc a slávu Egypta – „odoprel volať sa synom faraónovej dcéry“.
TAM1897 Q1 22.3Mojžiš veril, že sa blíži čas splnenia sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi. A mimochodom, radšej by sme si mali ujasniť, či tomu veríme; lebo ak sme si istí, že tomu veríme, uvidíme viac v Mojžišovej viere v to. Otvorte si Skutky apoštolov 7:17:—
TAM1897 Q1 22.4Keď sa blížil čas, aby Boh splnil sľub, ktorý dal pod prísahou Abrahámovi, ľud sa v Egypte vzmáhal a rozmnožoval.
TAM1897 Q1 22.5V čase, keď sa narodil Mojžiš, faraón uvažoval o tom, že tento ľud zničí, aby sa nemnožil a nestal sa tak mocným, že by bol schopný opustiť krajinu. Ide o to, že v Egypte neboli len Židia ako cudzí ľud, ale bolo tam množstvo cudzincov – zajatcov, ktorí boli odvlečení z iných krajín do Egypta. V tom čase teda približne tretinu obyvateľstva Egypta tvorili cudzinci. Hebrejské slovo, ktoré vyjadruje, že sa ľud rozmnožoval, znamená, že sa „rojili“ ako včely alebo ryby. Keď faraón videl, ako sa ľud tak hojne rozmnožuje, a krajina je navyše taká plná cudzincov, začal sa obávať, že by mohli v povstaní obsadiť krajinu, aby z nej mohli odísť.
TAM1897 Q1 22.6Ďalším faktorom, ktorý k tomu viedol, bolo to, že v čase, keď Izrael bol v Egypte – v období, keď egyptská ríša ovládala celý Východ –, štátna moc sa systematicky snažila prinútiť celé impérium, aby uctievalo výlučne slnko. V ríši prevládali rôzne formy uctievania slnka, ale všetka moc ríše sa snažila zakázať akúkoľvek formu uctievania slnka okrem holého disku slnka na oblohe alebo obrazu slnečného disku pred nimi. Izrael, samozrejme, tento výnos neposlúchol. Nechceli uctievať slnko. Zastávali Božiu pravdu a táto skutočnosť bola aj teraz stále v mysli tohto kráľa. Bol to iný kráľ, kto sa pokúsil presadiť uctievanie slnka; ale keď nastúpil tento kráľ, táto vec mu ležala na srdci a bola základom, na ktorom mohol usudzovať, že ak by tento ľud dostal príležitosť, stali by sa priekopníkmi v úteku z krajiny.
TAM1897 Q1 22.7Z tej doby sa v záznamoch uvádza nielen to, že „ľud rástol a rozmnožoval sa“, ale aj to, že „sa blížil čas sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi“. Aký sľub Boh prisahal Abrahámovi? Aký bol Boží sľub Abrahámovi? – Dať mu zem, ktorú videl. Aká to bola zem?
TAM1897 Q1 22.8(Hlasy) Svet.
TAM1897 Q1 22.9Aký svet?
TAM1897 Q1 22.10Budúci svet.
TAM1897 Q1 22.11To sú slová Štefana: „Priblížil sa čas splnenia sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi.“ Naozaj? Veríte tomu? Veríte, že sa blížil čas, keď mal Boh dať Abrahámovi tú zem, ktorú mu ukázal? Píše sa: „Abrahámovi.“ Boli by tam aj iní, ale bolo to určené Abrahámovi. Nie niekomu inému bez Abraháma; ale Abrahámovi a jeho potomstvu. „Nehovorí: a potomkom, akoby šlo o mnohých, ale o jedného: a tvojmu potomkovi, a ním je Kristus.“
TAM1897 Q1 22.12Bol teda blízko čas splnenia sľubu, keď mal Boh dať Abrahámovi a Kristovi tú zem, ktorú Boh ukázal Abrahámovi? Nepýtam sa, či ste o tom už niekedy premýšľali, alebo nie. Pýtam sa, či veríte tomu, čo sa tu píše. Nebudem sa pokúšať to vysvetľovať. Keď tomu raz uveríme, nie je potrebné to vysvetľovať, lebo to tu stojí. Z vašej znalosti Biblie viete dostatočne dobre, bez toho, aby ste sa odvolávali na verše, že Boh tento sľub vždy dal Abrahámovi a jeho potomstvu. Nikdy potomstvu bez Abraháma. Nikdy Abrahámovi bez potomstva – a „nie potomkom“, ale tvojmu potomstvu. Keď sa teda priblížil čas splnenia sľubu, aby to dal Abrahámovi, komu inému to prišlo? – Kristovi. Ako to malo prísť k Abrahámovi? – Prostredníctvom Krista.
TAM1897 Q1 22.13S. H. Lane.—Keď bol sľub zopakovaný Izákovi a Jakubovi, nebolo znenie rovnaké?
TAM1897 Q1 22.14Áno. Vždy bolo rovnaké.
TAM1897 Q1 22.15S. H. Lane.—Potom by otázka znela: Musel byť Abrahám nevyhnutne prítomný, aby sa naplnilo Štefanovo vyhlásenie?
TAM1897 Q1 23.1Áno, lebo sa tam stále hovorí: „Tebe a tvojmu potomstvu.“ Ale prídu ďalšie verše, ktoré to potvrdia.
TAM1897 Q1 23.2Teraz len jedno slovo. Jakub zomrel v Egypte, bol prevezený do zeme a tam bol pochovaný. Jozef zomrel v Egypte, ale povedal: „Nepochovávajte ma; ani tam v tej zemi.“ Jozef nechcel, aby ho previezli do Palestíny, kam bol prevezený Jakub a kde bol pochovaný. Jozef povedal: „Boh vás navštívi. Nechajte si moje telo a keď vás Boh navštívi, vezmite ma so sebou. Vezmite so sebou moje kosti.“ A tak urobili. A keď mali prísť do zeme, akú zem mal Boh na mysli v sľube danom Abrahámovi?
TAM1897 Q1 23.3(Zbor) Budúci svet.
TAM1897 Q1 23.4Nechápete, že Jozef nikdy neočakával, že bude pochovaný v tomto svete?
TAM1897 Q1 23.5Pozrime sa na to z iného uhla. Píše sa, že „sa priblížil čas sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi“. Boh prisahal, že dá Abrahámovi zem, ktorú mu ukázal, na večný majetok. Ale Abrahám bol už mŕtvy a bol mŕtvy už stovky rokov. Ako teda mohol Boh dať zem Abrahámovi, keď bol mŕtvy? Jednoznačne nemohol. Keďže teda Boh prisahal, že dá tú zem Abrahámovi; keďže sa teraz blížil čas, ktorý Boh prisahal Abrahámovi; a keďže Abrahám bol teraz mŕtvy, je isté, že tá zem nemohla byť daná Abrahámovi, kým bol mŕtvy; a je rovnako isté, že sa blížil čas, keď bude Abrahám vzkriesený z mŕtvych, aby mu Boh mohol dať tú zem, ktorú mu prisahal dať ako večný majetok. Nechápete teda na základe toho, prečo Jozef nedovolil, aby bolo jeho telo pochované – dokonca ani v Kanaánskej zemi, ako to bolo v prípade Jakuba? Pravda je taká, že Jozef veril, že sa blíži čas, keď Boh dá Abrahámovi tú zem, ako mu prisahal, a Jozef očakával, že spolu s Abrahámom vstúpi do tohto dedičstva.
TAM1897 Q1 23.6(Hlas) Nevzťahoval sa ten sľub na sľub, ktorý Boh dal Abrahámovi a o ktorom sa hovorí v pätnástej kapitole knihy Genezis?
TAM1897 Q1 23.7Áno, je to presne tak, vďaka Pánovi. A tak Jozef zomrel, bol balzamovaný v Egypte a uložený do rakvy, a keď Izraeliti opustili Egypt, Jozefove kosti niesli so sebou štyridsať rokov po púšti; a po celý ten čas bolo Jozefovo telo s nimi, tam pred ich očami, deň čo deň, a bolo výčitkou ich neviery.
TAM1897 Q1 23.8Zistil som, že mnohí ľudia pri čítaní tohto verša zo Štefanovej reči ho vysvetľujú tak, onak a inak, namiesto toho, aby uverili tomu, čo sa tam píše, namiesto toho, aby sa zamerali na sľub, ktorý Boh dal Abrahámovi a ktorý mu prisahal, že mu dá zem, ktorú mu ukázal. Ale súhlasili ste s tým, že zem, ktorú Boh ukázal Abrahámovi, bola svetom, a to nie týmto svetom, ale svetom, ktorý má prísť? To je tá krajina, ktorú mu Boh prisahal dať; a to je tá krajina, na ktorú čakal. To je tá krajina, v ktorej bolo mesto, na ktoré čakal, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh. A ani by ho nenapadlo vrátiť sa do tej druhej krajiny, z ktorej vyšiel.
TAM1897 Q1 23.9Celý čas platila Božia prísaha, že túto zem dá Abrahámovi a jeho potomkovi. Nepridávajte k tomu slovo „potomkovia“, keď ho Boh odstránil; nepridávajte k tomu množné číslo, keď ho Boh odstránil. „Nehovorí: a potomkom, akoby šlo o mnohých, ale o jedného: a tvojmu potomkovi, a ním je Kristus.“ Bolo ich mnoho, to je pravda. Z Egypta vyšli tri milióny, ale to nie sú tí, o ktorých Boh hovoril, keď povedal: „Tebe a tvojmu potomkovi“, čo bolo „ako o jednom“ a „ktorým je Kristus“. Chápete to? Nedovoľte, aby sa vám do mysle vkradol izraelský zástup, keď čítate slová: „Tebe a tvojmu potomkovi.“ Keď Boh odstráni množné číslo, nesmieme ho tam vôbec pridávať. Nesmieme ho tam vkladať ani vo svojom myslení. Kto bol potomok? – Kristus. Keď hovorí: „Tebe a tvojmu potomkovi,“ vy a ja to nesmieme čítať inak, ako že to dám tebe a Kristovi ako večný majetok. Nesmieme tam vkladať nikoho iného ako Krista, iba ak skrze Krista. Tebe a Kristovi to dám.
TAM1897 Q1 23.10Štefan hovorí, že „sa priblížil čas sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi“. Štefan to čerpal z Biblie. Chcem, aby ste pochopili, že to nebola žiadna osobitná inšpirácia Ducha Svätého daná práve vtedy Štefanovi, ale všetko to už bolo predtým v Biblii a Duch Svätý to dal tým ostatným prostredníctvom Štefana tým, že mu pripomenul veci, ktoré predtým čítal v Biblii. Prosím, otvorte si šiestu kapitolu knihy Exodus. V Písme je to tak jasné, že to nemožno nijakým spôsobom poprieť. Je to čas vyslobodenia Izraela a Pán to urobí. Exodus 6:1–5:—
TAM1897 Q1 23.11Hospodin povedal Mojžišovi: Teraz uvidíš, čo urobím faraónovi. Donútený mocnou rukou ich prepustí, donútený mocnou rukou ich vyženie zo svojej krajiny. Boh oslovil Mojžiša a ubezpečil ho: Ja som Hospodin. Zjavil som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi ako Všemohúci Boh. Svoje meno Hospodin som im však nedal poznať. Uzavrel som s nimi aj zmluvu, že im dám Kanaán, krajinu, kde bývali ako cudzinci. Počul som však aj nárek Izraelitov, ktorých zotročili Egypťania, a rozpamätal som sa na svoju zmluvu.
TAM1897 Q1 23.12Čo bola táto zmluva? — Dať im tú zem. Čo tá zem predstavovala? Čo to bolo? — Zem, svet, ktorý Pán ukázal Abrahámovi a prisahal, že mu ho dá za večný majetok.
TAM1897 Q1 24.1(Hlasy) Budúci svet.
TAM1897 Q1 24.2Teraz hovorí: „rozpamätal som sa na svoju zmluvu.“ Čo to znamenalo? „Spomenul som si na svoju zmluvu.“ Zabudol na ňu? — Nie; ale nastal čas, aby splnil to, čo sľúbil. Pamätáte si, že v osemnástej kapitole Zjavenia sa píše: —
TAM1897 Q1 24.3A počul som iný hlas volať z neba: Vyjdi z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a nedostalo sa vám z jeho rán, lebo jeho hriechy sa nahromadili až po nebo a Boh sa rozpamätal na jeho neprávosti. Odplaťte tej neviestke, ako sa i ona odplatila, dvojnásobne jej odplaťte za jej skutky. Do kalicha, do ktorého nalievala, nalejte jej dvojnásobne. Koľko si užila slávy a hýrenia, toľko jej dajte útrap a smútku, lebo si v srdci hovorí: Sedím ako kráľovná, nie som vdova a neuzriem smútok. Preto v jednom dni prídu na ňu rany: smrť, smútok, hlad a ohňom bude spálená, lebo mocný je Pán, Boh, ktorý ju odsúdil.
TAM1897 Q1 24.4Keď si Boh spomenul na jej neprávosti, nastal čas, keď je súdená. Keď si spomenul na svoju zmluvu, aký čas nastal? — Nastal čas splniť prísahu. Ale aká bola zmluva s Abrahámom, Izákom a Jakubom? — Bola to zmluva, že im dá tú zem do večného vlastníctva a že ju dá im a ich potomstvu. Kto bol tým potomstvom? — Kristus.
TAM1897 Q1 24.5Preto povedz Izraelitom: Ja som Hospodin. Ja vás vyvediem spod egyptského jarma, vyslobodím vás z otroctva a vykúpim vás vystretým ramenom a tvrdými trestami. Prijmem vás za svoj ľud a budem vaším Bohom. Poznáte, že ja som Hospodin, váš Boh, ktorý vás vyvedie spod egyptského jarma.
TAM1897 Q1 24.6Keby Izrael uveril tomu, museli by vôbec uzatvárať tú dohodu na Sinaji? Ešte skôr, než s nimi vôbec vyrazil z Egypta, povedal: „Ja budem vaším Bohom, vy budete mojím ľudom. Spoznáte, že ja som Hospodin.“
TAM1897 Q1 24.7Privediem vás do krajiny, ktorú som slávnostne sľúbil dať Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi. Vám ju dám do vlastníctva. Ja som Hospodin.
TAM1897 Q1 24.8„Priblížil sa čas sľubu, ktorý Boh prisahal Abrahámovi.“ „Zavediem ťa do zeme, o ktorej som prisahal, že ti ju dám.“ Čo je teda ten sľub? Do akej zeme chcel Boh Izrael zaviesť? Aká zem tam pre nich bola? – Budúci svet. Teraz sa nepokúšajte to všetko vysvetľovať. Nemám na to žiadne vysvetlenie. Je tu to, čo hovorí Slovo, a ja tomu verím. Nie je potrebné to vysvetľovať. Treba tomu len veriť. Nie, nesnažte sa to vysvetľovať ani sami sebe. Ak je to pre vás nové, ak ste o tom mali iné predstavy, nesnažte sa ich prispôsobiť tomuto. Zbavte sa ich všetkých a pozrite sa, čo tu stojí.
TAM1897 Q1 24.9Znova sa pýtam. Akú zem prisahal Boh dať Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi?
TAM1897 Q1 24.10(Zbor) Budúci svet.
TAM1897 Q1 24.11Budete sa toho držať? Pred chvíľou ste súhlasili, že je to správne. Neodstupujme od toho teraz, pre dobro našich duší.
TAM1897 Q1 24.12(Hlas) Prišlo by k nim vykúpenie?
TAM1897 Q1 24.13Áno; vykúpenie by k nim prišlo. Vykúpenie by prišlo na svet. To všetko by prišlo. Ale prišlo by to iným spôsobom, než ako to prišlo. Svet by mal inú skúsenosť, než akú mal. Prehliadame to, keď sa pozeráme na skúsenosť, ktorú mali oni, a myslíme si, že práve k tomu ich Boh povolal. Mali tú strašnú skúsenosť, lebo nechceli uveriť tomu, k čomu ich Boh povolal. A, bratia, ak sa dnes vy a ja pozeráme na tieto veci, ktoré boli vtedy predložené Izraelu, tak ako sa na ne pozerali oni, urobíme teraz to isté, čo urobil vtedy Izrael. Izrael vtedy nepochopil, čo pre neho Boh pripravil, a preto nedostal to, čo pre neho mal. Ak teraz vy a ja nevidíme v týchto veciach nič viac, než videl Izrael, nedostaneme nič viac, než dostal Izrael. Ak sa na tieto veci pozeráme tak, ako sa na ne pozeral Izrael, celkom iste sa budeme dnes správať tak, ako sa vtedy správal Izrael.
TAM1897 Q1 24.14Veď aj nám sa ohlasovalo evanjelium rovnako ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo aj keď ho počuli, vierou s ním nezrástli. Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, pokým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho odpočinku.
TAM1897 Q1 24.15Bude to teraz pre nás prospešné, ak sa to spojí s vierou v nás, ktorí to počúvame? Boh chráň, aby sa skúsenosť Izraela zopakovala aj u nás. Toto je nám predložené, aby sme tomu unikli.
TAM1897 Q1 24.16Pozrime sa, čo oni nevideli tým, že neverili v Boha. Pozrime sa, čo pre nich Boh pripravil, a dosiahnime to, namiesto toho, aby sme sa na veci pozerali tak, ako oni, a rovnako ako oni to nedosiahli.
TAM1897 Q1 24.17Otvorte si pätnástu kapitolu knihy Exodus a nájdete to tam veľmi jasne uvedené. Keď Izrael vyšiel z Egypta a prekročil Červené more, v trinástom verši sa píše:—
TAM1897 Q1 24.18„Milosťou svojou viedol si tento ľud, ktorý si vykúpil svojou silou a sprevádzal mocou k svojmu svätému príbytku.“
TAM1897 Q1 24.19Táto kapitola je Mojžišova pieseň. Tí, ktorí stoja na vrchu Sion a dosiahnu víťazstvo nad šelmou, nad jej obrazom a nad číslom jej mena, spievajú Mojžišovu pieseň. Nie pieseň podľa vzoru tejto. Nie pieseň, ktorá by sa jej podobala. Ale spievajú Mojžišovu pieseň. Tá pätnásta kapitola knihy Exodus je naša pieseň.
TAM1897 Q1 24.20Kam ich Boh chcel zaviesť? — Do svojho „svätého príbytku“. Kde bol ten svätý príbytok?
TAM1897 Q1 24.21(Zbor) „mesto s pevnými základmi, ktorého tvorcom a staviteľom je Boh.“
TAM1897 Q1 24.22Ešte viac. „Počuli to národy, chveli sa; Filištíncov zachvátila hrôza.“
TAM1897 Q1 24.23E. J. Waggoner.—A tak sa aj stalo.
TAM1897 Q1 24.24Samozrejme, že áno. Keď prišli k tej hranici, vtedy boli edomské kniežatá ohromené. „vojvodcov Moábu ovládol strach; všetkých Kanaánčanov zovrela úzkosť.“ Čo sa malo stať s obyvateľmi?
TAM1897 Q1 25.1(Hlasy) Mali sa rozplynúť.
TAM1897 Q1 25.2E. J. Waggoner.—To sa už stalo.
TAM1897 Q1 25.3Hneď ako sa tam dostali, Izrael sa spýtal: „Necháte nás prejsť cez vašu zem?“ Čo odpovedali? — Nie, pane. Nebolo im dovolené vkročiť na ich zem. Ale keby išli priamo od Červeného mora k hraniciam Edomu, celý Edom by stál v úžase, kým by neprešli. Ó, Izrael ani doteraz nezistil, čo tam Izrael premeškal. Bratia, keď zistíme, o čo tam Izrael prišiel, dodá nám to inšpiráciu, ktorá prinesie Božiu moc, a my tomu uveríme.
TAM1897 Q1 25.4Strach a hrôza padne na nich; pre veľkosť tvojho ramena budú nehybní ako kameň, kým neprejde tvoj ľud, Hospodin, kým neprejde ľud, ktorý si vykúpil. (doslovný preklad KJV)
TAM1897 Q1 25.5Čo s nimi urobí? „Privedieš ich a usídliš na vrchu, ktorý vlastníš.“ Čieho dedičstva? — Pánovho. Ale „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom cez prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého.“ Kto viedol Izrael? — Boh. Kam? — „Do tvojho dedičstva“; nie do nášho — do tvojho. „A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.“ „Tvoje dedičstvo, Pane.“ To však nie je všetko. „Privedieš ich a usídliš na vrchu, ktorý vlastníš, kde si si, Hospodin, pripravil príbytok.“ To nie je všetko. „kde si tvoje ruky, Pane, založili svätostánok.“ Aká je to svätyňa, ktorú Pánove ruky založili?
TAM1897 Q1 25.6(Hlasy) Pravá svätyňa.
TAM1897 Q1 25.7Samozrejme, že je. „Zo všetkého, o čom hovoríme, je hlavné toto: máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stanu, ktorý postavil Pán, a nie človek.“ To je to hlavné z nášho dnešného večerného rozhovoru, nie je to tak? Tam chcel Boh zaviesť Izrael. Ale oni to nevideli. Chápete? Práve tam nás chce zaviesť.
TAM1897 Q1 25.8Vidíte, že práve tam chcel Boh vtedy priviesť Izrael? Ak áno, potom budete pripravení ísť na miesto, ktoré Izrael prehliadol. Ale ak si myslíte, že to bola nejaká pozemská svätyňa, ktorú postavil človek, to je všetko, čo videl Izrael, a to je všetko, čo uvidíte aj vy. A Izrael sa nedostal do zeme, a ani vy sa tam nedostanete. Musíme vidieť viac, než videl Izrael, inak sa nikdy nedostaneme ďalej, než sa dostal Izrael. Ale prečo Izrael nevidel viac, než videl? – Neverili. Ale vy a ja musíme teraz veriť tomu, čomu Izrael vtedy neveril, inak nikdy nezískame to, čo Izrael premeškal. Ale ak uveríme tomu, čomu Izrael neveril, potom budeme uvedení do dedičstva, do ktorého Izrael nebol uvedený, do stanu, do ktorého Izrael nevstúpil, do svätého príbytku Božieho, do mesta, ktoré má základy, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh.
TAM1897 Q1 25.9Osemnásty verš: „Pán bude kraľovať na veky vekov.“ On sám chce nad nimi kraľovať; už nie faraón; už nie Nimrod; už žiadni z týchto modloslužobníkov; už žiadni z týchto vzbúrených ľudí. Boh chcel viesť Izrael do požehnanej zeme a tam nad nimi kraľovať naveky vekov, ale oni to nevedeli. Ach, o čo všetko prišli tým, že neuverili Pánovi! Ach, o čo všetko sme prišli my počas všetkých tých rokov! Lebo ako vám zajtra večer prečítam, už dávno by sme tam boli, keby sme len uverili Pánovi. Boh to hovorí a tak to je. Dnes večer nemáme v tomto stánku čo robiť. Právom tu vôbec nemáme čo robiť, lebo nemáme čo robiť na tomto svete. Keďže však sme na svete, toto je miesto pre nás. Ale nemali by sme byť na svete vôbec. Už dávno sme mali byť v Božom kráľovstve. To je fakt, bratia. Len o tejto jedinej myšlienke je v Biblii viac, než by sme tu dokázali vyložiť za ďalšiu hodinu.
TAM1897 Q1 25.10Mojžiš tomu všetkému veril. Veril, že čas naplnenia sľubu sa blíži. Čoskoro však mal zaujať egyptský trón. Mal sa stať kráľom. Mal vládnuť; mal zastávať úrad, vyšší než úrad primátora alebo úradníka v akomkoľvek meste. Mal vládnuť nielen kráľovstvu, ale ríši; ríši sveta, a bolo to jeho právo. Patrilo mu to na základe dvojitého práva. Nemusel kandidovať na úrad. Malo to pripadnúť jemu a nikto nemohol spochybniť jeho právo. K trónu ho delil už len jeden krok; stačilo len počkať, kým tento faraón zomrie, a ten mal takmer sto rokov. Potom sa mal tento Mojžiš stať kráľom sveta, lebo egyptská ríša sa rozprestierala po celom svete.
TAM1897 Q1 25.11Aj Izrael v tom čase prežíval ťažké časy. Izrael bol utláčaný, prenasledovaný a nútený pracovať v tehelniach. Mojžiš mohol povedať: „Teraz je náš ľud utláčaný; je prenasledovaný; trpí pre svojho Boha; ale nanajvýš to nebude trvať príliš dlho, lebo faraón má takmer sto rokov a už dlho žiť nemôže. Potom zavediem reformy. Dám túto vládu do poriadku. Budem vládnuť spravodlivo. Nie ako títo bezbožní faraóni. Verím v Boha. Som kresťan a práve preto, že som kresťan, som o to viac kvalifikovaný vládnuť.“ A nielenže by im mohol odňať ich bremená, ale mohol by im udeliť úrady a vládnuť svetu prostredníctvom Božieho ľudu. Nebola cesta otvorená? Bol to len krok k trónu a ten krok sa mal čoskoro urobiť. Ale pozrime sa, čo urobil ten kresťan za takýchto okolností. Otvorte si 11. kapitolu Listu Hebrejom. Pozrite sa pozorne, prečítajte si to dôkladne a zistite, čo sa tam píše. Dvadsiaty štvrtý verš:—
TAM1897 Q1 26.1Keď Mojžiš dospel, vo viere odoprel volať sa synom faraónovej dcéry.
TAM1897 Q1 26.2Čo znamenalo odmietnuť, aby ho nazývali synom faraónovej dcéry? — Odmietnuť stať sa kráľom. Trón tam bol. Bol to len krok k nemu. Ale namiesto toho, aby tam vystúpil a posadil sa na trón, zostúpil. Obrátil sa chrbtom k egyptskému trónu a ku všetkým pokladom a rozkošiam Egypta a obrátil svoju tvár k inej krajine; lebo nastal čas, keď mal Boh povolať svoj ľud z tej krajiny do tejto inej krajiny. Mojžiš veril v Ježiša Krista, a preto veril v oddelenie cirkvi od štátu. Preto sa oddelil od štátu a celým srdcom stál na strane cirkvi. Boh ho povolal z tejto krajiny, tak ako najprv povolal jeho otca Abraháma z jeho krajiny. Ale to nie je všetko. Počúvajte: „Radšej si zvolil trpieť s Božím ľudom, než si na čas užívať rozkoše Egypta?“ (Jonesov citát, doslovný preklad)
TAM1897 Q1 26.3(Zbor) Hriech.
TAM1897 Q1 26.4Hriech? Bol dedičom trónu. Čo by to teda pre neho bolo, keby upriamil svoju myseľ na egyptský trón, na moc a rozkoše sveta a na vlády sveta? Čo to bolo? – Hriech. Píše sa to tam?
TAM1897 Q1 26.5(Hlasy) Áno.
TAM1897 Q1 26.6Veríte tomu?
TAM1897 Q1 26.7(Hlasy) Áno.
TAM1897 Q1 26.8Bol to vtedy hriech pre Izrael?
TAM1897 Q1 26.9(Hlasy) Áno.
TAM1897 Q1 26.10Čo je to teraz?
TAM1897 Q1 26.11(Hlasy) Hriech.
TAM1897 Q1 26.12Bratia, v Biblii sú niektoré veci, nad ktorými by sme mali premýšľať. „Radšej si zvolil trpieť s Božím ľudom, než mať dočasný úžitok z hriechu.“ Ale nezabudnite, že rozkoše, o ktorých sa tu hovorí – rozkoše hriechu – sú v skutočnosti rozkoše Egypta; rozkoše byť kráľom Egypta, zastávať úrad v pozemskom vládnom aparáte, vládnuť nad inými ľuďmi. Všetko toto mu malo pripadať na základe skutočného pôvodu, na základe dedičského práva. Nemusel sa sám uchádzať o kandidatúru ani žiadať o hlasy. Prirodzene mu to pripadalo. Záznam hovorí, že keby to všetko prijal a užíval si to, znamenalo by to, že si užíva rozkoše hriechu. On sa však toho zriekol. Prečo? – „Kristovu potupu pokladal za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta.“
TAM1897 Q1 26.13Aké miesto mal Kristus vo vzťahu k egyptskej vláde a trónu? Bol Kristus jedno s Egyptom? – Nie. Mohol Mojžiš mať zároveň Krista aj egyptský trón?
TAM1897 Q1 26.14(Hlasy) Nie.
TAM1897 Q1 26.15Ale egyptský trón mu pripadal tak prirodzene, ako listy padajú zo stromov. Nemusel sa usilovať o úrad. Ani o to, aby bol nominovaný.
TAM1897 Q1 26.16A. F. Ballenger.—Ani o to, aby zorganizoval petíciu.
TAM1897 Q1 26.17Nie. Nemusel si ani zohnať zástupcu, ktorý by predložil jeho petíciu prezidentovi.
TAM1897 Q1 26.18Pozrite sa ešte raz na túto situáciu. Bol tu Egypt so svojím trónom, svojimi rozkošami a pokladmi, ktoré mu pripadali tak prirodzene, ako listy padajú zo stromu, bez akéhokoľvek osobného úsilia z jeho strany. Všetko, čo musel urobiť, bolo sedieť so zloženými rukami, kým kráľ nezomrie na starobu, a potom to všetko bolo jeho. Napriek tomu by radšej bol s Kristom a znášal jeho potupu, ako by mal sedieť na egyptskom tróne. A majte na pamäti najmä to, že aby mohol byť s Kristom, musel sa odvrátiť od trónu a všetkých pokladov a rozkoší Egypta.
TAM1897 Q1 26.19Teraz nehovorte, že som to tam vložil ja, že som si to vymyslel. Všímajte si, čo hovorí Slovo, a uvidíte, že je to tam všetko. Nie je to tam naozaj?
TAM1897 Q1 26.20(Hlasy) Áno.
TAM1897 Q1 26.21Prečítajme si to ešte raz a potom bude čas na ukončenie dnešného večera; zajtra večer sa budeme opäť venovať Izraelu:—
TAM1897 Q1 26.22Keď Mojžiš dospel, vo viere odoprel volať sa synom faraónovej dcéry. Radšej si zvolil trpieť s Božím ľudom, než mať dočasný úžitok z hriechu, a Kristovu potupu pokladal za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta. Mal totiž na zreteli budúcu odmenu.
TAM1897 Q1 26.23„Priblížil sa čas zasľúbenia, ktoré Boh prisahal Abrahámovi“, že mu dá požehnanú odmenu. Mojžiš tomu uveril a oddelil sa od štátu, obrátil sa chrbtom k trónu a zvolil si potupu Kristovu namiesto všetkej moci, rozkoše a slávy Egypta. A nezabudnite, že sa musel odvrátiť od toho všetkého, aby sa stal účastníkom potupy Kristovej.