Kapitola 10 — Polnočný krik
GSAM 160.1„O polnoci sa rozľahol krik: Hľa, ženích! Vyjdite mu v ústrety! Vtedy sa zobudili všetky panny a pripravovali si lampy.“1
GSAM 160.2Už sme hovorili o čase čakania, ktorý sa objavuje v tomto podobenstve o „desiatich pannách“, a teraz venujeme osobitnú pozornosť tej časti, ktorá je uvedená vo vyššie citovanom texte a ktorú adventisti označujú ako „polnočný krik“. Významný autor píšuci na túto tému v časopise s názvom Midnight Cry z 3. októbra 1844 hovorí:—
GSAM 160.3„Ale ako sme sa dostali do tejto noci čakania? Pretože sme začali videnie [videnie dvetisíctristo dní] na jar namiesto na jeseň roku 457 pred n. l. Nedosiahli sme určený cieľ o šesť mesiacov a niekoľko dní. To nás uvrhlo do noci čakania, ktorá trvala šesť mesiacov.“
GSAM 160.4Iný autor, S. S. Snow, v časopise Cry z 22. augusta 1844, keď hovoril o dvetisíctristo dňoch, povedal:—
GSAM 160.5„Začali sa vydaním dekrétu o obnove a výstavbe Jeruzalema. Dekrét najprv vydal Kýros, obnovil ho Dárius a dokončil ho Artaxerxes Longimanus v siedmom roku svojej vlády. Bol vyhlásený a nadobudol platnosť na jeseň roku 457 pred n. l., keď Ezdráš, ktorý dorazil do Jeruzalema vďaka milostivej ruke Pána, obnovil židovskú republiku, vymenoval úradníkov a sudcov a začal s výstavbou múru.“2
GSAM 160.6Keďže čas videnia bol dvetisíctristo celých rokov, na dosiahnutie počtu dvetisíctristo by bolo potrebných celých 457 a celých 1843 rokov, a ak bol dekrét vydaný až v siedmom mesiaci roku 457 pred n. l., učilo sa, že toto obdobie sa neskončí skôr ako v siedmom mesiaci roku 1844. Keďže oslava desiateho dňa siedmeho mesiaca sa javila ako udalosť, ktorá označovala začiatok tohto obdobia, bolo jednoznačne preukázané, že desiateho dňa siedmeho mesiaca (podľa židovského kalendára), 22. októbra 1844, sa skončí dvetisíctristo dní a nastane čas na očistenie svätyne. Všetky dôkazy použité na určenie konca tohto obdobia v roku 1843 platili s rovnakou silou aj pre výpočet pre rok 1844 a s tým prišla istota, že objavili to, čo sa zdalo byť istým riešením príčiny ich sklamania. Spôsob, akým adventisti hlásali „pravý polnočný krik“, ako sa to vtedy nazývalo, nemožno lepšie ilustrovať než citovaním zo spisov tých, ktorí sa v tom čase výrazne angažovali v tejto práci.
GSAM 161„Vyjdite mu v ústrety!“
GSAM 161.1V časopise Cry z 3. októbra 1844 bol uverejnený článok, ktorý napísal George Storrs pod nadpisom „Vyjdite mu v ústrety“, v ktorom povedal:—
GSAM 161.2„Beriem do ruky pero s pocitmi, aké som doteraz nikdy nezažil. V mojej mysli niet pochýb, že desiaty deň siedmeho mesiaca bude svedkom zjavenia nášho Pána Ježiša Krista v oblakoch neba. Od tej udalosti nás delí už len niekoľko dní – strašný okamih pre tých, ktorí nie sú pripravení, ale slávny pre tých, ktorí sú pripravení.
GSAM 161.3„‚Hľa, ženích‘ prichádza tento rok; ‚Vyjdite mu v ústrety!‘ S nominálnymi cirkvami a všetkými bezbožnými sme skončili, okrem toho, do akej miery sa ich môže týkať tento výkrik. Našou úlohou je teraz prebudiť panny, ‚ktoré si vzali‘ svoje ‚lampy a vyšli v ústrety ženíchovi‘. Kde sa teraz nachádzame? Ak sa videnie oneskorí, čakajte naň. Nie je to naša odpoveď od minulého marca alebo apríla? – Áno. Čo sa stalo, kým sa Ženích oneskoril? – Všetky panny driemali a spali, nie je to tak? Kristove slová nesklamali; a ‚Písmo nemožno zrušiť.‘ Nemá zmysel predstierať, že sme boli bdelí; driemali sme, nie pokiaľ ide o samotný príchod Krista, ale pokiaľ ide o čas. Vstúpili sme do obdobia čakania; nevedeli sme, ‚ako dlho‘ to potrvá, a v tomto bode sme zaspali. Niektorí z nás vo sne povedali: ‚Nestanovuj ďalší čas!‘, a tak sme spali. Teraz je problémom prebudiť nás. Pane, pomôž, lebo pomoc človeka je márna. Prehovor sám, Pane. Ó, nech ‚Otec‘ teraz ‚oznámi‘ ten čas.
GSAM 162Polnoc posolstva
GSAM 162.1„Ako dlho trvá čas čakania? — Pol roka. Ako to vieš? — Lebo náš Pán hovorí: ‚o polnoci‘, keď sa ženích oneskoril. Videnie sa týkalo ‚dvetisíctristo večerov a rán‘, čiže dní. Jeden ‚večer‘, čiže noc, predstavuje polovicu jedného z týchto prorockých dní, a preto trvá šesť mesiacov. To je celková dĺžka času čakania. Súčasné silné volanie času začalo približne v polovici júla a šíri sa s veľkou rýchlosťou a silou a sprevádza ho prejav Ducha, aký som nikdy nezažil, keď bolo volanie ‚1843‘. Teraz je to doslova: ‚Vyjdite mu v ústrety!‘ Dochádza k opúšťaniu všetkého v takej miere, o akej sa mi ani nesnívalo. Keď sa toto volanie zmocní srdca, roľníci opúšťajú svoje farmy spolu so svojou úrodou. Je tu silný plač so slzami a zasvätenie všetkého Bohu, aké som nikdy nezažil. Je tu dôvera v túto pravdu, akú sme v predchádzajúcom volaní nikdy nepociťovali v rovnakom rozsahu, a plač alebo roztápajúca sa sláva v nej, ktorá presahuje všetko chápanie, okrem tých, ktorí to pocítili.
GSAM 162.2„Na základe tejto prítomnej pravdy sa ja, milosťou, odvážim riskovať všetko a cítim, že podľahnúť pochybnostiam o nej by znamenalo uraziť Boha a privolať na seba ‚rýchlu skazu‘. Som presvedčený, že teraz každý, ‚kto sa bude usilovať zachovať si život‘ – tam, kde bol tento výkrik riadne hlásaný – tým, že sa bude oddávať myšlienke ‚čo ak to nepríde‘, alebo strachom riskovať v tejto pravde, ‚stratí svoj život‘. Vyžaduje si to tú istú vieru, ktorá viedla Abraháma, aby obetoval Izáka, Noacha, aby postavil archu, Lóta, aby opustil Sodomu, synov Izraela, aby celú noc čakali na svoj odchod z Egypta, Daniela, aby vošiel do jamy levov, alebo troch Hebrejcov do ohnivej pece. Domnievali sme sa, že vstúpime do kráľovstva bez takejto skúšky viery, ale som presvedčený, že tomu tak nie je. Táto posledná pravda prináša takúto skúšku a nikto sa do nej nepustí, okrem tých, ktorí sa odvážia byť považovaní za bláznov, šialencov alebo čokoľvek iné, čím ich radi zahrnú predpotopní Sodomiti, vlažná cirkev alebo spiace panny. Ešte raz by som zvolal: ‚Zachráň sa, ide ti o život.‘; ‚Neobzeraj sa‘ za seba!; ‚Rozpomeňte sa na Lótovu ženu.‘“
GSAM 163Storrsova plochá skala
GSAM 163.1V časopise Midnight Cry z 10. októbra 1844 sa pod perom Georgea Storrsa objavil nasledujúci text pod nadpisom „Finále“, ktorý adventisti nazývajú „Storrsova plochá skala“:—
GSAM 163.2„Ako sa máme pripraviť na ten deň? — Verme Božej pravde a vydajme sa na túto cestu s pevnou vierou, ktorá vzdáva slávu Bohu. Musíme mať rovnaký postoj, aký by sme mali, keby sme vedeli, že v ten deň zomrieme, rovnaké úplné zasvätenie sa Bohu a odumretie voči svetu.
GSAM 163.3„Nemôžem lepšie ilustrovať, čo mám na mysli, ako predstaviť si veľkú plochú skalu uprostred oceánu. Slávne a mocné knieža dalo sľub, že v stanovenom čase pošle nádherný parník, aby odviezol všetkých ľudí, ktorých tam nájde s dôkazom, že plne uverili jeho slovu, do slávnej krajiny. Mnohí sa vydajú na tú skalu. Niektorí, keď sú už v bezpečí na skale, pretrhnú lano a ich plavidlo, s ktorým tam prišli, sa od nich vzdiali, a oni sa za ním už nepozerajú, ale čakajú na príchod parníka. Nemajú žiadne pochybnosti o pravdivosti sľubu a vsádzajú naň všetko. Iní, ktorí tam prichádzajú, si myslia, že stačí, keď sú na skale. Chcú však byť ‚múdri‘ a nechcú podstupovať príliš veľké riziko.
GSAM 164.1„‚Podľa tvojej viery sa ti stane‘ zaznelo ešte predtým, ako sa očakával parník. Deň nastáva. Tí opatrní možno majú v úmysle odviazať svoje člny a nechať ich odplávať, ak uvidia prichádzať parník. Ten sa objaví na obzore; teraz je však už príliš neskoro, aby mohli svoje člny pustiť bez toho, aby ich zbadali; a okrem toho tá istá opatrnosť by im teraz kázala, aby svoje člny nenechali odplávať, kým si nebudú istí, že sa nemýlia v tom, čo sa blíži. Teraz sa parník priblíži tak blízko, že nemôžu svoje člny odviazať bez toho, aby ich zbadali.
GSAM 164.2„Parník dorazí k skale. ‚Aký je dôkaz, že ste mali bezvýhradnú dôveru v sľub o príchode parníka?‘ – ‚Naše člny sú odviazané a odplávali od nás, takže sme sa nemohli dostať na breh a museli by sme zahynúť, keby parník neprišiel, lebo je to skala, okolo ktorej nikdy nepláva žiadne iné plavidlo.‘ ‚To stačí,‘ zvolá veliteľ parníka; ‚poďte na palubu; takáto dôvera nebude sklamaná.‘
GSAM 164.3„Tí, ktorí si nechali svoje člny priviazané k skale, sa teraz tlačia okolo a snažia sa dostať na palubu parníka. Veliteľ sa pýta: ‚Čo znamenajú tie člny, ktoré vidím priviazané k tým skalám tam v diaľke, alebo ktorých laná boli pretrhnuté až potom, čo som sa objavil na obzore?‘ Odpovedajú: ‚Mysleli sme si, že budeme opatrní, aby sme v prípade, že parník nepríde, mali niečo, čím by sme sa mohli vrátiť na pevninu.‘ ‚Tak ste sa teda postarali o telo,‘ zvolá veliteľ, ‚že? A tak ste pochybovali o mojich slovách? Podľa vašej viery sa vám stane. Dôkazy sú proti vám. Postarali ste sa o návrat a teraz musíte žať ovocie svojej neviery.‘ A tak ‚nemohli vojsť pre nevieru.‘ Ó, aký strašný stav zúfalstva!
GSAM 164.4„Odviažte teraz svoje laná, bratia; nech vaše člny odplávajú mimo dohľadu; áno, ponáhľajte sa, kým sa neobjaví ‚znamenie Syna človeka‘. Potom už bude príliš neskoro. Risknite to teraz a risknite všetko. Ó, moje srdce trpí za vás; neváhajte; odrazte ten čln, inak ste stratení; lebo ‚kto sa bude usilovať zachovať si život, stratí ho‘, tak hovorí Ježiš Kristus, náš Pán a Sudca. Ponáhľajte sa teda, ešte raz vás prosím, ó, ponáhľajte sa! Pustite každý čln, pomocou ktorého teraz počítate s útekom na pevninu, ‚ak to nepríde‘. To ‚ak‘ vás zničí. Teraz je to posledná skúška a pokušenie. Urobte to, čo urobil náš Pán pri poslednom pokušení diabla – satanovi povedal: ‚Odíď‘. Vtedy ho diabol opustil a ‚vtom prišli anjeli, ktorí mu posluhovali.‘ Tak to bude aj s vami, keď dosiahnete toto víťazstvo.“
GSAM 165Rýchle pôsobenie Polnočného kriku
GSAM 165.1Pokiaľ ide o rýchlosť, silu a účinok posolstva „polnočného kriku“, správnu predstavu nám poskytujú slová N. Southarda, redaktora časopisu, z ktorého sme už predtým citovali – Midnight Cry. V čísle z 31. októbra 1844 píše:
GSAM 165.2„Spočiatku sa proti určitému času všeobecne protestovalo; zdalo sa však, že jeho hlásanie sprevádza neodolateľná sila, ktorá všetko pred sebou zrazila na kolená. Preletelo krajinou rýchlosťou tornáda a takmer súčasne zasiahlo srdcia na rôznych a vzdialených miestach spôsobom, ktorý možno vysvetliť len predpokladom, že v ňom bol Boh. Hnutie všade podnietilo dôkladný prieskum srdca a pokoru pred Bohom. Spôsobilo to odvrátenie náklonnosti od vecí tohto sveta, uzdravenie sporov a nevraživosti, priznanie krívd, zlomenie sa pred Bohom a kajúcne prosby zo skrúšeného srdca k nemu o odpustenie a prijatie. Spôsobilo to sebaponíženie a pokoru duše, akú sme doteraz nikdy nezažili. Ako Boh prostredníctvom Joela prikázal, keď sa priblíži veľký deň Boží, vyvolalo to trhanie sŕdc, a nie šiat, a obrátenie sa k Pánovi s pôstom, plačom a smútkom. Ako povedal Boh prostredníctvom Zachariáša, na jeho deti bol vylitý duch milosti a prosby; hľadeli na toho, ktorého prebodli, a v krajine bol veľký smútok, každá rodina osobitne a ich ženy osobitne; a tí, ktorí očakávali Pána, trápili svoje duše pred ním.“
GSAM 166Ľud pohnutý nadprirodzenou silou
GSAM 166.1O tomto dojímavom vyhlásení hovorí ďalej:—
GSAM 166.2„Zdalo sa nám, že to bolo natoľko nezávislé od ľudského pôsobenia, že sme to mohli považovať len za naplnenie ‚polnočného kriku‘ po omeškaní Ženícha a po driemaní a spánku panien, keď sa všetky mali vzbudiť a pripraviť si svoje lampy. A zdá sa, že posledné dielo bolo vykonané; lebo nikdy predtým neboli jednotlivé skupiny očakávajúce príchod Pána v takom dobrom stave prípravy na jeho príchod.“
GSAM 166Zbavenie sa svetských majetkov
GSAM 166.3Pod vplyvom inšpirujúceho hlásania doktríny o príchode sa mnohí zbavili svojho svetského majetku a svoje prostriedky využili na podporu verejných rečníkov v ich práci, na rozširovanie tlačených letákov a brožúr alebo na uspokojovanie potrieb tých, ktorí to potrebovali, čím svetu poskytli najlepší dôkaz svojej úprimnosti a oddanosti; zatiaľ čo tí, ktorí sa držali svojho pozemského majetku a nepriniesli žiadnu zvláštnu obeť pre toto dielo, boli svetskými ľuďmi označovaní za tých, ktorí v skutočnosti neveria tomu, čo vyznávajú. Na ilustráciu uvediem dva príklady, po jednom z každej strany tejto otázky.
GSAM 166Zemiakové pole
GSAM 166.4Prvý príklad sa týka veriaceho menom Hastings, ktorý žil v New Ipswichu v štáte New Hampshire a mal veľké pole s nádhernými zemiakmi, ktoré nechal nevykopané. Jeho susedia sa o ne obávali a prišli za ním s ponukou, že ich za neho zadarmo vykopú a uložia do pivnice, ak im to dovolí, „lebo,“ povedali, „možno ich budete potrebovať.“ „Nie!“ povedal pán Hastings, „nechám toto pole zemiakov kázať o mojej viere v skorý príchod Pána.“
GSAM 167.1Tej jesene, ako sa dá zistiť z novín Claremont (N.H.) Eagle, New York True Sun a rôznych ďalších verejných periodík, bola úroda zemiakov takmer úplne zničená „hnilobou zemiakov“. Ako sa uvádza v denníku Sun: „Aké bolestivé je zistiť, že celé úrody tejto cennej jedlej plodiny boli zničené hnilobou. Korešpondent filadelfského denníka uvádza, že úroda zemiakov v tomto štáte je zničená. Jedinou oblasťou, z ktorej sa ozýva len málo sťažností, je Maine, ale ani tam sa úroda nevyhla tejto chorobe.“
GSAM 167.2Keďže jeseň bola mierna a zemiaky pána Hastingsa zostali v zemi až do novembra, žiadne z nich nezhnili. V dôsledku toho mal hojné zásoby pre seba aj pre svojich nešťastných susedov, ktorí sa v predchádzajúcom októbri tak starostlivo zaujímali o jeho blaho a ktorí na jar boli nútení kupovať od neho sadbové zemiaky a radi za ne zaplatili dobrú cenu. To, čo považovali za veľkú pohromu pre pána Hastingsa, Boh premenil na pozemské požehnanie, a to nielen pre neho, ale aj pre jeho susedov.
GSAM 167Popretie viery
GSAM 167.3Druhý prípad sa odohral v mieste môjho bydliska. Išlo o člena cirkvi, ktorý na zhromaždeniach veľa hovoril o Pánovom príchode na jeseň roku 1844. Bol to muž s nemalým majetkom a okrem iného mal veľa ošípaných práve v tom správnom veku na to, aby si ich nechal na jarný trh. Môj strýko, ktorý sa nijako nábožensky neprezentoval a ktorého živnosťou bol nákup a predaj dobytka, išiel k tomuto vyznávajúcemu adventistovi kúpiť jeho ošípané, ale dozvedel sa od neho, že ich nechce predať, lebo si ich chce nechať až do budúcej jari ako „ošípané na ďalší výkrm“. Strýko prišiel za mojím dedkom, ktorý bol adventistickým veriacim, a povedal: „Ten človek neverí tomu, čo vyznáva.“ „Prečo?“ spýtal sa dedko. „Lebo,“ povedal strýko, „hovorí, že Pán príde a že tento rok na jeseň nastane koniec sveta, ale svoje ošípané si chce nechať až do budúcej jari. Nemusí so mnou hovoriť; on tomu ani slovo neverí.“
GSAM 168Prostredky ponúknuté príliš neskoro
GSAM 168.1Boli ľudia, ktorí si držali svoje prostriedky a celý čas zápasili s presvedčením, že by ich mali použiť na podporu diela, až kým nebolo príliš neskoro na ich investovanie. Takí prišli za tými, ktorí sa venovali tlačeniu posolstva, a so slzami v očiach ich naliehavo prosili, aby prijali ich peniaze, ale odpoveď znela: „Prichádzate príliš neskoro! Zaplatili sme za všetky tlačené materiály, ktoré môžeme pred koncom sveta rozoslať. Najali sme niekoľko mechanicky poháňaných tlačiarenských strojov, ktoré bežia deň aj noc; už nechceme žiadne ďalšie peniaze.“ Očitý svedok mi dosvedčil, že videl, ako muži položili tisíce dolárov na stôl pred vydavateľom časopisu Voice of Truth a v duševnej úzkosti ho prosili, aby ich prijal a použil. Odpoveď znela: „Prišli ste príliš neskoro! Teraz vaše peniaze nechceme! Nemôžeme ich použiť!“ Potom sa spýtali: „Nemôžu sa tie peniaze dať chudobným?“ Odpoveď bola rovnaká: „Postarali sme sa o okamžité potreby všetkých, ktorých môžeme osloviť.“ V duševnej úzkosti si tí muži vzali svoje peniaze späť a vyhlásili, že na nich spočíva Boží hnev pre ich nedostatok viery a pre chamtivosť, ktorá ich viedla k tomu, že odopreli prostriedky Božej veci, keď boli potrebné a boli by sa s radosťou použili.
GSAM 168Menovaní opatrovníci
GSAM 168.2Charakter a zásady tých, ktorí nechali svoju úrodu nezberanú a svoje obchody opustené, aby roznášali tlačené slovo alebo hovorili a modlili sa s ľuďmi od domu k domu, boli nad každú kritiku. Ľudia nepochybovali o tom, že takíto muži a ženy verili každému slovu, ktoré povedali, a navyše ich sprevádzala taká sila, že čestní ľudia nemohli ich slovám odporovať ani sa im brániť. Týmto spôsobom boli tisíce ľudí privedené k viere v pravdu a hľadali a našli Božie milosrdenstvo.
GSAM 169.1Posmievačský hriešnik a svetský vyznavač sa však rozhodli, že toto dielo roznášania adventných publikácií sa musí zastaviť. Títo muži, ktorí si vzali na starosť obec alebo celý okres a chodili od domu k domu s touto adventnou doktrínou, pričom zanedbávali svoje podnikanie a rodiny, musia byť podľa nich mimo seba a preto je potrebné nad nimi ustanoviť opatrovníkov. Údajné prejavy duševnej poruchy, ktoré vykazovali veriaci (pričom išlo jednoducho o úsilie o spásu svojich blížnych, bez dôkazu, že ich rodiny trpeli kvôli zanedbávaniu podnikania), neboli dostatočným dôkazom duševnej poruchy; v dôsledku toho bolo pod opatrovníctvo umiestnených len málo osôb. Súdiac podľa ľahkovážnosti, s akou o tejto skutočnosti hovoria dnešní odporcovia, by sa mohlo zdať, že takých prípadov bolo veľa; avšak počas celej mojej služby ako adventistického kazateľa, ktorá trvá už vyše päťdesiatšesť rokov, som sa stretol len s dvoma prípadmi „milleritov“, ktorí boli umiestnení pod opatrovníctvo. Stručná zmienka o nich snáď bude na mieste.
GSAM 169Jeho vlastný opatrovník
GSAM 169.2Prvý sa odohral v štáte New York, menej ako tridsať míľ od miesta, kde som býval. Muž, ktorého majetok dosahoval hodnotu približne 100 000 dolárov, prijal adventistickú doktrínu. Približne polovicu tejto sumy venoval svojej manželke a deťom, ktoré s ním nezdieľali túto vieru. Zvyšok považoval za svoj, s ktorým mohol naložiť podľa vlastného uváženia; a keďže časť z neho putovala na adventnú vec, jeho deti vznesli námietky a poradili sa so sudcom, prosiac, aby bol nad ich otcom ustanovený opatrovník. Potom, čo im sudca vysvetlil povinnosti a právomoci opatrovníka pri spravovaní majetku, požiadal ich, aby navrhli, koho by si želali, aby ustanovil. Po krátkej porade sa zhodli, že nepoznajú nikoho, komu by sa odvážili zveriť majetok, a oznámili sudcovi, že zvolili svojho otca za jeho vlastného opatrovníka. Sudca sa obrátil na muža a povedal: „Pán _____, vaše deti si vás zvolili za vhodnú osobu na správu vášho majetku. Vaša situácia zostáva rovnaká ako predtým, než ste sa dostali pred súd.“3
GSAM 170Absurdná situácia
GSAM 170.1Druhým prípadom bol prípad Stockbridgea Howlanda z Topshamu v štáte Maine. Bol jedným z najlepších remeselníkov v celej tej časti krajiny, majstrom v stavbe mlynov a mostov. V rámci tohto hnutia „polnočného kriku“ prechádzal pán Howland na koni cez viaceré obce a roznášal letáky a brožúry od domu k domu, čo veľmi rozčuľovalo odporcov a posmievačov, ktorí sa sťažovali, že týmto roznášaním brožúr zanedbáva svoje podnikanie. Preto ihneď zabezpečili vymenovanie opatrovníka, ktorý mal viac práce, než očakával, keďže mu pán Howland posielal všetkých výbercov daní a v podstate každého, kto prišiel s účtami na zaplatenie; „lebo,“ povedal, „nie som považovaný za spôsobilého vykonávať akékoľvek obchodné záležitosti.“ Čoskoro nato sa okres rozhodol postaviť most cez rieku Kennebec – most, ktorý by odolal prudkému prúdu vody a plávajúcemu ľadu v čase jarných povodní. Okresní komisári a mestskí radcovia sa zhodli, že Stockbridge Howland je ten pravý človek na túto prácu. Keď mu priniesli technické špecifikácie a zmluvu na výstavbu mosta, ironicky povedal: „Páni, budete sa musieť obrátiť na môjho opatrovníka. Viete, že ma nepovažujú za spôsobilého starať sa o svoje vlastné záležitosti, a prídete za mnou, aby som postavil most!“ Situácia bola pre rozumných ľudí až príliš absurdná a opatrovníctvo náhle skončilo. Stačí povedať, že jeho prenasledovatelia neskôr najpokornejšie uznali, že ich konanie bolo nespravodlivé a neopodstatnené.