Kapitola 7 — Rýchly rozvoj posolstva

GSAM 126.1„VIDEL som zostupovať z neba iného mocného anjela, zahaleného do oblaku. Na hlave mal dúhu, jeho tvár bola sťa slnko a nohy ako ohnivé stĺpy. V ruke mal otvorenú knižku. Pravou nohou sa postavil na more, ľavou na zem a volal mohutným hlasom, ako keď reve lev. Keď zvolal, sedem hromov prehovorilo svojimi hlasmi.... Anjel, ktorého som videl stáť na mori a na zemi, zdvihol k nebu pravú ruku a prisahal na toho, ktorý žije na veky vekov, ktorý stvoril nebo i to, čo je v ňom, aj zem, i to, čo je na nej, aj more, i to, čo je v ňom: Času viac už nebude, lebo v dňoch hlasu siedmeho anjela, keď zatrúbi, sa zavŕši tajomstvo Boha, ktoré dal ako radostnú zvesť svojim sluhom prorokom.“¹

GSAM 126Anjel ako symbol ľudských poslov

GSAM 126.2Ako už bolo ukázané, dielo hlásania evanjelia bolo zverené človeku a Pán sľúbil svoje požehnanie na toto pôsobenie až do „konca sveta“.² Anjel nesúci toto posolstvo teda musí byť symbolom posolstva týkajúceho sa času, ktoré má byť hlásané obyvateľom zeme. Posolstvo je hlásané z knihy, ktorá je „otvorená“, čo jasne naznačuje, že kedysi bola zatvorená. Títo poslovia sú Bohom vážení; lebo nad nimi je „dúha“, znamenie Božej zmluvy, a stoja odetí svetlom Božej slávy a zvestujú posolstvo na základe autority Stvoriteľa všetkých vecí. To, čo sa tu zvestuje, je posolstvo o čase, kedysi „zapečatené“, ale teraz zvestované z „otvorenej“ knihy.

GSAM 127.1V predchádzajúcich kapitolách bolo dokázané, že Pán určil čas, kedy malo byť dané svetlo týkajúce sa ukončenia veľkého prorockého obdobia – dvetisíctristo dní – vedúceho k vyšetrujúcemu súdu; že predpoveď, podľa ktorej sa má zvýšiť poznanie, sa presne naplnila povolaním mnohých, ktorým toto svetlo zjavil; a že tiež určil čas, kedy by sa malo pochopiť podobenstvo o figovníku, tým, že vtedy a tam povolal svojich učiteľov, aby vyšli a zvestovali toto podobenstvo svetu. Rovnako presne určil okamih, kedy by posolstvo o čase malo zosilnieť do svojho hlasitého kriku, a rovnako presne sa to aj naplnilo.

GSAM 127Hlasitý krik prvého posolstva

GSAM 127.2Okamih, kedy mal zaznieť hlasitý krik tohto posolstva, je zaujímavou otázkou. Je tu umiestnený medzi zaznením šiestej a siedmej trúby, čo možno vidieť nielen podľa jeho umiestnenia v biblickom zázname, ale aj podľa samotného posolstva, ktoré hovorí: „v dňoch hlasu siedmeho anjela, keď zatrúbi, sa zavŕši tajomstvo Boha, ktoré dal ako radostnú zvesť svojim sluhom prorokom.“ Toto je presvedčivý dôkaz, že čas vyhlásený v tomto posolstve siaha až po zaznenie siedmej trúby.

GSAM 127Čas hlasitého kriku

GSAM 127.3Keď zaznie siedmy anjel, čítame, že „v nebi sa otvoril Boží chrám a v Božom chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy.“³ Pri službe v pozemskej svätyni sa priestor obsahujúci archu – svätyňa svätých – otváral len raz ročne; stalo sa tak v Deň zmierenia a za účelom zmazania hriechov – očistenia svätyne. Čas, o ktorom hovorili proroci, kedy by sa malo uskutočniť toto očisťovacie dielo, vykonané Kristom, je na konci dvetisíctristo dní.⁴ Uvádza sa tiež, že keď zaznie siedmy anjel, hlasy v nebi hovoria, že nastal čas, aby boli mŕtvi súdení.⁵

GSAM 128.1Tento prorocký symbol zo Zjavenia 10 predstavuje čas, keď má toto posolstvo zaznieť „mohutným hlasom“ a nakoniec „ako keď reve lev“. Čas, keď sa podľa tohto proroctva malo posolstvo zintenzívniť až k „hlasitému kriku“, trvá od konca šiestej trúby až do konca tohto prorockého obdobia, ktoré vedie k očisteniu svätyne, inými slovami, ku koncu dvetisíctristo dní. Prvé štyri trúby sa naplnili vo vojnách Gótov, Vandalov, Hunov atď., ktoré rozdelili Západný Rím na desať častí alebo kráľovstiev.

GSAM 128Piata trúba

GSAM 128.2Piata trúba predstavuje vzostup islamu s jeho mrakom bludov, ale najmä obdobie „piatich mesiacov“, čiže sto päťdesiat doslovných rokov od času, keď nad sebou „mali kráľa“. 27. júla 1299 vtrhol Osman, zakladateľ Osmanskej ríše, na územie Nikomédie. Od tej doby Osmanovia sužovali a „trápili“ Východorímsku ríšu až do 27. júla 1449, čo predstavuje sto päťdesiat rokov zaznievania piatej trúby. V tom čase Turci vytiahli so svojimi vojskami proti samotnému mestu Konštantínopolu, pričom vo vojne používali strelný prach; a z mohutného dela, ktoré podľa historika Gibbona muselo ťahať šesťdesiat volov, vystreľovali veľké kamene na hradby Konštantínopolu.

GSAM 128Záver šiestej trúby

GSAM 128.3Približne v tomto čase zomrel Ján Palaiologos, ktorého historici uvádzajú ako posledného gréckeho cisára. Konštantín Decozes bol právoplatným dedičom trónu, ale hovorí sa, že jeho strach z Amuratha, tureckého sultána, ktorý proti nemu viedol túto vojnu, ho viedol k tomu, že požiadal Amuratha o povolenie nastúpiť na trón. Takýto čin by sa takmer javil ako vzdanie sa trónu v prospech Turkov. V skutočnosti sa Osmanovia veľmi čoskoro zmocnili mesta Konštantínopolu a Východorímskej ríše. Takto (politicky) „zabili“ tú ríšu, ktorú predtým „trápili“. Mali ju „zabiť“ na „hodinu, deň, mesiac a rok“.

GSAM 129.1Ak to chápeme ako prorocký čas, kde jeden deň predstavuje jeden rok, aká dlhá by bola táto doba? Problém je jednoduchý: rok má 360 dní alebo rokov; mesiac má 30 dní alebo rokov; a jeden deň je jeden rok – spolu 391 dní alebo, doslovne, 391 rokov. Hodina, ktorá je dvadsiatou štvrtou časťou dňa, by ako symbol predstavovala pol mesiaca, čiže pätnásť dní. Celá doba nezávislej vlády moslimov nad územím Východorímskej ríše by teda trvala 391 rokov a 15 dní. Ak k tomu pripočítame 27. júl 1449, dostaneme sa k 11. augustu 1840, čo je koniec obdobia tureckej nezávislosti, ako je uvedené pri šiestej trúbe.

GSAM 129Dr. Josiah Litch predpovedá pád Osmanskej ríše

GSAM 129.2V roku 1838 sa Dr. Josiah Litch z Filadelfie v Pensylvánii, ktorý prijal pravdu hlásanú Williamom Millerom, zapojil do práce zameranej na väčšiu propagáciu posolstva. Pripravoval články pre tlač na tému siedmich trúb zo Zjavenia. Zaujal jednoznačné stanovisko, že šiesta trúba prestane znieť a Osmanská ríša padne 11. augusta 1840, čo svetu preukáže, že jeden deň v symbolickom proroctve predstavuje jeden rok v doslovnom čase.

GSAM 129.3Niektorí z bratov, dokonca aj tí, ktorí s ním v tomto bode súhlasili, sa triasli strachom z následkov, „ak by sa to nestalo“, ako povedal. To ho však neodradilo, ale pokračoval v tom, aby urobil všetko, čo bolo v jeho silách, a zverejnil svoje názory na tureckú otázku. Verejné noviny šírili do sveta jeho tvrdenie na túto tému. Kluby neveriacich diskutovali o tejto otázke na svojich stretnutiach a hovorili: „Tu je človek, ktorý sa odvážil niečo predpovedať, a ak sa táto vec naplní tak, ako hovorí, bezpochyby to potvrdí jeho tvrdenie, že jeden deň v proroctve symbolizuje jeden rok, že dvetisíctristo dní je toľko rokov a že sa skončia v roku 1844.“

GSAM 130.1Zverejnenie prednášky doktora Litcha vyvolalo všeobecný rozruch a mnoho tisíc ľudí bolo takto vyzvaných, aby sledovali ukončenie ťažkostí, ktoré vznikli medzi Mehemetom Alim, egyptským pašom, a tureckým sultánom. Stovky ľudí hovorili: „Ak táto záležitosť skončí tak, ako tvrdí doktor, potvrdí to princíp ‚rok-deň‘ pri výklade symbolického času a my sa staneme adventistami.“

GSAM 130Turecký sultán vo vojne s egyptským pašom

GSAM 130.2Už niekoľko rokov pred rokom 1840 bol sultán zapletený do vojny s Mehemetom Alim, egyptským pašom. V roku 1838 sa nepokoje medzi sultánom a jeho egyptským vazalom dočasne podarilo upokojiť vďaka vplyvu zahraničných veľvyslancov. V roku 1839 však opäť vypukli bojové operácie, ktoré pokračovali až do všeobecnej bitky medzi armádami sultána a Mehemeta, v ktorej bola sultánova armáda úplne rozdrvená a zničená a jeho loďstvo zajal Mehemet a odviezol do Egypta. Sultán bol tak úplne porazený, že keď sa v auguste vojna opäť začala, mal k dispozícii iba dve lode prvej triedy a tri fregaty ako smutné pozostatky kedysi mocnej tureckej flotily. Mehemet sa kategoricky odmietol vzdať tejto flotily a vrátiť ju sultánovi a vyhlásil, že ak sa veľmoci pokúsia flotilu od neho získať, spáli ju. V tejto situácii sa veci nachádzali, keď v roku 1840 zasiahli Anglicko, Rusko, Rakúsko a Prusko a rozhodli sa o urovnaní sporu; bolo totiž zrejmé, že ak sa tomu nezabráni, Mehemet sa čoskoro stane pánom sultánovho trónu.

GSAM 131Zásah spojeneckých mocností

GSAM 131.1„Sultán prijal túto intervenciu spojeneckých mocností a tým dobrovoľne odovzdal riešenie tejto otázky do ich rúk. V Londýne sa konala konferencia týchto mocností, na ktorej bol prítomný šejk Effendi Bey Likgis ako osmanský splnomocnenec. Bolo vypracované ultimátum, ktoré malo byť predložené egyptskému pašovi, na základe ktorého mu mal sultán ponúknuť dedičnú vládu nad Egyptom a doživotnú vládu nad celou tou časťou Sýrie, ktorá sa tiahne od Suezského zálivu po Tiberiadské jazero, spolu s provinciou Akko; on sa na oplátku mal zaviazať, že evakuuje všetky ostatné časti sultánových panstiev, ktoré v tom čase okupoval, a vráti osmanskú flotilu. V prípade, že by túto ponuku od sultána odmietol, štyri veľmoci mali vziať vec do vlastných rúk a použiť akékoľvek iné prostriedky, ktoré by považovali za vhodné, aby ho prinútili prijať podmienky.

GSAM 131.2„Bolo zrejmé, že hneď ako bude toto ultimátum odovzdané do rúk Mehemetovi Alimu, záležitosť sa navždy vymkne spod kontroly prvého [sultána] a rozhodovanie o jeho záležitostiach bude od tej chvíle v rukách zahraničných mocností.

GSAM 131Naplnené proroctvo – koniec tureckej nezávislosti

GSAM 131.3„Sultán vyslal Rifata Beya na vládnom parníku do Alexandrie, aby pašovi oznámil ultimátum. To mu bolo odovzdané a on ho prevzal jedenásteho augusta 1840! V ten istý deň sultán adresoval veľvyslancom štyroch veľmocí nótu, v ktorej sa pýtal, aký plán sa má prijať v prípade, že by paša odmietol splniť podmienky ultimáta; na čo oni odpovedali, že opatrenia už boli prijaté a že sa nemusí obávať žiadnej nepredvídateľnej situácie, ktorá by mohla nastať. V ten deň sa skončilo obdobie trvajúce tristo deväťdesiatjeden rokov a pätnásť dní, ktoré bolo určené na trvanie osmanskej moci; a kde bola sultánova nezávislosť? — Zmizla!“⁶

GSAM 132.1Od toho dňa až dodnes sa sultán musel riadiť pokynmi veľmocí a sledovať, ako sa jeho kráľovstvo rozpadá na kúsky, ktoré si veľmoci postupne prisvojovali pre svoje vlastné účely.

GSAM 132Vzbudený verejný záujem o proroctvá

GSAM 132.2Toto pozoruhodné naplnenie proroctva malo obrovský vplyv na verejnú mienku. Zvýšilo to záujem ľudí o tému naplnených a napĺňajúcich sa proroctiev. Dr. Litch uviedol, že v priebehu niekoľkých mesiacov po 11. auguste 1840 dostal listy od viac ako tisíc prominentných neveriacich, z ktorých niektorí boli vodcami klubov neveriacich, v ktorých uvádzali, že vzdali boj proti Biblii a prijali ju ako Božie zjavenie ľuďom. Niektorí z nich sa úplne obrátili k Bohu a mnohí z nich sa stali schopnými rečníkmi vo veľkom hnutí druhého príchodu. Niektorí sa Dr. Litchovi vyjadrili takto: „Hovorili sme, že vykladači proroctiev citujú zo zaprášených stránok histórie, aby podložili svoje tvrdenia o naplnení proroctiev; v tomto prípade však máme živé fakty priamo pred očami.“

GSAM 132.3Aby som ilustroval, ako práve na konci šiestej trúby začalo adventné posolstvo znieť „mohutným hlasom“, spomeniem prípad, ktorý mi opísal jeden z aktérov tohto posolstva.

GSAM 132.4V roku 1840 E. C. Williams, veľký výrobca stanov a plachiet z Rochesteru v štáte New York, prijal toto posolstvo a pozval kazateľov Millera a Himesa, aby prišli do Rochesteru a prehovorili k tisícom obyvateľov tohto mesta. Oni mu odpovedali, že nemajú dostatok peňazí na zabezpečenie sály dostatočnej veľkosti, ktorá by pojala všetkých ľudí. On na to odpovedal: „Mám kruhový stan s priemerom 120 stôp. Postavím ho, vybavím sedadlami a postarám sa oň zadarmo. Príďte a hlásajte posolstvo.“ „Prišli,“ povedal mi, „a stan nepojal ani polovicu tých, ktorí prišli počúvať, tak som ho predĺžil o štyridsať stôp, čím vznikol stan s rozmermi 160 x 120 stôp. Tento stan bol každý deň zaplnený ľuďmi a stovky sa tlačili vonku, všetci dychtiví počuť slovo.“

GSAM 133Stovky ľudí hlásajú posolstvo

GSAM 133.1Aby sa uspokojil rastúci záujem, používali sa veľké stany a v letnej sezóne sa konali stretnutia v hájoch. V zime sa využívali niektoré z najväčších cirkevných budov a verejných sál, a všetky boli naplnené až po okraj záujemcami o posolstvo. Namiesto toho, aby kazateľ Miller stál, ako to robil pred rokom 1840, „takmer sám“ pri hlásaní posolstva, pripojilo sa k nemu asi tristo ľudí, ktorí verejne ohlasovali koniec obdobia dvetisíctristo dní a volali: Čas „už nebude“ a „Prišla hodina jeho súdu.“ Tak vidíme, ako sa, keď prišiel Pánov čas na celosvetové šírenie posolstva, naplnilo jeho slovo a milióny ľudí boli pohnuté túžbou počuť toto volanie.

GSAM 133.2To, čo platilo pre hnutie v Amerike, platilo aj v iných krajinách. Od roku 1840 sa namiesto niekoľkých jednotlivcov, ktorí rozosielali svoje publikácie, takpovediac do popredia vrhli desiatky ľudí, aby hlásali toto volanie. V Anglicku bolo v samotnej anglikánskej cirkvi sedemsto kazateľov, ktorí hlásali toto posolstvo, nehovoriac o desiatkach ďalších, ktorí sa venovali tej istej práci. Vo viac ako dvadsiatich rôznych vedúcich národoch sveta sa posolstvo šírilo s takou horlivosťou, ktorá viedla pozorovateľov k výroku: „Títo ľudia to berú strašne vážne.“